Súčasné trendy v práve na ochranu spotrebiteľa

Skutočnosť, že ochrane spotrebiteľa sa v súčasnosti venuje zvýšená pozornosť, je zrejmá aj s prihliadnutím na zvýšenú aplikačnú činnosť súdov Slovenskej republiky v tejto oblasti. Predmetom tohto článku je stručný pohľad na aplikáciu práva na ochranu spotrebiteľa zo strany súdov v prípadoch jeho kolízie zo základnými právnymi princípmi slovenského právneho poriadku, a to konkrétne princípom „práva patria bdelým“ a zásadou „neznalosť zákona neospravedlňuje“.

Ochrana spotrebiteľa sa v posledných mesiacoch presúva z oblasti záujmu akademickej obce na pôdu justičných orgánov. Dôkazom toho je skutočnosť, že otázka ochrany spotrebiteľa je predmetom niekoľkých tisícov podaní, ktoré doslova zahlcujú činnosť všeobecných súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Podávanie hromadných podaní vo veci ochrany spotrebiteľa napokon primäli zákonodarcu k prijatiu zákona č. 64/2013 Z. z., ktorým sa zabezpečila novelizácia Občianskeho súdneho poriadku.

Podstata ochrany spotrebiteľa

Podstata ochrany spotrebiteľa v zmysle spotrebiteľského práva spočíva najmä v tom, že zákony, ktoré upravujú túto problematiku, sú koncipované na báze ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Osobitnú pozornosť si zaslúži najmä ustanovenie § 53a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že v prípade, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára opakovane bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah, za neplatnú, je dodávateľ povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi.

Týmto postupom rozhodnutia súdov v oblasti ochrany spotrebiteľa presahujú individuálny rámec prípadu a podstatným spôsobom dotvárajú túto právnu oblasť. Zo zverejnených rozhodnutí súdov v tejto problematike stojí za povšimnutie pohľad slovenských súdov na interpretáciu práva na ochranu spotrebiteľa pri jeho kolízii so základnými princípmi právneho poriadku.

Princíp „práva patria bdelým“

Jedným zo základných princípov právneho poriadku je princíp „práva patria bdelým“. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“) vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. v rozhodnutí sp. zn. 5 Sžf 65/2011) poukázal na tento právny princíp v zmysle, že: „práva patria len bdelým" (...), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov.“

Napriek skutočnosti, že tento princíp nie je vyslovene upravený v slovenskom právnom poriadku, jeho význam pre právo je nepopierateľný. Najmä v oblasti súkromného hmotného práva má svoje vyjadrenie v zákonnej úprave lehôt: inštitúty ako premlčanie, preklúzia či vydržanie vychádzajú práve z neho. Rovnako je tento princíp dôležitý aj pre oblasť práva procesného, kde sa prejavuje vymedzením času, v ktorom môže účastník konania urobiť úkon (napr. podať odvolanie, odpor, námietky).

Kolízia princípu „práva patria bdelým“ s ochranou spotrebiteľa

Najvyšší súd SR sa kolíziou ochrany spotrebiteľa s uvedeným princípom zaoberal vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 232/2012, sp. zn. 6 Cdo 217/2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012) v súvislosti s posudzovaním rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach potvrdil správnosť a zákonnosť rozhodnutí okresných a krajských súdov, ktoré považovali rozhodcovský rozsudok, vydaný na základe rozhodcovskej doložky za materiálne nevykonateľný, keďže rozhodcovská doložka, tvoriaca súčasť formulárovej zmluvy alebo všeobecných obchodných podmienok, nebola individuálne dojednaná. Argumentácia dodávateľov, ktorí namietali, že platnosť rozhodcovskej doložky mohla byť preskúmaná v samotnom rozhodcovskom konaní alebo v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola Najvyšším súdom SR odmietnutá.

Najvyšší súd SR konštatoval, že vo vzťahu k uvedenej zásade je potrebné rozlíšiť, či ide o spotrebiteľa, alebo nie. Podľa názoru súdu totiž platí, že pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka inej osoby ako spotrebiteľa, nevyužitie vyššie uvedených procesných prostriedkov znamená „stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.“ Opačný záver však Najvyšší súd SR zaujal v prípadoch, ak sa jedná o spotrebiteľa. Tu už v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 Najvyšší súd uviedol, že: „princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.“

Princíp, že práva patria bdelým, ktorý je dotvorením, resp. vyjadrením princípu právnej istoty, je v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí súdov v spotrebiteľskom práve prekonaný práve ochranou spotrebiteľa.

Zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje“

Vyvrátiteľná domnienka znalosti zákonov sa podľa stabilizovanej praxe Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo 283/2009, sp. zn. 4 Cdo 283/2009, sp. zn. 5 Cdo 30/2010) považuje za „všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva.“ Porušenie tejto zásady nevyhnutne vedie ku konaniu v právnom omyle spočívajúcom v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z nedostatku vedomosti o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi považované za právne relevantné.

Judikatúra Najvyššieho súdu SR, osobitne vo vzťahu k vydržaniu, rozlišuje, či je právny omyl ospravedlniteľný (ak je znenie zákona nejednoznačné), alebo neospravedlniteľný (ak je znenie zákona jednoznačné). Ospravedlniteľný právny omyl prelamuje túto zásadu, zatiaľ čo neospravedlniteľný omyl tieto účinky nevyvoláva.

Kolízia zásady „neznalosť zákona neospravedlňuje“ so spotrebiteľskou ochranou

Na rozdiel od zásady „práva patria bdelým“, ktorá nie je výslovne vyjadrená, je nevyvrátiteľná domnienka znalosti všeobecne záväzných predpisov priamo vyjadrená v ustanovení § 2 zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Vo svojom rozhodnutí sp. zn. M Cdo 9/2012 sa Najvyšší súd SR zaoberal práve kolíziou ochrany spotrebiteľa so zásadou „ignorantia iuris non excusat“. Podstatou sporu bolo posúdenie zákonnosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v súvislosti s jeho materiálnou nevykonateľnosťou. Okresný ako aj krajský súd zamietli vydať poverenie na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky. Na podnet navrhovateľa, ktorý bol právnym nástupcom banky, podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (11.11.2005), povinný ako spotrebiteľ nemal povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy, a že o tejto možnosti mal vedieť so zreteľom na nevyvrátiteľnú domnienku o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov.

Najvyšší súd na margo tohto argumentu konštatoval, že zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje“ musí v spotrebiteľských vzťahoch ustúpiť ochrane spotrebiteľa ako slabšej strany. Súd teda na rozdiel od svojej ustálenej judikatúry ani neskúmal, či išlo zo strany spotrebiteľa o ospravedlniteľný právny omyl. Inými slovami súd nepodrobil kritike znenie ustanovenia §93b zákona o bankách z hľadiska kritéria jeho jednoznačnosti, ako to robí napr. pri posudzovaní vydržania. Súd prelamuje túto zásadu odkazom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa. Podľa súdu by bolo nespravodlivým, ak by sa od spotrebiteľov vyžadovala detailná znalosť právnych predpisov, akým je aj zmieňovaný zákon o bankách. Súd v rozhodnutí zmierňuje požiadavku znalosti zákonov v prospech spotrebiteľa, od ktorej znalosti upúšťa, no na strane druhej konštatuje, že: „rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere.“

Z vyššie uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR je zaujímavé sledovať, ako sa súdy vysporiadali s vyvážením faktickej nerovnováhy medzi dodávateľom a spotrebiteľmi právnou cestou interpretácie právnych predpisov v prospech spotrebiteľa, a to aj na úkor základných právnych princípov.

Ján Macej