Arbitrabilita sporov a jej vymedzenie v slovenskom a českom právnom poriadku

Vo všeobecnosti je možné vymedziť arbitrabilitu ako okruh právnych vzťahov, v rámci ktorých bude prípustné, aby spory z nich vznikajúce a súvisiace s nimi boli rozhodované prostredníctvom rozhodcovského konania jedným alebo viacerými rozhodcami. Arbitrabilita tak predstavuje základnú podmienku, pri splnení ktorej právny poriadok príslušného štátu umožňuje využitie mimosúdneho spôsobu riešenia sporu prostredníctvom rozhodcovského konania ako alternatívy k súdnemu konaniu. Dôležitosť vymedzenia arbitrability spočíva v tom, že v prípade ak určitý spor predložený rozhodcovskému tribunálu nespĺňa zákonom stanovené podmienky, tak rozhodca, prípadne rozhodcovia v konaní nemôžu pokračovať a rozhodnúť tak ani o vznesených nárokoch.  Modelový zákon UNCITRAL[2] neurčuje akým spôsobom by mala byť arbitrabilita vymedzená, a preto je táto otázka v plnom rozsahu ponechávaná na reguláciu zo strany zákonodarcov v jednotlivých štátoch.

Vymedzenie rozsahu sporov, ktoré je možné riešiť v rozhodcovskom konaní sa spravidla nachádza v úvodných ustanoveniach zákonov regulujúcich toto konanie. V rámci týchto ustanovení je vyjadrené, ktoré konkrétne spory sú (resp. nie sú) spôsobilé, aby boli predmetom rozhodcovského konania.  

Zákon o rozhodcovskom konaní účinný v Slovenskej republike[3] (ktorý sa podľa zákonodarcu „do značnej miery odvíja od Modelového zákona UNCITRAL“[4]) vymedzuje arbitrabilitu v ustanovení § 1, ktorý definuje predmet úpravy a rozsah pôsobnosti tohto zákona. Arbitrabilita sporu je určená prostredníctvom všeobecného pozitívneho vymedzenia doplneného o špecifikáciu dvoma skupinami právnych vzťahov uvedenými postupne v jednotlivých odsekoch tohto ustanovenia. Kým prvý odsek generálne zakotvuje, že zákon o rozhodcovskom konaní upravuje rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov (ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike), odsek druhý zakotvuje podmienku, podľa ktorej v rozhodcovskom konaní možno rozhodovať len spory, ktoré účastníci konania pred súdom môžu skončiť súdnym zmierom. Táto koncepcia predstavuje zúženie aplikačného rozsahu zákona o rozhodcovskom konaní na spory s možnosťou ich ukončenia tak, ako to určuje ustanovenie § 99 Občianskeho súdneho poriadku[5]. Zo znenia tohto procesnoprávneho ustanovenia vyplýva, že účastníci môžu postupovať takýmto dispozitívnym spôsobom v prípade, ak to povaha veci pripúšťa. Povahou veci v zmysle tohto pozitívneho vymedzenia treba rozumieť predovšetkým prípustnosť hmotnoprávnej dispozície predmetom sporu účastníkmi konania.[6] Súdny zmier (procesná dohoda účastníkov o ukončení sporu) je možný iba pri sporovom konaní, ktoré spadá do jurisdikčnej právomoci občianskoprávnych súdov a uplatňuje sa ochrana takého nároku, ktorým účastníci konania na základe hmotného práva môžu čo i len čiastočne slobodne disponovať. Z tejto definície vyplýva, že z možnosti uzavretia súdneho zmieru (a tým aj z možnosti rozhodovania v rámci rozhodcovského konania) sú vylúčené otázky osobného stavu a veci, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu.  K zmierovaciemu konaniu nesmie dôjsť ani v prípadoch, v ktorých hmotné právo vylučuje, aby subjekty upravili svoje vzťahy, práva a povinnosti hmotnoprávnymi úkonmi, predovšetkým dohodami a zmluvami.[7] Následne tretí odsek ustanovenia § 1 zákona č. 244/2002 Z. z. určuje negatívne vymedzenie sporov, ktoré nemožno rozhodovať v rozhodcovskom konaní. Jedná sa o spory, pri ktorých to vylučuje priamo ich povaha, nakoľko sú to inštitúty takého významu, že si možnosť rozhodovania o nich ponechal v rámci vlastnej právomoci jedine a výlučne samotný štát v rámci svojho systému orgánov súdnictva. V rozhodcovskom konaní teda nemožno rozhodovať spory o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, o osobnom stave, veci súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí a ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania.

Vymedzenie arbitrability sporov v slovenskom právnom poriadku však pravdepodobne čakajú výraznejšie zmeny. Z roviny úvah de lege ferenda ohľadom potreby zmien v zákone o rozhodcovskom konaní sa do legislatívneho procesu preniesla v rámci návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, predloženého Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, aj úprava určenia rozsahu arbitrability.[8]

Podľa navrhovaných zmien sa ustanovenie § 1 upravuje tak, že v rozhodcovskom konaní možno rozhodovať len spory týkajúce sa právnych vzťahov, ohľadom ktorých možno uzatvoriť dohodu o urovnaní, vrátane sporov o určení, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Je tu teda zrejmý prechod určenia arbitrability medzami nastavenými procesnoprávnym inštitútom súdneho zmieru k hmotnoprávnej koncepcii dohody o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka.[9] Týmto vymedzením dôjde k nahradeniu kritéria majetkového charakteru sporu a spôsobilosti o ňom uzatvoriť súdny zmier a určujúcim kritériom sa stane podmienka, či ide o právny vzťah ohľadom ktorého strany môžu uzatvoriť dohodu o urovnaní. Urovnanie je zmluvou, ktorou strany riešia vzájomnú spornosť alebo pochybnosť vzťahujúcu sa na ich záväzok tým, že vzájomné práva a povinnosti upravia a nahradia novými, pričom uzatvorenie dohody má za následok, že doterajší záväzok zaniká a je nahradený novým záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania.[10] Do znenia pozitívneho vymedzenia arbitrability je doplnený aj výslovný odkaz na možnosť prejednávania určovacích žalôb v rozhodcovskom konaní. Podľa dôvodovej správy na základe takéhoto vymedzenia bude jednoznačné, že spory zo všetkých právnych vzťahov, ktoré spadajú do zmluvnej voľnosti strán, budú arbitrabilné a budú zahŕňať aj určovacie žaloby o platnosť alebo neplatnosť právnych úkonov.[11] Negatívne vymedzenie arbitrability má ostať  zachované, avšak jednou z výrazných zmien je skutočnosť, že má dôjsť k obmedzeniu možnosti rozhodovať podľa zákona o rozhodcovskom konaní spotrebiteľské spory. Nejedná sa o obmedzenie arbitrability ako takej v oblasti spotrebiteľských sporov, ale k jeho vyčleneniu pod osobitný právny predpis.[12]

Obdobný český zákon o rozhodcovskom konaní[13] je čo do rozsahu právnej regulácie vôbec všeobecnejší, čím ponecháva úpravu viacerých otázok na pravidlá jednotlivých rozhodcovských orgánov, alebo na dohodu strán.  

Vymedzenie arbitrability sporov podľa českého právneho poriadku je zakotvená v § 2 zákona o rozhodčím řízení. Otázka arbitrability je posudzovaná z pohľadu päťkrokového testu, v rámci ktorého sa skúma, či sa strany mohli dohodnúť, že o majetkových sporoch medzi nimi sa bude rozhodovať v arbitráži, ďalej či sa nejedná o spory vzniknuté v súvislosti s výkonom rozhodnutí a incidenčné spory, následne či by inak  (t.j. ak by nebolo zvolené rozhodcovské konanie) bola k prejednaniu a rozhodnutiu daná právomoc súdu a či by strany mohli o predmete sporu uzatvoriť zmier.[14] Dodatočne je vymedzené, že aj v prípade, ak rozhodcovská zmluva neuvádza inak, tak sa rozhodcovská doložka vzťahuje na práva z nej vznikajúce a i na otázku právnej platnosti týchto právnych vzťahov a na práva s týmito právami súvisiacimi.

V prípade porovnania s vyššie uvedeným prehľadom arbitrability podľa slovenského práva je možné dospieť k záveru, že tieto právne úpravy sú obdobné nakoľko obe odkazujú na arbitrabilitu sporov, ktoré sú spormi majetkovými a je možné ohľadom ich predmetu uzatvoriť súdny zmier. Rovnako v prípade negatívneho vymedzenia vylučujú incidenčné spory týkajúce sa konkurzu a reštrukturalizácie. V prípade prijatia návrhu zákona o rozhodcovskom konaní sa bude slovenské právo od českého konceptu arbitrability odchýli, nakoľko prídavné meno „majetkové“ sa z ustanovenia vypustí a zmenou prejde aj už spomínaný odkaz na možnosť uzatvorenia súdneho zmieru.

Výklad rozhodcovských doložiek pri určovaní ich aplikačného rozsahu

Napriek vyššie uvedenému, odpoveď na otázku, či je možné určitý rozhodovať spor v rozhodcovskom konaní, závisí nielen od zákonom určených predpokladov arbitrability sporov, ale aj od toho, či uvedený spor spadá pod aplikačný rozsah stanovený špeciálnou dohodou (tzv. rozhodcovskou doložkou) zmluvných strán o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú prostredníctvom rozhodcovského konania. V niektorých prípadoch je však možné, že vzniknú pochybnosti o tom, či vôbec rozhodcovský súd je oprávnený prejednať a rozhodnúť spor medzi stranami či je platná a či sa spor na ňu vzťahuje. Rozhodcovia sú oprávnení kedykoľvek rozhodovať o svojej právomoci[15], a preto pre určenie rozsahu použitia rozhodcovskej doložky bude potrebná analýza, na aké otázky sa má vzťahovať rozhodcovská doložka a či bola v jej rámci prejavená vôľa poriadiť riešenie tohto druhu sporu medzi stranami jurisdikcii rozhodcu, prípadne rozhodcovského tribunálu. Často sa v praxi odporúčajú extenzívne koncipované rozhodcovské doložky, ktoré majú zabezpečiť, aby nedochádzalo k fragmentácii sporov medzi stranami. S prihliadnutím na komplexnosť niektorých právnych vzťahov je však bežné, že sa v právnej praxi aj napriek široko koncipovanej rozhodcovskej doložke vyskytujú prípady, kedy vznikajú pochybnosti o tom, či určitú otázku bude môcť rozhodcovský tribunál zodpovedať. Ak daná situácia explicitne nie je zmienená v rozhodcovskej doložke je potrebné pristúpiť k výkladu rozhodcovskej doložky.  Napríklad súdy, v prípade, že riešia situáciu predpokladanú v článku 8 Modelového zákona UNCITRAL, nielen posudzujú, či sa nejedná o neplatnú a neúčinnú rozhodcovskú doložku, ale aj to či je aplikovateľná na spor, na ktorý sa vzťahuje konanie.[16]

Vychádzajúc z charakteru rozhodcovskej doložky ako dohody zmluvných strán mnohí autori zdôrazňujú, že na výklad rozhodcovských doložiek sa použijú rovnaké všeobecné princípy, aké sú aplikované vo vzťahu ku všetkým zmluvám.[17] Ako každá dohoda, tak aj rozhodcovská doložka nemá byť vykladaná príliš reštriktívne, a zároveň ani široko, či príliš liberálne. Rozhodcovská doložka sa vždy musí vykladať podľa jej znenia, v celkovom kontexte zmluvy a vo svetle okolností, za ktorých bola vytvorená.[18] Má byť teda vykladaná takým spôsobom, ktorý prispeje k určeniu a k rešpektovaniu toho, čo predstavuje spoločnú vôľu strán: takáto metóda výkladu je prejavom aplikácie základného princípu pacta sunt servanda, ktorý je spoločný pre všetky systémy vnútroštátneho práva a medzinárodného práva.[19]

Výklad je možné posudzovať z dvoch perspektív:

• i. Z perspektívy medzinárodného práva: V prípade medzinárodného rozhodcovského konania (konania s cudzím prvkom) je možné aplikovať princípy, ktoré sú považované za všeobecné a ktoré už boli identifikované v rámci uvedenej oblasti ako vhodné spôsoby výkladu rozhodcovských doložiek[20];
• ii. Z perspektívy vnútroštátneho práva: V závislosti na aplikovateľnom práve bude výklad, ako už bolo uvedené aj vyššie, vykonávaný v súlade s pravidlami platnými pre výklad právnych úkonov strán. Napríklad Obchodný zákonník v § 266 zakotvuje základné výkladové pravidlá spočívajúce v zistení úmyslu konajúcich osôb, odvodzovaní významu obvykle prikladané jeho adresátovi, či v zohľadnení relevantnej praxe.[21]  

Je nepochybné, že každý prípad si bude vyžadovať osobitné posúdenie a špeciálny prístup rozhodcovského tribunálu k riešeniu otázky spôsobu a miery výkladu. V niektorých prípadoch sa uplatňuje vždy striktný a prísne formalistický prístup k výkladu. Jedná sa napríklad o prípady posudzovania splnenia náležitosti § 4 zákona o rozhodcovskom konaní a platné dojednania rozhodcovskej doložky písomnou formou, prípadne jej obsiahnutie v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami  alebo vo vzájomne dohodnutých listoch.[22]

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky bol uplatnený striktný výklad aj v prípade, kde bolo potrebné ochraňovať práva tretích osôb, resp. kde povaha akcesorického právneho záväzku neopodstatňovala rozšírenie aplikačného rozsahu rozhodcovskej doložky aj na ručiteľa. V zmysle tohto výkladu spor medzi ručiteľom a veriteľom by bolo možné rozhodovať v rozhodcovskom konaní jedine v prípade  ak by tieto subjekty prejavili vôľu preniesť rozhodovaciu právomoc na rozhodcovský súd (napr. formou ručiteľského vyhlásenia), t.j. výkladom rozhodcovskej doložky nebolo možné dospieť k jej rozšíreniu.[23]

To, že je nutné posudzovať každý nárok a jeho spojenie so zmluvou obsahujúcou rozhodcovskú doložku osobitne potvrdzuje aj rozhodnutie Krajského súdu v Žiline. Podľa tohto rozhodnutia zmluva o revolvingovom úvere určovala, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto zmluvy, s porušením, ukončením či neplatnosťou zmluvy je možné rozhodovať v rozhodcovskom konaní. Krajský súd v Žiline dospel k názoru, že  nemožno konštatovať, že by rozhodca mal oprávnenie rozhodovať aj spory zo zmenky, ktorá bola zabezpečovacím prostriedkom k predmetnej revolvingovej zmluve. Z oprávnenia rozhodcu uvedeného rozhodcovskej doložke „rozhodovať o nárokoch súvisiacich s dohodou“, ako záväzkovo-právneho vzťahu, nevyplýva podľa Krajského súdu v Žiline oprávnenie rozhodcu rozhodovať zároveň v spore z nároku zo zabezpečovacej zmenky, nakoľko zmenka je materiálno-právnou podmienkou vzniku, existencie, uplatnenia a zániku vzťahov na zmenke sa zakladajúcich (nárok sa nachádza na odlišnom právnom titule ako bola zmluva). Podľa rozhodnutia by oprávnenie rozhodcu rozhodovať spor zo zmenky v rozhodcovskom konaní muselo vyplývať priamo zo znenia rozhodcovskej zmluvy (dohody), resp. doložky dojednanej účastníkmi dohody a nemožno teda extenzívne vykladať dojednanie účastníkov, že nárok súvisiaci so zmluvou ho oprávňuje rozhodnúť aj v prípade zmenky, ktorá zabezpečuje pohľadávku zo zmluvy.[24] Takéto „rozšírenie“ aplikácie rozhodcovskej doložky, by podľa názoru autora, bolo v slovenskom práve možné len za predpokladu písomnej dohody strán, čo by v podstate predstavovalo novú rozhodcovskú doložku o konkrétnom nároku.

Pri komparácii so zahraničnými rozhodnutiami je postup spočívajúci v skúmaní znenia rozhodcovskej doložky a obsahu nároku vzneseného v rozhodcovskom konaní možné nájsť aj v rozhodnutí odvolacieho súdu v Ontáriu, ktorý skúmal, či predložený spor nemal byť rozhodovaný v rozhodcovskom konaní. V zmysle dohody spoločníkov, ktorá bola uzatvorená mali byť všetky nároky, ktoré vyplývali z transakcií predpokladaných touto dohodou rozhodované v arbitráži. Súd postupoval skúmaním výkladu jednotlivých pojmov, pričom dospel k záveru, že dohoda obsahuje vymedzenie toho, čo je potrebné chápať ako „transakciu“. Súd zvolil užší výklad rozhodcovskej doložky, keď dospel k záveru, že otázka hodnoty podielov obchodnej spoločnosti a vzdaní sa určitých práv nie sú subsumovateľné pod pojem transakcie, nakoľko vychádzajú z nárokov z protiprávneho prepustenia (wrongful dismissal) a z nedbanlivostného nepravdivého vyhlásenia (negligent misrepresentation). Oba základy nárokov spočívajúce v porušení však nespadali pod pojem záležitostí týkajúcich sa transakcií predpokladaných priamo v dohode spoločníkov, a preto bolo možné pokračovať v súdnom konaní, nakoľko spor nespadal pod rozhodcovskú doložku.[25]    

Rozhodcovské konanie a uplatnenie nárokov vyplývajúcich z bezdôvodného obohatenia

Jednou z otázok, ktorá môže vystať pri posudzovaní právomoci rozhodcovského tribunálu je možnosť subsumovania nárokov z bezdôvodného obohatenia pod určitú rozhodcovskú doložku, v ktorej táto možnosť nie je explicitne uvedená. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že širšie koncipované rozhodcovské doložky by mohli jednoznačne zahŕňať aj akékoľvek nároky týkajúce sa bezdôvodného obohatenia. Avšak po bližšom skúmaní charakteru takéhoto nároku vyvstáva otázka či budú môcť rozhodcovské tribunály rozhodovať o takomto právnom vzťahu.  

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že predpokladom vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia je neoprávnené získanie majetkových hodnôt jedným subjektom na úkor iného, u ktorého sa táto zmena negatívne prejavila. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia ako samostatný záväzkový vzťah vznikne iba v prípade splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej obohateného, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje osobu, na úkor, ktorej došlo k obohateniu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby.  Podľa judikatúry sa  pre vznik záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia „zásadne nevyžaduje, aby takýto prospech bol získaný protiprávnym úkonom, a nevyžaduje sa teda ani zavinenie; vzniká bez zreteľa na zavinenie, lebo ide o tzv. objektívnu zodpovednosť“ [26]. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia).[27] Jeho samostatnosť je potrebné vnímať aj v súvislosti s otázkou, či v súvislosti s tou ktorou rozhodcovskou doložkou, je možné subsumovať takýto nárok pod jej znenie a obsah. V oblasti medzinárodného rozhodcovského konania niektoré rozhodcovské tribunály neakceptovali bezvýhradne svoju právomoc bez toho, aby strana odvolávajúca sa na existenciu bezdôvodného obohatenia nielen preukázala či sú tu dané skutkové okolnosti, ale aj či sú tu právne možnosti prejednávania tejto otázky v rozhodcovskom konaní.[28] Predpokladom priznania nároku sa teda stala požiadavka rozhodcovského senátu, aby žalobca v priebehu konania právne a skutkovo preukázal, že je tu existujúci nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, o ktorom je možné rozhodovať v rozhodcovskom konaní. V niektorých prípadoch by takéto preukázanie mohlo byť problematickým, nakoľko napríklad podľa anglického práva rozhodcovské doložky týkajúce sa sporov, ktoré vznikli „v súvislosti“ so zmluvou sa budú vzťahovať skôr len na spory týkajúce sa práv a povinností zakotvených v samotnej zmluve ako na akékoľvek ďalšie spory v širšom zmysle.[29] Uvedené, doplnené o záver z rozhodnutia v prípade TCSB Inc. v. Irán, podľa ktorého nárok z bezdôvodného obohatenia nie je možné posudzovať ak si takéto posúdenie vyžiada určenie práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy, by znamenalo, že bezdôvodné obohatenie by nebolo subsumovateľné pod rozhodcovskú doložku nakoľko vzhľadom na samostatný charakter tohto právneho vzťahu nie je možné dosiahnuť prepojenie zmluvy, povinností a práv z nej vyplývajúcich a samotnej rozhodcovskej doložky.

Napríklad v rozhodnutí Trustees of Asbury United Methodist Church v. Taylor & Parrish, Inc., kde sa spor týkal pokynu na zmenu v rámci výstavby budovy a zmluva o dielo obsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá sa vzťahovala na všetky nároky a spory týkajúce sa a vyplývajúce zo zmluvy alebo z jej porušenia, Najvyšší súd štátu Virgínia rozhodol, že rozhodcovský rozsudok nemal základ v zmluve medzi stranami a spor nebolo možné riešiť v rozhodcovskom konaní, nakoľko quantum meruit (bezdôvodné obohatenie) nebol nárok, ktorý by spadal pod zmluvu.[30]

Právna literatúra uvádza, že ak sa v sporoch týkajúcich sa bezdôvodného obohatenia (resp. z iných právnych vzťahov, ktoré označujú za tzv. extra-contractual claims, t.j. nespadajúce priamo pod zmluvu), je potrebné, aby tak bolo vždy urobené na základe dohody, ktorá dostatočne zreteľne umožňuje takýto postup, aby sa zamedzilo pochybnostiam o rozsahu právomoci rozhodcov, pričom nie je nezvyčajné, ak sa rozhodcovia stretnú s nárokmi založenými na bezdôvodnom obohatení jednej zo strán vo vzťahu k zmluvnému plneniu (prípadne neplneniu).[31] V prípade, že rozhodovanie o takýchto nárokoch nie je výslovne uvedené v rozhodcovskej doložke, bude potrebné, aby k odpovedi, či má rozhodca alebo rozhodcovia právomoc rozhodovať spor v rozhodcovskom konaní na posúdení (zvyčajne širšie koncipovanej) rozhodcovskej doložky.

Niektorý autori odporúčajú, aby v prípade, ak sa má rozhodca zaoberať nárokmi vyplývajúcimi z bezdôvodného obohatenia, aby uvedené bolo zrejmé zo znenia rozhodcovskej doložky, ktorá ohraničuje podmienky právomoc rozhodcu, pričom predovšetkým s ohľadom na stavebné spory, by v zmysle praxe malo byť prejednanie uvedenej otázky zo strany rozhodcov v rámci prvotnej konferencie strán a tribunálu o otázkach rozhodovania sporu.[32]

Záver

Autor sa týmto príspevkom snažil priblížiť základné dva koncepty majúce vplyv na možnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, a to konkrétne koncept arbitrability (t.j. zákonné vymedzenie spôsobilosti sporov na ich riešenie v arbitráži) a koncept skúmania aplikačného rozsahu rozhodcovských doložiek (t.j. skúmanie ich aplikovateľnosti z pohľadu výkladových pravidiel za účelom prijatia alebo odmietnutia právomoci). Ako jednotlivé časti tohto príspevku ukázali, kým koncept arbitrability je pevne stanovený zákonnou úpravou, pri výklade rozhodcovských doložiek je ponechané na rozhodcovskom súde v akej miere a za využitia akých výkladových princípov bude posudzovať rozhodcovskú doložku. Autor upozorňuje, že v súvislosti s uplatňovaním nároku z bezdôvodného obohatenia v rozhodcovskom konaní nemusí ani extenzívny výklad postačovať na jeho začlenenie pod rozhodcovskú doložku, nakoľko to by si vyžadovalo (vzhľadom na samostatný charakter bezdôvodného obohatenia ako samostatného záväzkového vzťahu), aby táto možnosť existovala bez jeho naviazania na konkrétne zmluvné ustanovenia. To však spôsobuje, že aj najširšie koncipované rozhodcovské doložky nebudú zahŕňať nároky z bezdôvodného obohatenia, keďže väčšina z nich je stavaná v znení „v súvislosti so zmluvou alebo priamo zo zmluvy“. Autor dúfa, že rozhodcovská a súdna prax či už na Slovensku alebo v Českej republike dospeje k záverom, ktoré by dokázali usmerniť budúcich žalobcov majúcich záujem na uplatnení tohto nároku v rozhodcovskom konaní.     

Doc. JUDr. PhDr. Miroslav Slašťan, PhD.

Ústav medzinárodného a európskeho práva, Fakulta práva
Paneurópska vysoká škola v Bratislave, Slovenská republika

--------------------------------------------------------------------------------
[1] Pozri napr. Drličková K.: Vliv legis arbitri na uznání a výkon cizího rozhodčího nálezu. Brno: Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 2013, 2016 strán alebo Nový, Z.: Arbitrabilita sporů o neplatnost právního úkonu. Právní fórum, Praha: ASPI, 2008, roč. 5, č. 11.
[2] Modelovým zákonom UNCITRAL v tomto príspevku rozumieme „UNCITRAL Model Law on International Commercial Arbitration (1985)“, s príslušnými zmenami prijatými v roku 2006. Dostupný na www, k dispozícii >>> tu;
[3] Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.
[4] Pozri dôvodovú správu k návrhu zákona o rozhodcovskom konaní.
[5] Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
[6] Komentár k Občianskemu súdnemu poriadku: § 99, Iura Edition – ASPI Komentár.
[7] Pozri Mazák, J. a kol.: Základy občianskeho procesného práva, Štvrté vydanie, Iura Edition, 2009, str. 141.
[8] Mám na mysli návrh zákona, ktorý bol odoslaný do medzirezortného pripomienkového konania dňa 20.12.2013. Konanie bolo ukončené dňa 21.01.2014, pričom návrh zákona bol odoslaný na rokovanie vlády Slovenskej republiky dňa 12.08.2014. Účinnosť zákona je navrhovaná od 01.01.2015.
[9] Obchodný zákonník nemá vlastnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na dohodu o urovnaní a urovnanie ako také, a preto ustanovenia Občianskeho zákonníka budú aplikovateľné v tomto prípade aj na obchodnoprávne vzťahy.
[10] Komentár k Občianskemu zákonníku: § 585, ASPI Komentár.
[11] Dôvodová správa k návrhu zákona je dostupná na nahliadnutie na nasledujúcom odkaze >>> tu. Uvedené bolo začlenené do textu návrhu vzhľadom na existenciu súdnych rozhodnutí, ktoré dospeli k záveru, že otázky určenia platnosti a neplatnosti zmlúv nie je možné zodpovedať v rozhodcovskom konaní (viď napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 2 Cob 178/2008).
[12] Návrh zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov obsahuje vlastné vymedzenie arbitrability v tejto oblasti (§ 1 návrhu) a to tak, že v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní možno rozhodovať len spotrebiteľské spory, ohľadom ktorých možno uzatvoriť dohodu o urovnaní, vrátane sporov o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je; naliehavý právny záujem na určení podľa tohto zákona má len spotrebiteľ. V spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory o vzniku, zmene alebo zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, spory o osobnom stave, spory súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí a spory, ktoré vznikli v priebehu alebo súvisia s konkurzným a reštrukturalizačným konaním. Návrh tohto zákona bol dňa 13.08.2014 odoslaný na rokovanie Vlády Slovenskej republiky, pričom všeobecne navrhovaná účinnosť je od 01.01.2015 (okrem úpravy výpisov z registra exekúcií, ktorej účinnosť sa navrhuje až od 01.07.2015.) 
[13] Pozri zákon č. 216/1994 Sb. o rozhodčím řízení a výkonu rozhodčích nálezů v znení neskorších predpisov, (ďalej aj „zákon o rozhodčím řízení“).
[14] Zákon o rozhodčím řízení rovnako odkazuje na svoj občianskoprávny procesný predpis (konkrétne § 99).
[15] Podľa § 21 odsek 1 zákona o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský súd oprávnený rozhodnúť o svojej právomoci, vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy. Ak dospeje k záveru, že nemá právomoc rozhodovať vo veci samej, uznesením rozhodcovské konanie zastaví. Podľa § 15 odsek 1 zákona o rozhodčím řízení sú rozhodcovia rovnako oprávnení preskúmať svoju právomoc. Ustanovenie má identický charakter aj v českom práve, keďže v prípade, že právom nie je daná, bude rozhodnuté formou uznesenia o nedostatku právomoci.  
[16] UNCITRAL 2012 Digest of Case Law on the Model Law on International Commercial Arbitration, str. 43.
[17] E. Gaillard, P. Fouchard, B. Goldman: Fouchard, Gaillard, Goldman on International Commercial Arbitration, Kluwer Law International, 1999, str. 256. 
[18] Rozhodnutie Heyman v. Darwins, Ltd., [1942] A.C. 356 (H.L.).
[19] ICSID Case No. ARB/81/1, Amco Asia Corp. v. Republic of Indonesia. Zohľadňuje sa teda znenie rozhodcovskej doložky, povaha sporu, ktorý sa má rozhodovať v rozhodcovskom konaní a zmluva, ktorej súčasťou je rozhodcovská doložka (rozhodnutie St. Pierre v. Chriscan Enterprises Ltd; 2011).
[20] Ako všeobecné princípy boli identifikované nasledujúce druhy výkladov: (i.) princíp výkladu dobrej viery, (ii.) princíp efektívneho výkladu a (iii.) princíp výkladu contra proferetem.  Fouchard, Gaillard, Goldman on International Commercial Arbitration, supra note 15, str. 256.
[21] Ustanovenie § 266 Obchodného zákonníka zakotvuje hneď niekoľko interpretačných pravidiel.  Prvý odsek určuje všeobecné pravidlo, podľa ktorého sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. Ak prejav vôle nemožno vyložiť podľa tohto pravidla, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený (odsek druhý). Odsek tretí obsahuje doplňujúce pravidlo, podľa ktorého pri výklade vôle sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí. Odsek štvrtý zakotvuje tzv. výklad contra proferentem, podľa ktorého prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila. Posledný odsek zohľadňuje špecifické postavenie spotrebiteľov, nakoľko určuje, že pri pochybnostiach o obsahu právnych vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré sa spravujú týmto zákonom, sa použije výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
[22] Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 4 CoE/44/2013. Obdobný právny názor potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 198/2013-11.
[23] Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 23 Cdo 3958/2013.
[24] Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9CoE/59/2013. Obdobný právny názor potvrdil aj Ústavný súd Českej republiky, sp. zn. I.ÚS 2615/11.
[25] Rozhodnutie Patel v. Kanbay International Inc. et al., Court of Appeal for Ontario. Rovnako v ďalšom prípade vychádzal súd pri určení, či spor odkázať na rozhodcovské konanie z textu rozhodcovskej doložky a terminológie používanej v zmluve. Týmto postupom sa priklonil (napriek existencii podpornej argumentácie opačného právneho názoru) k reštriktívnejšiemu výkladu, ktorým nedošlo k rozšíreniu subjektov, medzi ktorými mohlo dôjsť k vzniku sporu rozhodovaného v rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie Ocean Fisheries Ltd. v.Pacific Coast Fishermen's Mutual Marine Insurance Company, Court of Appeal Ottawa.
[26] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 103/2001.
[27] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 92/2010.    
[28] Rozhodnutie ADC Affiliate Limited and ADC & ADMC Management Limited v. The Republic of Hungary, ICSID Case No. ARB/03/16, bod 500.
[29] United States District Court, Southern District of West Virginia, Huntington Division, Rozhodnutie z 05.03.2007, Civil Action No. 3:06-0644 (s odkazom na Ashville Investment vs. Elmer Contractors Ltd.), citované v: A. J. van den Berg: Yearbook Commercial Arbitration, Vol XXXIII, 2008 str. 898.  V rozhodnutí Lockheed Corp. v. Irán nebolo možné prisúdiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie, nakoľko rozhodcovský tribunál mal za to, že žalobca konal na vlastné riziko keď bez bližšieho informovania pokračoval vo výkone prác a musel preto očakávať, že môžu nastať problémy so zaplatením nenotifikovaných prác. Preto bol nárok žalobcu odmietnutý.
[30] Tento súd sa opieral aj o tvrdenie, že samotný rozhodca dospel v priebehu rozhodcovského konania k záveru, že pokyn na zmenu nespadal pod zmluvné ustanovenia (čo žalobca v konečnom dôsledku v konaní ani nenamietal).
[31] Fouchard, Gaillard, Goldman on International Commercial Arbitration, supra note 15, str. 306 a 307.
[32] P. Davenport, Ch. Harris: „Unjust Enrichment“, Federation Press, 1997, str. 130. Niektoré stále rozhodcovské súdy na zverejňujú na svojich stránkach vzorové rozhodcovské doložky, ktoré v prevažnej väčšine explicitne určujú, že spory strán, v rámci ktorých sa uplatní nárok z bezdôvodného obohatenia bude spôsobilým na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní (napr. dostupné na www, k dispozícii >>> tu; tu; tu).  

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk