Tento rozsudok je pre Slovenskú republiku veľmi dobrou správou. Ako povedala Beatrix Ricziová, zástupkyňa SR pre súdmi EÚ: „Veľmi nás teší, že sa nám po mnohých rokoch zložitých súdnych sporov podarilo obhájiť, že Slovenská republika pri rôznych opatreniach v prospech štátnych zdravotných poisťovní neporušila pravidlá štátnej pomoci. Išlo o veľmi dôležitý spor pre slovenský systém zdravotného poistenia.“  Súdny dvor totiž v spore súkromných zdravotných poisťovní zo SR s Európskou komisiou a Slovenskou republikou potvrdil argumenty EK a SR, že činnosť Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s. („VšZP“) a bývalej Spoločnej zdravotnej poisťovne, a. s. („SZP“) nemožno považovať za „hospodársku činnosť“ a tieto subjekty teda nie sú „podniky“ v zmysle relevantných ustanovení práva EÚ (čl. 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ). Slovenskú republiku v tomto spore zastupovalo Ministerstvo spravodlivosti SR prostredníctvom Kancelárie zástupcu SR pred súdmi EÚ, ktorú vedie Beatrix Ricziová, zástupkyňa SR pred súdmi EÚ.

V tomto konaní Súdny dvor rozhodoval o odvolaní Európskej komisie (vec C-262/18 P) a odvolaní Slovenskej republiky (vec C-271/18 P) proti rozsudku Všeobecného súdu z 5. februára 2018, ktorým Všeobecný súd vyhovel žalobe podanej súkromnou spoločnosťou Dôvera zdravotná poisťovňa, a. s. (spoločnosť „Dôvera“) proti Európskej komisii, ktorú podporovala Slovenská republika, a zrušil rozhodnutie Európskej komisie z 15. októbra 2014 o opatreniach, ktoré poskytla Slovenská republika v prospech SZP a VšZP (vec T-216/15). 

Uvedené rozhodnutie Európskej komisie z roku 2014 predstavovalo záver jej vyšetrovania, ktoré začalo na základe sťažnosti predloženej spoločnosťou Dôvera už v roku 2007. Dôvera vtedy poukazovala na zvýšenie základného imania štátneho poskytovateľa zdravotného poistenia – SZP a označila toto opatrenie za nedovolenú štátnu pomoc. Napokon sa vyšetrovanie Európskej komisie rozšírilo na šesť sporných opatrení. Okrem už spomínaného zvýšenia základného imania SZP išlo aj o splatenie dlhu SZP spoločnosťou Veriteľ, dotáciu poskytnutú SZP ministerstvom zdravotníctva, zvýšenie základného imania VšZP, zriadenie tzv. systému vyrovnávania rizík a prevod poistných kmeňov zrušených zdravotných poisťovní na VšZP a SZP. Napokon však Európska komisia prijala rozhodnutie v prospech Slovenskej republiky, keďže dospela k záveru, že „nemožno činnosť povinného zdravotného poistenia organizovanú a vykonávanú v Slovenskej republike považovať za hospodársku činnosť,“ a teda VšZP a SZP nemožno považovať za podniky na účely ustanovení práva EÚ o štátnej pomoci.

S týmto právnym záverom Európskej komisie sa nestotožnila spoločnosť Dôvera, ktorá v roku 2015 podala na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť jej rozhodnutia. V konaní ju podporila aj spoločnosť Union zdravotná poisťovňa, a. s. ako ďalší súkromný poskytovateľ verejného zdravotného poistenia v Slovenskej republike.

Všeobecný súd síce pripustil prítomnosť významných sociálnych, solidárnych a regulačných znakov v slovenskom systéme povinného zdravotného poistenia, ale zároveň sa domnieval, že v dôsledku umožnenia tvorby zisku zdravotnými poisťovňami v Slovenskej republike a intenzívnej súťaže medzi nimi čo do kvality a poskytovaných služieb je poskytovanie verejného zdravotného poistenia v SR hospodárskou činnosťou. Preto žalobe Dôvery vyhovel.

Toto rozhodnutie Všeobecného súdu v samostatných odvolaniach podaných na Súdny dvor napadli tak Európska komisia ako aj Slovenská republika. V odvolacom konaní sa na podporu ich tvrdení pridala aj Fínska republika.

Súdny dvor sa v svojom dnešnom rozsudku stotožnil s názorom generálneho advokáta Priit Pikamäe (ktorý dňa 19. decembra 2019 v tejto veci predniesol svoje návrhy), ktorý  konštatoval, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď precenil vplyv úrovne hospodárskej súťaže umožnenej slovenským systémom povinného zdravotného poistenia a dospel tak k nesprávnemu záveru, že SZP a VšZP výkonom činnosti hospodárskej povahy patria pod pojem „podnik“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

Súdny dvor vo svojom dnešnom rozsudku jednak zrušil napadnuté rozhodnutie Všeobecného súdu a jednak aj sám rozhodol o žalobných dôvodoch vznesených Dôverou pred Všeobecným súdom a rozhodol tak, že žalobu Dôvery zamieta. Definitívne sa tým potvrdilo rozhodnutie Európskej komisie z roku 2014, ktoré nekonštatovalo porušenie pravidiel štátnej pomoci zo strany Slovenskej republiky.