Nakoniec aj výrazná iniciatíva Európskej komisie vychádzajúca z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie[1] a tak isto zo skúseností predovšetkým v USA dáva jednoznačnú váhu prostriedkom súkromného práva. Cieľ tejto iniciatívy je zrejmý – zvýšiť presadzovanie súťažných pravidiel uplatňovaním individuálnych nárokov poškodených osôb na takú úroveň, aby sa stali hodnotným doplnkom verejnému presadzovaniu súťažných pravidiel prostredníctvom verejnoprávnych subjektov (na rozdiel od USA, kde možno hovoriť skôr o substitúte verejného presadzovania súťažného práva).

Slovenský právny poriadok pozná inštitút náhrady škody, ktorý je možné uplatniť si prostredníctvom žaloby pred civilným súdom.

Každý podnikateľ (rovnako ako každý spotrebiteľ) má právo domáhať sa náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená porušením súťažných pravidiel zo strany iného podnikateľa.

Ustanovenie § 42 zákona o ochrane hospodárskej súťaže nie je možné v žiadnom prípade považovať za limitujúce vo vzťahu k tomu, kto sa môže v prípade porušenia súťažného práva obrátiť s nárokom na súd. Dané znamená, že právo domáhať sa náhrady škody sa nevzťahuje iba na spotrebiteľov, resp. spotrebiteľské organizácie, ale na každého, komu bola takáto škoda spôsobená. Toto je dôležité uviesť vzhľadom na existujúcu rozhodovaciu prax slovenských súdov.

Pokiaľ ide o viacero poškodených podnikateľov, platný slovenský právny poriadok umožňuje kolektívny mechanizmus odškodnenia formou tzv. opt in žaloby: keďže škoda spôsobená jednotlivcovi môže dosahovať takú výšku, že  by ho mohla odradiť od uplatnenia žaloby, je možné podať spoločnú žalobu viacerými navrhovateľmi a výslovne tak spojiť nároky do jednej žaloby. Naopak, slovenský právny poriadok nepozná kolektívne žaloby typu opt out, ktorých podstata spočíva v tom, že podaním prvej žaloby v obdobnej veci sa každý spotrebiteľ v obdobnej veci stane automaticky účastníkom prebiehajúceho konania.

V prípade domáhania sa náhrady škody je podstatné, aby poškodený preukázal, (i) akým konaním iného podnikateľa mu bola spôsobená škoda, (ii) aká škoda[2] mu bola reálne spôsobená a (iii) príčinnú súvislosť medzi konaním škodcu a vzniknutou škodou. S tým samozrejme môžu byť spojené praktické problémy.

V prípade, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) vydá rozhodnutie o porušení súťažných pravidiel, podnikateľ má ako dôkaz právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu. Pred súdom tak má jednoduchšiu „štartovaciu“ pozíciu. Podľa § 135 Občiansky súdny poriadok je totiž súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný správny delikt a o tom, kto ho spáchal.
 
Ak úrad nevydá rozhodnutie o porušení súťažných pravidiel má poškodený sťaženú situáciu z pohľadu preukázania deliktu. Ak však na úrad bol podaný podnet na prešetrenie protisúťažného konania, poškodenému podnikateľovi nič nebráni podať žalobný návrh o náhradu škody s tým, že príslušný súd (v tomto prípade osobitný zákon určuje špecializáciu pre Okresný súd Bratislava II) sa s predbežnou otázkou obráti na úrad. Až do doby vydania rozhodnutia úradom tak súd zrejme nebude vo veci konať. Ak však konaním iného podnikateľa došlo k porušeniu nielen národného práva (zákona), ale aj európskeho práva (čl. 101 alebo 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), slovenský súd má priamo z Nariadenia Rady č. 1/2003 vyplývajúcu kompetenciu rozhodnúť o porušení čl. 101 alebo 102 Zmluvy – teda o porušení európskeho práva – nemusí sa tak obracať na úrad s predbežnou otázkou. Čo je však veľmi podstatné, ak teda absentuje právoplatné rozhodnutie úradu, podnikateľ sa môže pred slovenským súdom domáhať záväznosti aj v prípade rozhodnutia Európskej komisie. To vyplýva priamo z Nariadenia Rady č. 1/2003.

Ak žalobca postupuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka, na rozdiel od Občianskeho zákonníka nemusí preukazovať existenciu okolností vylučujúcich zodpovednosť. Ide totiž o objektívnu zodpovednosť. Navyše Obchodný zákonník pozná dlhšie premlčacie lehoty (10 ročná objektívna a 4 subjektívna) ako Občiansky zákonník.

Je potrebné si uvedomiť, že legislatíva zatiaľ neposkytuje ochranu žiadateľom o leniency program (program zhovievavosti v prípade horizontálnych dohôd obmedzujúcich súťaž) voči súkromnoprávnym nárokom, t.j. žalobám o náhradu škody. Inými slovami, podnikateľ, ktorý má imunitu pred sankciami v oblasti verejného práva (v konaní pre úradom) nemá imunitu voči následkom svojho konania v súkromnoprávnej rovine (civilné spory pred súdom). V tomto smere poukazujeme na pripravovanú novelu zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ktorá by mala nadobudnúť účinnosť v tomto roku (2013) a ktorá upravuje ochranu pre leniency žiadateľa voči nárokom na náhradu škody. Podľa tohto návrhu, podnikateľ - leniency aplikant - nie je povinný uhradiť škodu, ak škoda môže byť uhradená ostatnými účastníkmi tej istej dohody obmedzujúcej súťaž. Zároveň je účastník dohody obmedzujúcej súťaž, ktorý splnil podmienky pre uplatnenie leniency programu, vylúčený z povinnosti vysporiadať sa s ostatnými účastníkmi dohody obmedzujúcej súťaž, ktorí škodu uhradili.

Peter Demčák,
právny expert

Havel, Holásek & Partners s. r. o., advokátska kancelária

APOLLO BUSINESS CENTER II, blok H
Mlynské Nivy 49
821 09 Bratislava

Tel.: +421 232 113 900
Fax:  +421 232 113 901

--------------------------------------------------------------------------------
[1] C-453/99, Courage v. Crehan, (2001) E.C.R. I-6297, tiež C-295-298/04, Manfredi, (2006) E.C.R. I-6619
[2] Dokument EK ku kvantifikácii škody k dispozícii >>> tu

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk