Francúzska právna úprava stanovuje, že veriteľ, ktorý riadne neoveril úverovú bonitu dlžníka pred uzavretím zmluvy o pôžičke, sa už nemôže domáhať zmluvných úrokov, avšak úroky v zákonnej sadzbe sú naďalej splatné priamo zo zákona a musia sa zvýšiť o päť percentuálnych bodov, ak dlžník neuhradil celý svoj dlh do dvoch mesiacov od vykonateľnosti súdneho rozhodnutia.

V roku 2011 pán Kalhan uzavrel s Le Crédit Lyonnais (LCL) zmluvu o spotrebiteľskom úvere vo výške 38 000 eur so zmluvnými úrokmi vo fixnej ročnej úrokovej sadzbe 5,60 %. Pán Kalhan nebol schopný splácať túto pôžičku, a preto sa LCL domáhala zostávajúcej dlžnej sumy na Tribunal d’instance d’Orléans. Tento vnútroštátny súd uvádza, že LCL riadne neoverila úverovú bonitu pána Kalhana, takže v súlade s francúzskou právnou úpravou nemôže požadovať zmluvné úroky. Vnútroštátny súd však poznamenáva, že úroky v zákonnej sadzbe, ktoré sa uplatnia namiesto zmluvných úrokov, sú na rok 2012 vo výške 5,71 % (vrátane zvýšenia o päť percentuálnych bodov), čo zďaleka nepredstavuje sankciu pre veriteľa, ale mu prináša výhodu. Vnútroštátny súd sa teda pýta, či je francúzsky režim sankcií zlučiteľný s právom Únie a osobitne so smernicou 2008/48[1], ktorá okrem iného stanovuje, že sankcie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátnych predpisov v oblasti overenia úverovej bonity dlžníka pred uzavretím zmluvy, musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.

V rámci analýzy tejto otázky Súdny dvor pripomína, že podľa smernice 2008/48 je veriteľ povinný pred vznikom zmluvného vzťahu overiť úverovú bonitu dlžníka, aby boli spotrebitelia chránení pred nezodpovedným uzatváraním zmlúv o úvere, pričom členské štáty majú prijať účinné, primerané a odrádzajúce opatrenia na postihovanie porušovania tejto povinnosti. Súdny dvor teda skúma, či je tvrdosť sankcie stanovenej francúzskou právnou úpravou (konkrétne zániku nároku na zmluvné úroky) primeraná závažnosti porušenia, ktoré postihuje, a osobitne, či má skutočne odrádzajúci účinok.

V tejto súvislosti Súdny dvor uvádza, že v prípade, keď je zostávajúca istina okamžite splatná z dôvodu omeškania dlžníka s platením, vnútroštátny súd musí porovnať sumy, ktoré by veriteľ dostal za predpokladu, ak by dodržal svoju predzmluvnú povinnosť posúdenia, so sumami, ktoré by dostal po uplatnení uvedenej sankcie. Ak by mal vnútroštátny súd konštatovať, že uplatnenie sankcie môže priniesť výhodu veriteľovi, vyplývalo by z toho, že predmetný režim sankcií nezabezpečuje skutočne odrádzajúci účinok.

Navyše Súdny dvor objasňuje, že predmetnú sankciu nemožno považovať za skutočne odrádzajúcu, ak sumy, ktorých sa veriteľ môže domáhať v dôsledku uplatnenia sankcie, nie sú výrazne nižšie než sumy, ktoré by mu mohli prináležať v prípade dodržania svojej povinnosti. Ak by došlo k oslabeniu alebo až úplnému znefunkčneniu sankcie zániku nároku na úroky, nemala by táto sankcia skutočne odrádzajúcu povahu, čo by bolo v rozpore s ustanoveniami smernice 2008/48.

Zdroj: SDEU

--------------------------------------------------------------------------------
[1] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, s. 66).

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk