S narastajúcim počtom účastníkov cestnej premávky je bezprostredne spojené väčšie riziko, že sa stanete účastníkom dopravnej nehody, a to aj bez vlastného zavinenia. V rámci Schengenského priestoru, ktorý umožňuje voľný pohyb osôb zároveň nemožno eliminovať situácie,  v ktorých sú účastníkmi dopravnej nehody príslušníci viacerých krajín a prípadne aj vy sami môžete byť účastníkom dopravnej nehody v zahraničí.

1. Boli ste účastníkom dopravnej nehody v zahraničí alebo dopravnej nehody, ktorú zavinila osoba s bydliskom v inom štáte?
2. Vznikla vám škoda na majetku alebo nemajetková ujma (na zdraví), ktorú by vám mal nahradiť vinník dopravnej nehody, ale všetky mimosúdne riešenia vašej situácie zlyhávajú?
3. Nie je vašim úmyslom sa len tak vzdať svojho nároku a rozhodnete sa uplatniť ho na súde?

Ak ste na vyššie uvedené otázky odpovedali trikrát áno, v nasledovnom článku si priblížime postup, ktorý vás (respektíve vášho advokáta) neminie, ak máte v úmysle uplatniť svoj nárok voči vinníkovi dopravnej nehody, ktorej ste boli účastníkom v postavení poškodeného.

V úvode bude pre vás kľúčovým predovšetkým posúdenie nasledovných faktorov:

1. vnútroštátny súd ktorého štátu bude príslušný na vydanie rozhodnutia o vašom nároku (t. j. na súde ktorého štátu je potrebné váš nárok uplatniť – podať žalobu); a
2. právo ktorého štátu bude tento súd aplikovať v rámci rozhodovania o vašom nároku.

Prvý z vyššie uvedených faktorov je pre vás významný najmä z dôvodu, že ak svoj nárok uplatníte na súde, ktorý nie je príslušný o ňom rozhodnúť, nikdy vám tento nárok nemôže byť prisúdený zákonným spôsobom. Posúdenie druhého faktoru na druhej strane môže byť kľúčové predovšetkým vo vzťahu k predpokladanej miere úspešnosti uplatnenia vášho nároku v tomto spore, nakoľko právna úprava, ktorá sa vzťahuje na vašu situáciu, môže byť častokrát v rôznych štátoch odlišná.

1. Príslušnosť súdu na rozhodnutie vo veci

Právna úprava, ktorá sa zaoberá problematikou súdnych sporov s cudzím prvkom v oblasti medzinárodného práva súkromného je (okrem iného) zakotvená v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 [1] (ďalej len "Nariadenie Brusel I"). Nariadenie Brusel I je zároveň jedným z právnych predpisov, na základe ktorého možno určiť, ktorý súd je príslušný na rozhodnutie o vašom nároku.

V prípade ak dôjde k dopravnej nehode na území niektorého členského štátu Európskej únie, s najväčšou pravdepodobnosťou sa na váš prípad bude aplikovať Nariadenie Brusel I. Uvedené pravidlo však neplatí vždy.

Všeobecné pravidlo pre určenie príslušnosti súdu je upravené v ustanovení článku 4 Nariadenia Brusel I, v zmysle ktorého platí, že „ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu." Hlavným kritériom pre posúdenie možnosti aplikácie Nariadenia Brusel I bude teda bydlisko žalovaného. Uvedené zároveň znamená, že kritériom teda nie je štátna príslušnosť žalovaného, ale jeho pobyt na území členského štátu Európskej únie. V prípade právnických osôb sa pojem "bydlisko" interpretuje ako sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti tejto právnickej osoby [2].

Okrem tohto všeobecného pravidla nariadenie Brusel I bis upravuje aj prípady, v ktorých môže byť vinník dopravnej nehody žalovaný v inom členskom štáte, než v ktorom má bydlisko. Pôjde najmä o prípady upravené v ustanoveniach článku 7 ods. 2 a 3 Nariadenia Brusel I, a to konkrétne:

1. v prípadoch týkajúcich sa protiprávneho konania (deliktu) je možné podať žalobu na súde v mieste, kde došlo alebo môže dôjsť k škodovej udalosti (dopravnej nehode);
2. ak bola škodová udalosť v rámci dopravnej nehody zároveň spôsobená aj spáchaním trestného činu, možno nárok uplatniť aj na súde, ktorý rozhoduje o vine vo vzťahu k jeho páchateľovi (vinníkovi nehody).

Aj v rámci všetkých uvedených alternatív však musí ostať zachovaná podmienka, že žalovaný (vinník dopravnej nehody) musí mať bydlisko v členskom štáte Európskej únie. V prípade, že žalovaný nemá bydlisko, respektíve domicil v členskom štáte Európskej únie, Nariadenie Brusel I sa neuplatní a príslušnosť súdu sa určí v súlade s príslušnými medzinárodnými zmluvami alebo vnútroštátnym právom. Podmienka určenia príslušnosti súdu podľa bydliska sa tak uplatňuje výlučne vo vzťahu k osobe žalovaného (vinníkovi nehody), pričom bydlisko žalobcu je v tomto prípade faktorom irelevantným. Zároveň platí, že žalobcom (poškodeným) môže byť aj osoba z tretej krajiny, t. j. iného ako členského štátu Európskej únie [3].

V rámci určovania, na súde toho-ktorého členského štátu možno podať žalobu o náhradu škody spôsobenej v dôsledku účasti na dopravnej nehode s cudzím prvkom, bude v druhom kroku potrebné určiť tzv. rozhodné právo, t. j. právo, ktoré príslušný súd bude aplikovať na prejednávaný prípad. V tejto súvislosti je zároveň potrebné doplniť, že ak je prípustné žalovať vinníka dopravnej nehody napríklad aj na všeobecnom súde Slovenskej republiky, automaticky to neznamená, že tento slovenský súd bude na daný prípad aplikovať príslušné právne predpisy Slovenskej republiky.

2. Určenie rozhodného práva, ktoré sa má aplikovať

Vo vzťahu k určeniu druhého faktoru, ktorý je potrebné zohľadniť pred podaním žaloby na vinníka dopravnej nehody, sú v tejto oblasti kľúčovými právnymi predpismi najmä:

1. nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (ďalej len "Nariadenie Rím II"); a
2. Haagsky dohovor o rozhodnom práve pre dopravné nehody z roku 1971 (ďalej len "Haagsky Dohovor").

Po predchádzajúcom určení toho správneho vnútroštátneho súdu, ktorý je príslušný na prejednanie žaloby o nároku na náhrady škody / nemajetkovej ujmy nasleduje určenie rozhodného práva (právneho poriadku) štátu, ktorý sa bude na daný prípad aplikovať. Táto fáza je pritom úplne nezávislá od otázky predchádzajúcej príslušnosti súdu. Súd ktorý má právomoc a zároveň je príslušný o vašom nároku rozhodnúť sa následne bude zaoberať určením právneho poriadku toho štátu, ktorý bude aplikovateľný s prihliadnutím na skutkový stav konkrétneho prípadu. Je tomu tak predovšetkým z dôvodu, že v súčasnosti neexistuje žiadna všeobecná kodifikácia hmotného práva na medzinárodnej úrovni, ktorá by bola priamo uplatniteľná. Vyššie uvedené právne predpisy teda upravujú výlučne kolízne normy, ktoré určujú vnútroštátne hmotné právo konkrétneho štátu uplatniteľné na prejednávanú vec.

(I.) Nariadenie Rím II

V prípade Nariadenia Rím I je v prvom rade potrebné posúdiť, či jeho aplikácia nie je vylúčená na základe ustanovenia článku 28 ods. 1, ktorý upravuje jeho vzťah k existujúcim medzinárodným dohovorom. V zmysle uvedeného ustanovenia platí, že "týmto nariadením nie je dotknuté uplatňovanie medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnou stranou je jeden alebo viacero členských štátov ku dňu prijatia tohto nariadenia a ktoré stanovujú kolízne normy uplatniteľné na mimozmluvné záväzky." Prednostná aplikácia Nariadenia Rím I prichádza do úvahy len vtedy,  ak príslušná medzinárodná zmluva upravujúca rovnaké právne vzťahy je uzavretá výlučne medzi členskými štátmi EÚ. To nie je prípad Haagskeho Dohovoru, ktorého zmluvnými stranami sú aj štáty [4], ktoré nie sú členskými štátmi Európskej únie. Z uvedeného je zrejmé, že samotné nariadenie Rím II dáva prednosť aplikácii Haagskeho Dohovoru v prípade členských štátov Európskej únie, ktoré sú zároveň aj jeho zmluvnými stranami.

Všeobecné pravidlo Nariadenia Rím II, ktoré určuje ako rozhodné právo pre mimozmluvné záväzky vyplývajúce z civilných deliktov (vrátane zavinených dopravných nehôd) právny poriadok toho štátu, na území ktorého došlo k vzniku škody [5]. Nariadenie Rím II však súčasne upravuje aj dve výnimky z tohto všeobecného pravidla, ktorými sú prípady:

1. ak majú žalobca a žalovaný v čase vzniku škody obvyklý pobyt v tom istom štáte, bude rozhodným právom právny poriadok tohto štátu [6]; alebo
2. ak má civilný delikt (dopravná nehoda) zjavne užšiu väzbu na iný štát, ako je štát určený podľa všeobecného pravidla lex loci damni infecti alebo podľa predchádzajúceho bodu [7], bude rozhodným právo právny poriadok tohto štátu.

Nariadenie Rím II zároveň predpokladá aj situácie, ktoré reflektujú vnútroštátnu prax pre uplatňovanie nárokov na náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou, ktorá zvyčajne spočíva v tom, že poškodený môže uplatniť svoje nároky priamo u poisťovateľa vozidla vinníka dopravnej nehody. [8] V prípade ak je (i) právo rozhodné pre mimozmluvný zmluvný záväzok (civilný delikt) alebo (ii) právo rozhodné pre dotknutú poistnú zmluvu (Pozn.: poistnú zmluvu, ktorá sa vzťahuje na vozidlo vinníka dopravnej nehody), túto možnosť uplatnenia nárokov voči poisťovateľovi upravuje, má poškodený právo uplatniť svoj nárok priamo voči poisťovateľovi vozidla vinníka dopravnej nehody [9].

Nariadenie Rím II bolo vo vyššie uvedenom rozsahu doplnené Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES. [10] Táto smernica upravila okrem iného povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby vozidlá, ktoré sa obvykle nachádzajú na ich území [11], mali uzatvorené povinné zmluvné poistenie.

(II.) Hágsky Dohovor

Haagsky dohovor je svojim charakterom multilaterálnou medzinárodnou zmluvou, ktorá obsahuje pravidlá vo forme kolíznych noriem pre oblasť dopravných nehôd a na rozdiel od Nariadenia Rím II vo svojich ustanoveniach upravuje aj legálnu definíciu dopravnej nehody. [12]

Podmienky pre určenie rozhodného práva podľa Haagskeho dohovoru sú takmer totožné s podmienkami, ktoré upravuje Nariadení Rím II. Rozhodným právom určeným podľa Haagskeho Dohovoru bude spravidla právo štátu, na ktorého území došlo k nehode. V tomto smere však aj Haagsky Dohovor upravuje aj určité výnimky zo všeobecného pravidla. [13]

Otázkami určovania rozhodného práva v prípade kolízie právnych poriadkov viacerých štátov sa zaoberal aj Súdny dvor EÚ vo veci C-22/12, predmetom ktorej bol návrh na začatie prejudicálneho konania podaný zo strany Krajského súdu v Prešove. Predmetom tohto sporu boli nároky na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej dopravnou nehodou, ku ktorej došlo na území Českej republiky, pričom jedno z havarovaných vozidiel bolo registrované v Českej republike, kým ďalšie kolízne kritériá, ako miesto evidencie vozidla, v ktorom sa nachádzal poškodený, a taktiež štátna príslušnosť a bydlisko dotknutých osôb, spájali spor so Slovenskou republikou. V uvedenom prípade vnútroštátny súd aplikoval pravidlo lex loci delicti podľa Článku 3 Haagskeho Dohovoru. [14]

V kontexte vyššie uvedených záverov je zrejmé, že určenie rozhodného práva nemusí byť v každom prípade také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.  

Určenie rozhodného práva má pri tom zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej a to predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že aplikovateľný právny poriadok určuje napríklad (i) podmienky a rozsah zodpovednosti, (i) dôvody vylúčenia zodpovednosti, (iii) spôsob a rozsah náhrady škody/ujmy alebo (iv) premlčanie tohto nároku. Vymožiteľnosť nárokov na náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli osoby poškodené v dôsledku ich účasti v rámci medzinárodných dopravných nehôd komplikuje predovšetkým skutočnosť, že jednotlivé členské štáty upravujú predmetné inštitúty odlišným spôsobom.

Mgr. Richard Plevák,
advokátsky koncipient

 

Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o.

 

Twin City Tower
Mlynskè nivy 10
821 09 Bratislava

 

Tel.:       +421 2 321 130 31

Fax:       +421 2 321 441 48

email:    office@actlegal-mph.com

[1] Nariadenie EP a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach

[2] Bližšie pozri aj ustanovenie Článku 63 Nariadenia Brusel I

[3] HERBOCZKOVÁ, J. Nařízení Brusel I – mezinárodní pravomoc. Evropské mezinárodní právo soukromé. [Online]. [cit. 19.09.2023]. Dostupné >>> tu.

[4] Zoznam štátov, ktoré sú signatármi Haagskeho Dohovoru dostupný >>> tu.

[5] Pravidlo lex loci damni infecti upravené v Článku 4 ods. 1 Nariadenia Rím II

[6] Bližšie pozri aj Článok 4 ods. 2 Nariadenia Rím II

[7] Bližšie pozri aj Článok 4 ods. 3 Nariadenia Rím upravujúci tzv. únikovú doložku

[8] V podmienkach Slovenskej republiky je to zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov

[9] Bližšie pozri Článok 18 Smernice EP a Rady 2009/103/ES

[10] Smernica EP a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti

[11] Definíciu „územia, na ktorom sa vozidlo obvykle nachádza“ upravujú jednotlivé ustanovenia čl. 1 ods. 4 Smernice EP A Rady 2009/103/ES

[12] V zmysle Článku 1 Haagskeho Dohovoru sa za dopravnú nehodu považuje nehoda, na ktorej sa zúčastňuje jedno alebo viac vozidiel bez ohľadu, či sú poháňané motorom alebo nie, a ktorá súvisí s dopravou na verejných cestách, na pozemkoch prístupných verejnosti alebo na súkromných pozemkoch, na ktoré majú právo prístupu určité osoby. (Pozn. Bližšie pozri aj Vyhlášku ministra zahraničných vecí SR č. 130/1976 Zb. o Dohovore o práve použiteľnom na dopravné nehody)

[13] Bližšie pozri výnimky podľa Článku 4 Haagskeho Dohovoru

[14] Bližšie pozri Rozsudok SD EÚ vo veci C-22/12, dostupný >>> tu.