AW a i. sú príbuznými ES, mladého dievčaťa vo veku 17 rokov, ktoré sa stalo obeťou trestného činu. Dňa 21. septembra 2013 okolo 6. hod. ráno bola ES na predmestí Panevėžys (Litva) unesená, znásilnená a upálená zaživa v kufri vozidla. V čase, keď bola zamknutá v tomto kufri, zavolala o pomoc použitím mobilného telefónu na jednotné európske číslo tiesňového volania „112“ približne desaťkrát. Zariadenia Strediska príjmov tiesňových volaní však nezobrazovali číslo použitého mobilného telefónu, čo zabránilo zamestnancom tohto strediska určiť jej polohu. Nebolo možné určiť, či mal mobilný telefón, ktorý použila ES, SIM kartu, ani to, prečo sa jej číslo stredisku príjmov tiesňových volaní nezobrazilo.

AW a i. podali žalobu na Vilniaus apygardos administracinis teismas (Krajský správny súd Vilnius, Litva), v ktorej navrhli, aby bola Litve uložená povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu, ktorá bola spôsobená obeti, ES, a im samotným ako jej príbuzným. Na podporu svojej žaloby tvrdia, že Litva správne nezabezpečila riadne vykonanie smernice univerzálnej služby1, ktorá stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby telekomunikačné podniky dali bezplatne k dispozícii orgánu spracúvajúcemu tiesňové volania na čísle „112“ informácie o tom, kde sa volajúci nachádza, hneď ako uvedený orgán dané volanie prijme2. Toto pravidlo sa uplatňuje na všetky volania na jednotné európske číslo tiesňového volania „112“. V dôsledku toho nebolo možné poskytnúť zasahujúcim policajtom informácie o polohe ES, čo im zabránilo prísť jej na pomoc.

Vilniaus apygardos administracinis teismas sa pýta Súdneho dvora, či smernica ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť takéto poskytnutie aj v prípade, keď je volanie uskutočnené z mobilného telefónu bez SIM karty, a či majú členské štáty mieru voľnej úvahy pri vymedzení kritérií týkajúcich sa presnosti a spoľahlivosti informácií o polohe volajúceho na číslo „112“, ktoré im umožňujú obmedziť tieto kritériá na určenie základnej stanice, ktorá hovor prepojila.

Súdny dvor vo svojom rozsudku z dnešného dňa pripomína, že zo znenia smernice vyplýva, že na „všetky volania na jednotné európske číslo tiesňového volania“ sa uplatňuje povinnosť poskytnúť informácie týkajúce sa polohy volajúceho. Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že smernica v jej pôvodnom znení uložila členským štátom, pokiaľ je to technicky možné, povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý sa neobmedzuje len na vytvorenie vhodného regulačného rámca, ale vyžaduje, aby informácie o polohe všetkých volajúcich na číslo „112“ boli skutočne prenesené tiesňovým službám. Volania na číslo „112“ uskutočnené z mobilného telefónu bez SIM karty preto nemôžu byť vylúčené z rozsahu pôsobnosti smernice.

V dôsledku toho Súdny dvor rozhodol, že smernica ukladá členským štátom, pokiaľ to je technicky možné, povinnosť zabezpečiť, aby dotknuté podniky bezplatne poskytovali orgánu spracúvajúcemu tiesňové volania na čísle „112“ informácie o polohe volajúceho, hneď ako uvedený orgán dané volanie prijme, vrátane prípadu, ak je volanie uskutočnené z mobilného telefónu bez SIM karty.

Súdny dvor ďalej konštatuje, že hoci členské štáty majú k dispozícii určitú mieru voľnej úvahy pri vymedzení kritérií týkajúcich sa presnosti a spoľahlivosti informácií o polohe volajúceho na číslo 112, tieto kritériá musia v každom prípade zabezpečiť, pokiaľ je to technicky možné, určenie polohy tohto volajúceho tak spoľahlivo a presne, ako je potrebné na to, aby sa umožnilo tiesňovým službám účinne mu prísť na pomoc. Miera voľnej úvahy, ktorou disponujú členské štáty pri vymedzení týchto kritérií, je teda obmedzená potrebou zabezpečiť užitočnosť poskytnutých informácií, aby sa umožnilo účinné určenie polohy volajúceho a v dôsledku toho zásah tiesňových služieb. Keďže takéto posúdenie má vysoko technickú povahu a je úzko spojené s osobitosťami litovskej mobilnej telekomunikačnej siete, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vykonal toto posúdenie.
Súdny dvor napokon uvádza, že medzi podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby vznikla zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušeniami práva Únie, ktoré sú tomuto štátu pripísateľné, patrí podmienka týkajúca sa existencie priamej príčinnej súvislosti medzi porušením tohto práva a škodou spôsobenou týmto jednotlivcom tejto kategórie škôd. Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch však nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy.