Systém na zaznamenávanie dĺžky denného pracovného času
Členské štáty musia uložiť zamestnávateľom povinnosť zaviesť systém, ktorý umožní merať dĺžku denného pracovného času
Audiencia Nacional vyjadril obavy, pokiaľ ide o zlučiteľnosť výkladu španielskeho práva, ktorý mu dal Tribunal Supremo, s právom Únie a v tejto súvislosti položil Súdnemu dvoru otázky. Podľa informácií, ktoré predložil Súdnemu dvoru, 53,7 % nadčasov odpracovaných v Španielsku nie je zaznamenaných. Okrem toho španielske Ministerstvo práce a sociálneho zabezpečenia usudzuje, že na účely zistenia, či boli nadčasy odpracované, je potrebné s presnosťou poznať počet odpracovaných hodín v riadnom pracovnom čase. Audiencia Nacional zdôrazňuje, že výklad španielskeho práva, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd), v praxi zbavuje jednak pracovníkov dôležitého dôkazného prostriedku, na základe ktorého môžu preukázať, že ich pracovný čas presiahol maximálnu dĺžku pracovného času, a jednak ich zástupcov spôsobu, ktorý je nevyhnutný na overenie dodržiavania právnych predpisov v danej oblasti. V dôsledku toho španielske právo nemôže zaručiť účinné plnenie povinností stanovených smernicou o pracovnom čase a smernicou o bezpečnosti a ochrane zdravia pracovníkov pri práci[2].
Rozsudkom z dnešného dňa Súdny dvor rozhodol, že tieto smernice v spojení s Chartou bránia právnej úprave, ktorá podľa výkladu, ktorú jej dala vnútroštátna judikatúra, neukladá zamestnávateľom povinnosť zaviesť systém, ktorý umožní merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom.
Súdny dvor v prvom rade poukazuje na význam základného práva každého pracovníka na obmedzenie maximálnej dĺžky pracovného času a na doby denného a týždenného odpočinku, ktoré je zakotvené v Charte a ktorého obsah spresňuje smernica o pracovnom čase. Členské štáty musia pracovníkom skutočne poskytnúť práva, ktoré im boli priznané, pričom konkrétne zvolené spôsoby na zabezpečenie uplatnenia smernice nemôžu zbaviť tieto práva ich podstaty. Súdny dvor v tejto súvislosti pripomína, že pracovníka treba v pracovnoprávnom vzťahu považovať za slabšiu stranu, takže je potrebné zabrániť tomu, aby zamestnávateľ obmedzoval jeho práva.
Súdny dvor konštatuje, že v prípade neexistencie systému, ktorý by umožňoval merať dĺžku denného pracovného času každého pracovníka, sa nedá objektívne a hodnoverne zistiť ani počet odpracovaných hodín, či ich časové rozdelenie, ani počet hodín odpracovaných ako nadčasy, čo v praxi pracovníkom neprimerane sťažuje, či dokonca znemožňuje dodržiavanie ich práv.
Napokon objektívne a hodnoverné určenie počtu hodín odpracovaných za deň a za týždeň je dôležité na preukázanie, či bol dodržaný maximálny týždenný pracovný čas zahrnujúci nadčasy, ako aj minimálne doby denného a týždenného odpočinku. Súdny dvor usudzuje, že vnútroštátna právna úprava, ktorá nestanovuje povinnosť využívať nástroj umožňujúci toto určenie, nezaručuje potrebný účinok práv priznaných Chartou a smernicou o pracovnom čase, pretože tak zamestnávateľov, ako aj pracovníkov zbavuje možnosti overiť, či sú tieto práva dodržiavané. Takáto právna úprava môže teda narušiť cieľ smernice spočívajúci v zabezpečení lepšej bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov, a to bez ohľadu na maximálny týždenný pracovný čas zakotvený vo vnútroštátnom práve. Naproti tomu systém umožňujúci merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného pracovníkmi im ponúka osobitne účinný prostriedok na voľný prístup k objektívnym a hodnoverným údajom týkajúcim sa skutočnej dĺžky odpracovaného pracovného času, čo umožňuje uvedeným pracovníkom preukázať porušenie ich práv, ako aj príslušným vnútroštátnym orgánom a súdom vykonať kontrolu účinného dodržiavania týchto práv.
V dôsledku toho na účely zabezpečenia potrebného účinku práv stanovených smernicou o pracovnom čase a Chartou musia členské štáty uložiť zamestnávateľom povinnosť zaviesť objektívny, hodnoverný a dostupný systém, ktorý umožní merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom. Členským štátom prislúcha definovať konkrétne spôsoby zavedenia takéhoto systému, presnejšie formu, ktorú musí mať, a to prípadne s prihliadnutím na individuálne osobitosti každého dotknutého sektora činnosti, či dokonca na špecifickosť určitých podnikov, najmä na ich veľkosť.
_________________________________
[1] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381).
[2] Smernica Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (Ú. v. ES L 183, 1989, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 349).
Zdroj:
Súdny dvor Európskej únie TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 61/19 V Luxemburgu 14. mája 2019
Rozsudok vo veci C-55/18 Federación de Servicios de Comisiones Obreras (CCOO)/Deutsche Bank SAE
Neoficiálny dokument pre potreby médií, ktorý nezaväzuje Súdny dvor.
Úplné znenie rozsudku sa uverejňuje na internetovej stránke CURIA v deň vyhlásenia rozsudku.