I. Úvod do problematiky

Nebýva zvykom otvárať stanovisko vypracované na pôde ústredného orgánu štátnej správy odkazom na literatúru, avšak rovnako nezvyklým je i predmet (zadanie), ktorému sa stanovisko (analýza) venuje. Preto nič nám nebráni odkázať na dielo Lon L. Fullera The Morality of Law (Morálka práva), v ktorom autor predstavil 8 požiadaviek zabezpečujúcich legálnosť právneho poriadku, pričom kľúčovou je podľa autora zásada, podľa ktorej „pravidlom prijatým dnes by sa malo riadiť to, čo sa stane zajtra, nie to, čo sa stalo včera...“¹ . Inak povedané, vo funkčnom právnom režime právne predpisy musia pôsobiť najmä do budúcnosti².

Ostávajúc stále pri diele Morálka práva a pomáhajúc si pre lepšiu ilustratívnosť Malým princom vieme pri hľadaní princípov zdobiacich právny štát vydestilovať zákaz požadovať od subjektov práva nemožné, ako klasický princíp právneho štátu³. 

Po úvodnej akademickej a teoretickej vložke je na mieste pýtať sa, či citované postuláty právnej vedy našli svoje vyústenie v konkrétnej rozhodovacej činnosti orgánov ochrany ústavnosti, konkrétne v judikatúre Ústavného súdu.

I.A Všeobecne k zákazu retroaktivity 

Ústavný súd počas svojej existencie vymedzil vo svojej judikatúre svoj postoj k zákazu retroaktivity, keď zdôraznil, že v ústavnom poriadku Slovenskej republiky sa uplatňuje zásada lex retro non agit, čiže zákon nemá spätnú účinnosť (porov. I. ÚS 238/04).

Na základe prezentovaného ústavný súd zovšeobecnil zásadu, podľa ktorej ten, „kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho normy), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia“ (pozri PL. ÚS 36/95).

Ústavný súd rozlíšil v súlade s právnou teóriou medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pravá retroaktivita právneho predpisu „predpokladá, že zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych stavov (práv alebo povinností)“ (pozri PL. ÚS 3/00). Ako nepravú retroaktivitu právneho predpisu ústavný súd hodnotí situáciu, „ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali“ (pozri PL. ÚS 25/05). Platným zostáva v tejto súvislosti aj stanovisko ústavného súdu akcentujúce myšlienku, že „zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takomto prípade musí preukázať... závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu...“ (pozri PL. ÚS 67/07).

Ústavný súd poukázal na to, že tradičná právnická metodika nás poučuje, že na jednej strane je úplne v poriadku, ak je nový (napr. procesný) právny predpis aplikovaný na platné právne vzťahy založené za účinnosti predchádzajúceho (rušeného) právneho predpisu (napr. na prebiehajúce konania: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ – § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku), a na druhej strane nikdy nie je v poriadku pravá retroaktivita. Niekedy môže byť akceptovateľná aj trestnoprávna pravá retroaktivita (porov. čl. 7 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a niekedy nemôže byť akceptovateľná ani procesná nepravá retroaktivita.

Tieto pojmy vníma napr. T. Sobek ako prezlečenú proporcionalitu, ktorú je vždy potrebné aktuálne testovať⁴.

I.B Všeobecne k požadovaniu nemožného

Už z romanistiky pochádza maxima Impossibilium nulla obligatio est. Ústavný súd už mal príležitosť vysloviť za ústavne nesúladnú požiadavku, ktorú nebolo možno splniť (PL. ÚS 67/07). Podľa Ústavného súdu „nie je ale nemožnosť ako nemožnosť. Určite je neprípustná nemožnosť fyzická a nemožnosť právna“ (pozri PL. ÚS 13/2012).

II.  Spätné preverovanie záverečných prác II.A Podmienky na vstupe (za akých možno upraviť spätné preverovanie)

Podľa názoru ministerstva spravodlivosti niet explicitného ústavného príkazu, ktorý by bránil zákonodarcovi upraviť samotné spätné preverovanie záverečných prác obhájených študentmi na vysokých školách v Slovenskej republike. Pokiaľ tento zámer prirovnáme k športovej terminológii, pôjde o to, akoby sme športovým dohľadovým komisiám umožnili si zo záznamu pustiť športový zápas odohraný pod ich gesciou pred rokmi a s využitím dnešných technológií skúmať sporné rozhodnutia rozhodcu o uznaní alebo neuznaní gólu, dopustenia sa faulu a pod.

Pokiaľ oprostíme spätné preverovanie záverečných prác vysokými školami od konkrétneho (akéhokoľvek) následku, potom takéto preverovanie je len technickým porovnávaním záverečných prác, ktorými vysoká škola disponuje, v konkrétnom (príp. ku dňu preverovania vyspelejšom) systéme pre kontrolu originality. Nezverejnením výsledkov preverovania a nevyvodzovaním žiadnych následkov voči autorovi diela sa nezasahuje do subjektívnych práv autorov záverečných prác, a takéto preverovanie je možné a legitímne vykonať napr. pre štatistické, vedecké, pedagogické, výskumné a obdobné účely.

 V čom však môže takáto právna úprava naraziť na ústavné limity, je zvolenie zaťaženia vysokých škôl (ako od štátu oddelených subjektov akademickej samosprávy) pri záujme zákonodarcu na spätnom preverovaní záverečných prác, ktoré by mali vykonať samotné vysoké školy.

Ako sme vyššie prezentovali, právna úprava nesmie od adresátov práva (odlišných od samotného štátu) požadovať nemožné, predovšetkým nemožnosť fyzickú. Pokiaľ by zákonodarca upravil POVINNOSŤ vysokých škôl preveriť spätne odo dňa účinnosti novely zákona PLOŠNE VŠETKY na tejto vysokej škole obhájené záverečné práce, narážal by na možnú technickú a z pohľadu potreby zapojenia ľudského prvku kapacitnú nevykonateľnosť tejto požiadavky/povinnosti. Takáto právna úprava by preto mohla narážať na čl. 1 ods. 1 Ústavy a byť s týmto princípom právneho štátu v rozpore, keďže by požadovala od adresátov tejto normy nemožné plnenie.