Po analýze svojho vnútroštátneho trhu prijal slovenský národný regulačný úrad v oblasti telekomunikácií 8. marca 2005 rozhodnutie, ktorým označil ST za operátora s významným vplyvom na veľkoobchodnom trhu neviazaného prístupu k účastníckej prípojke. V dôsledku toho bola ST povinná podľa regulačného rámca Únie1 poskytnúť alternatívnym operátorom prístup k účastníckej prípojke, ktorú vlastní, a umožniť tak novým účastníkom využívať túto infraštruktúru na účely poskytovania vlastných služieb koncovým užívateľom.

Komisia prijala 15. októbra 2014 rozhodnutie sankcionujúce ST spolu s jej materskou spoločnosťou Deutsche Telekom AG (DT) za zneužitie svojho dominantného postavenia na slovenskom trhu s vysokorýchlostnými internetovými službami obmedzením prístupu alternatívnych operátorov k svojej účastníckej prípojke v období od rokov 2005 až 2010 (ďalej len „sporné rozhodnutie“). Komisia konkrétne vytýkala spoločnostiam ST a DT porušenie článku 102 ZFEÚ, a to stanovením nespravodlivých podmienok v referenčnej ponuke pre neviazaný prístup k svojej účastníckej prípojke, a uplatňovaním neprimeraných cien, ktoré rovnako efektívnemu operátorovi neumožňovali reprodukovať ponuku maloobchodných služieb spoločnosti ST bez toho, aby mu vznikla strata. Z tohto dôvodu Komisia uložila pokutu vo výške 38 838 000 eur spoločnostiam ST a DT spoločne a nerozdielne, ako aj pokutu vo výške 31 070 000 eur samostatne spoločnosti DT.

Rozsudkami z 13. decembra 2018, Deutsche Telekom/Komisia a Slovak Telekom/Komisia2, Všeobecný súd Európskej únie čiastočne zrušil sporné rozhodnutie, pričom stanovil výšku pokuty uloženej spoločne a nerozdielne spoločnostiam ST a DT na 38 061 963 eur a výšku pokuty uloženej iba poslednej uvedenej na 19 030 981 eur.

Súdny dvor zamietol odvolania podané spoločnosťami ST a DT, pričom v tejto súvislosti spresnil rozsah rozsudku Bronner3, pokiaľ ide o kvalifikáciu odmietnutia prístupu k infraštruktúre vo vlastníctve dominantného podniku ako zneužitia v zmysle článku 102 ZFEÚ. V tomto rozsudku Súdny dvor stanovil zvýšený prah pre konštatovanie, že postup dominantného podniku spočívajúci v odmietnutí sprístupniť svoju infraštruktúru konkurenčným podnikom, predstavuje zneužitie.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor na úvod zdôrazňuje, že každý podnik, hoci aj s dominantným postavením, môže v zásade slobodne odmietnuť uzavrieť zmluvu a využívať infraštruktúru, ktorú vyvinul pre svoje vlastné potreby. Ak sa teda takémuto podniku uloží povinnosť uzavrieť zmluvu s konkurenčným podnikom o poskytnutí prístupu k jeho vlastnej infraštruktúre z dôvodu, že dominantný podnik zneužil svoje postavenie, keď predtým uzavretie zmluvy odmietol, osobitne to zasiahne do jeho zmluvnej slobody a práva vlastniť majetok. Preto ak dominantný podnik odmietne poskytnúť prístup k svojej infraštruktúre, rozhodnutie uložiť mu povinnosť poskytnúť prístup svojim konkurentom možno odôvodniť z hľadiska politiky hospodárskej súťaže len vtedy, ak má tento dominantný podnik skutočne obmedzujúci vplyv na dotknutom trhu.

Súdny dvor ďalej spresňuje, že uplatnenie podmienok, ktoré stanovil v rozsudku Bronner, a to osobitne pokiaľ ide o tretiu z týchto podmienok, umožňuje určiť, či dominantný podnik disponuje vďaka svojej infraštruktúre takýmto obmedzujúcim vplyvom. Podľa tohto rozsudku dominantný podnik môže byť nútený umožniť konkurentovi prístup k infraštruktúre, ktorú vyvinul pre potreby svojej vlastnej činnosti, len vtedy, ak po prvé odmietnutie tohto prístupu by bolo spôsobilé vylúčiť akúkoľvek konkurenciu zo strany konkurenčného podniku, ktorý žiada o prístup, po druhé toto odmietnutie nemôže byť objektívne odôvodnené, a po tretie ak je takýto prístup nevyhnutný pre činnosť takéhoto konkurenčného podniku, teda ak za túto infraštruktúru neexistuje žiadna skutočná alebo potenciálna náhrada.

Na druhej strane ak dominantný podnik poskytne prístup k svojej infraštruktúre, ale tento prístup podriadi nespravodlivým podmienkam, podmienky stanovené Súdnym dvorom v rozsudku Bronner sa neuplatnia. Hoci totiž takéto správanie môže predstavovať zneužitie, keďže je spôsobilé vyvolať na dotknutých trhoch protisúťažné účinky, nemožno ho považovať za analogické s odmietnutím dominantného podniku poskytnúť prístup k svojej infraštruktúre, keďže príslušné orgány pre hospodársku súťaž už nemôžu nútiť tento podnik, aby poskytol prístup k svojej infraštruktúre, pretože tento prístup už bol poskytnutý. Opatrenia, ktoré bude potrebné prijať v takomto kontexte, budú teda menej zasahujúce do zmluvnej slobody dominantného podniku a do jeho vlastníckeho práva v porovnaní s tým, ak by bol donútený poskytnúť prístup k svojej infraštruktúre, ktorú vyhradil pre potreby svojej vlastnej činnosti.

Vzhľadom na regulačný rámec Únie, ktorý ukladá spoločnosti ST povinnosť poskytnúť konkurenčným podnikom prístup k svojej účastníckej prípojke, Súdny dvor pripomína, že tento slovenský telekomunikačný operátor nemohol odmietnuť a ani v skutočnosti neodmietol poskytnúť k nej prístup. Naopak, ST stanovila podmienky takéhoto prístupu vytýkané v napadnutom rozhodnutí uplatnením svojej rozhodovacej nezávislosti. Keďže však tieto podmienky nepredstavovali odmietnutie prístupu porovnateľné s tým, o aké išlo v rozsudku Bronner, podmienky stanovené Súdnym dvorom pri tejto príležitosti sa v prejednávanej veci neuplatnia. Na rozdiel od toho, čo tvrdili ST a DT, teda Komisia nebola povinná na to, aby mohla vytýkané podmienky prístupu kvalifikovať ako zneužitie dominantného postavenia, preukázať, že prístup k účastníckej prípojke ST bol nevyhnutný pre vstup konkurenčných operátorov na trh.

Keďže aj ďalšie odvolacie dôvody ST a DT, ktoré sa okrem iného týkali posúdenia cenovej praxe ST, ktorá viedla k cenovému stáčaniu, a pripísateľnosti porušenia spoločnosti DT ako materskej spoločnosti, boli zamietnuté, Súdny dvor zamietol odvolania v celom rozsahu.

[1] Rozsudky Všeobecného súdu z 13. decembra 2018, Deutsche Telekom/Komisia, T-827/14, a Slovak Telekom/Komisia, T-851/14; pozri tiež tlačové komuniké č. 196/18.
[3] Rozsudok Súdneho dvora z 26. novembra 1998, Bronner, C-7/97; pozri tiež tlačové komuniké č. 72/98. Ide osobitne o nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 2887/2000 z 18. decembra 2000 o neviazanom prístupe k účastníckej prípojke (Ú. v. ES L 336, 2000, s. 4; Mim. vyd. 13/026, s. 83) a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349).
[2] Rozsudky Všeobecného súdu z 13. decembra 2018, Deutsche Telekom/Komisia, T-827/14, a Slovak Telekom/Komisia, T-851/14; pozri tiež tlačové komuniké č. 196/18.
[3] Rozsudok Súdneho dvora z 26. novembra 1998, Bronner, C-7/97; pozri tiež tlačové komuniké č. 72/98.

Zdroj:
Súdny dvor Európskej únie
TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 50/2021, 25. marca 2021
Rozsudok vo veci C-152/19 P a C-165/19 P
Deutsche Telekom AG a Slovak Telekom a.s.
Úplné znenie rozsudku sa uverejňuje na internetovej stránke CURIA v deň vyhlásenia rozsudku.