Podstatou koncentrácie je, že strana sporu nemôže účinne uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany kedykoľvek počas konania, ale iba v určitom časovom úseku konania. Tento konkrétny časový úsek konania vymedzuje buď zákon (zákonná koncentrácia) alebo na základe zákona sudca (sudcovská koncentrácia).

Ak procesný úkon, ktorý podlieha koncentrácii, nie je vykonaný včas, nespôsobuje procesnoprávne účinky. Súd teda na takýto oneskorene vykonaný úkon fakultatívne alebo obligatórne neprihliada.     

Z ustanovení CSP[2] vyplýva, že koncentrácia konania sa vzťahuje výlučne na prostriedky procesného útoku a na prostriedky procesnej obrany.[3] A contrario, koncentrácia sa nevzťahuje na vyjadrenia strán sporu k právnej stránke veci a k hodnoteniu už vykonaných dôkazov. Tieto vyjadrenia môžu strany sporu predložiť súdu kedykoľvek počas konania.       

Koncentrácia konania sa uplatňuje v prvoinštančnom konaní,[4] v odvolacom konaní[5] aj v dovolacom konaní.[6]

V tomto článku sa budeme ďalej zaoberať osobitne sprísneným procesným pravidlom, ktoré sa uplatňuje pri podaní vyjadrenia k dovolaniu.

Konkrétne k lehote na vyjadrenie k dovolaniu

Podľa § 436 ods. 3 CSP: „Dovolanie doručí súd prvej inštancie protistrane, vyzve ju, aby sa k dovolaniu vyjadrila a určí na vyjadrenie lehotu nie kratšiu ako desať dní. Na neskôr podané vyjadrenie sa neprihliada.“

Následky uplynutia lehoty na vyjadrenie k dovolaniu

Koncentrácia v prvoinštančnom konaní a v odvolacom konaní sa vzťahuje výlučne na prostriedky procesného útoku a na prostriedky procesnej obrany. Aj po uplynutí lehoty na uplatnenie týchto prostriedkov môže strana sporu predložiť súdu svoje právne argumenty a svoje hodnotenie vykonaných dôkazov, pričom súd je povinný na tieto argumenty prihliadnuť a vysporiadať sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia.

Uplynutie lehoty na vyjadrenie k dovolaniu však pôsobí voči dotknutej strane sporu ešte prísnejšie a vyvoláva voči nej zásadnejšie právne následky.

V zmysle § 436 ods. 3, posledná veta CSP, dovolací súd neprihliada na vyjadrenie k dovolaniu podané po uplynutí stanovenej lehoty.

Z doslovného znenia tohto ustanovenia by sa mohlo na prvý pohľad javiť, že dovolací súd nesmie prihliadnuť na žiadne argumenty (skutkové ani právne), ktoré mu dotknutá strana sporu predloží po uplynutí lehoty na vyjadrenie k dovolaniu. Takýto výklad § 436 ods. 3, posledná veta CSP je však nesprávny. 

Uvedené ustanovenie je podľa nás potrebné vykladať nasledovne:

Po prvé. Po uplynutí lehoty na vyjadrenie k dovolaniu nesmie dovolací súd prihliadnuť na prostriedky procesného útoku a na prostriedky procesnej obrany uplatnené dotknutou stranou sporu.

Táto skutočnosť vyplýva zo samej podstaty dovolacieho konania, ktoré je konaním právnym a nie skutkovým. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistili súdy nižších stupňov.[7] Dovolací súd vykonáva dokazovanie iba za účelom preukázania prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.[8]

Po druhé. Pokiaľ strana sporu predloží po uplynutí lehoty na vyjadrenie k dovolaniu argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci a hodnotenia už vykonaných dôkazov, dovolací súd nemusí na takéto vyjadrenie prihliadnuť a s argumentmi v ňom uvedenými sa nemusí vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia o dovolaní.

Zároveň však platí, že súd musí vždy rozhodnúť spravodlivo a podľa práva.

Z toho vyplýva, že pokiaľ strana sporu aj po uplynutí lehoty na vyjadrenie k dovolaniu predloží dovolaciemu súdu relevantné a rozumné právne argumenty, respektíve logické vyhodnotenie vykonaných dôkazov, dovolaciemu súdu nič nebráni v tom, aby sa s týmito argumentmi stotožnil a použil ich v odôvodnení rozhodnutia o dovolaní.

Zastávame preto právny názor, že pokiaľ strana sporu, respektíve jej právny zástupca (advokát) aj po uplynutí lehoty na vyjadrenie k dovolaniu získa vedomosť napríklad o zahraničnom súdnom rozhodnutí,[9] v ktorom bola riešená skutkovo a právne obdobná vec a ktoré je zároveň správne a precízne odôvodnené, môže a v prípade advokáta dokonca musí [10] oboznámiť dovolací súd s obsahom tohto rozhodnutia.

Pokiaľ je takéto zahraničné rozhodnutie vecne a právne správne a dovolací súd zároveň nedisponuje dostatočne kvalitnými a presvedčivými argumentmi, ktoré by vyvrátili závery uvedené v tomto zahraničnom rozhodnutí a zároveň by podporili jeho vlastné odlišné závery, mal by si dovolací súd v záujme správneho, spravodlivého a presvedčivého rozhodnutia osvojiť argumenty uvedené v tomto zahraničnom rozhodnutí a sám vo veci rozhodnúť obdobne.   

Po tretie. Dovolací súd je ďalej povinný aj po uplynutí lehoty na vyjadrenie k dovolaniu prihliadnuť na:

(i) skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie procesných podmienok dovolacieho konania;

Aj dovolací súd je totiž v zmysle § 161 ods. 1 CSP povinný v priebehu celého dovolacieho konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť o dovolaní. 

(ii) rozhodnutia vypočítané v § 193 CSP;[11] 

(iii) rozhodnutia dovolacieho súdu vydané v skutkovo a právne obdobných veciach;

Z § 48 ods. 1 CSP totiž vyplýva, že dovolací súd je povinný poznať a vždy prihliadať na svoje predchádzajúce rozhodnutia.

Dovolací súd je v zmysle § 48 ods. 1 CSP povinný určitú vec právne posúdiť buď rovnako ako v predchádzajúcich obdobných prípadoch alebo pokiaľ je jeho právne posúdenie veci iné než právne posúdenie obdobnej veci v predchádzajúcich prípadoch, je povinný postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu dovolacieho súdu. 

(iv) rozhodnutia Ústavného súdu SR;

Pokiaľ strana sporu kedykoľvek v priebehu dovolacieho konania poukáže na rozhodnutie Ústavného súdu SR, je dovolací súd povinný reflektovať jeho nosné dôvody (právny názor, ktorý sa upína k podstate veci) v rozhodnutí o dovolaní.

Ak by dovolací súd nesúhlasil s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Ústavného súdu SR v obdobnej veci, musí v rozhodnutí o dovolaní predložiť konkurenčný právny názor, ktorým sa odkloní od doterajšieho právneho názoru Ústavného súdu SR a musí tento odklon v odôvodnení svojho rozhodnutia rozumne a presvedčivo odôvodniť.[12] 

Pokiaľ strana sporu aj po uplynutí lehoty na vyjadrenie k dovolaniu predloží dovolaciemu súdu podanie obsahujúce skutočnosti uvedené v bode (i) alebo rozhodnutia uvedené v bodoch (ii) až (iv), je dovolací súd povinný na tieto skutočnosti alebo rozhodnutia prihliadnuť a reflektovať ich v rozhodnutí o dovolaní.

V prípade, že dovolací súd na uvedené skutočnosti alebo rozhodnutia neprihliadne a nepremietne ich do obsahu rozhodnutia o dovolaní, zaťaží svoje rozhodnutie vadou, ktorej následkom je odňatie práva na spravodlivý proces.

Musí dovolací súd poučiť stranu sporu o následkoch zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia k dovolaniu?

V právnej teórii sa vyskytol názor, že súd je povinný poučiť stranu sporu o tom, že na vyjadrenie k dovolaniu podané po uplynutí súdom stanovenej lehoty sa neprihliada.[13]

Domnievame sa, že uvedený názor sa má vzťahovať iba na situáciu, keď sa na stranu sporu nevzťahuje výnimka zo všeobecnej poučovacej povinnosti podľa § 160 ods. 3 CSP.

Je totiž zrejmé, že aj keby bol súd všeobecne povinný poučiť stranu sporu o následku zmeškania lehoty na vyjadrenie k dovolaniu (čo si však nemyslíme), táto poučovacia povinnosť by sa nevzťahovala na prípad, (i) ak je stranou sporu subjekt uvedený v § 160 ods. 3, písm. a) CSP [14] alebo (ii) ak je strana sporu zastúpená advokátom alebo iným zástupcom uvedeným v § 160 ods. 3, písm. b) CSP.[15]   

S názorom, že súd je povinný poučiť stranu sporu o následkoch nepodania vyjadrenia k dovolaniu v stanovenej lehote, sa nestotožňujeme.

Takáto povinnosť totiž súdu z CSP vôbec nevyplýva.

Podľa § 160 ods. 1 CSP: „Súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.“

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že súd nepoučuje strany sporu o všetkých procesných právach a povinnostiach, ktoré v konaní majú, ale jeho poučovacia povinnosť sa vzťahuje iba na tie procesné práva a povinnosti, pri ktorých CSP poučovaciu povinnosť súdu výslovne stanovuje.

Keďže z § 436 ods. 3 CSP výslovná poučovacia povinnosť pre súd nevyplýva, zastávame právny názor, že súd nemusí stranu sporu poučiť o následkoch zmeškania lehoty na podanie vyjadrenia k dovolaniu.  

Predĺženie lehoty na vyjadrenie k dovolaniu

Lehotu na vyjadrenie k dovolaniu stanovuje prvoinštančný súd. Z toho vyplýva, že ide o sudcovskú lehotu, ktorú môže súd podľa § 118 ods. 2 CSP primerane predĺžiť. Jej zmeškanie však súd nemôže odpustiť.

Aj keď podľa právnej teórie môže byť sudcovská lehota predĺžená nielen na návrh strany sporu, ale aj ex offo,[16] z povahy veci vyplýva, že súd bude v drvivej väčšine prípadov rozhodovať o predĺžení ním stanovenej lehoty na návrh strany sporu. 

Návrh na predĺženie lehoty na vyjadrenie k dovolaniu musí strana sporu rozumne odôvodniť konkrétnymi okolnosťami, ktoré jej objektívne neumožňujú podať kvalifikované vyjadrenie v stanovenej lehote.

Návrh na predĺženie lehoty na vyjadrenie k dovolaniu je nutné podať do uplynutia pôvodnej lehoty na vyjadrenie k dovolaniu.[17]

O návrhu na predĺženie lehoty na vyjadrenie k dovolaniu musí prvoinštančný súd rozhodnúť uznesením.[18] Následky porušenia tejto povinnosti závisia od toho, ako sa prvoinštančný súd s týmto návrhom vysporiadal – teda, či mu vyhovel alebo nevyhovel.

Ak prvoinštančný súd síce o návrhu na predĺženie lehoty na vyjadrenie k dovolaniu nerozhodol uznesením, avšak konkludentne tomuto návrhu vyhovel, v dôsledku čoho prvoinštančný súd a následne aj dovolací súd prihliadli na vyjadrenie k dovolaniu podané po uplynutí pôvodnej lehoty na vyjadrenie, predstavuje takýto postup prvoinštančného súdu síce vadu konania, avšak iba takú, ktorá nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nespôsobila ani odňatie možnosti konať pred súdom.[19]

Pokiaľ by však prvoinštančný súd návrhu na predĺženie lehoty na vyjadrenie k dovolaniu nevyhovel bez vydania formálneho uznesenia o zamietnutí tohto návrhu, v dôsledku čoho by prvoinštančný súd a ani dovolací súd neprihliadli na vyjadrenie k dovolaniu podané po uplynutí pôvodnej lehoty na vyjadrenie k dovolaniu, došlo by týmto postupom prvoinštančného súdu k porušeniu práva dotknutej strany sporu na spravodlivý proces.[20]

Prvoinštančný súd nie je povinný rozhodnúť o návrhu na predĺženie lehoty na vyjadrenie k dovolaniu do uplynutia pôvodnej lehoty. O tomto návrhu môže prvoinštančný súd rozhodnúť (a v praxi aj v drvivej väčšine prípadov rozhoduje) až po uplynutí tejto pôvodnej lehoty.

Z uvedeného dôvodu je potrebné podať návrh na predĺženie lehoty na vyjadrenie k dovolaniu čo najskôr po doručení výzvy na vyjadrenie, aby mala strana sporu čo najväčšiu šancu na to, že prvoinštančný súd o jej návrhu rozhodne ešte pred uplynutím pôvodnej lehoty na vyjadrenie.

V prípade, ak súd o návrhu strany sporu do uplynutia pôvodnej lehoty na vyjadrenie k dovolaniu nerozhodne a strana sporu v tejto lehote vyjadrenie k dovolaniu nepodá, bude sa musieť strana sporu spoľahnúť na posúdenie jej návrhu na predĺženie lehoty prvoinštančným súdom, nakoľko proti rozhodnutiu prvoinštančného súdu o tomto návrhu nie je prípustné odvolanie.[21]

Zastávame však právny názor, že za určitých okolností bude proti uzneseniu prvoinštančného súdu o zamietnutí návrhu na predĺženie lehoty na vyjadrenie k dovolaniu prípustná ústavná sťažnosť.      
 
Lehota na vyjadrenie k dovolaniu musí byť primeraná

Ustanovenie § 436 ods. 3 CSP stanovuje minimálnu lehotu, ktorú je prvoinštančný súd povinný poskytnúť strane sporu na vyjadrenie k dovolaniu.

Súd teda môže (a podľa nás v odôvodnených prípadoch aj musí) stanoviť strane sporu aj dlhšiu než 10-dňovú lehotu na vyjadrenie k dovolaniu, pokiaľ si to vyžadujú okolnosti konkrétneho prípadu.

Uvedená minimálna 10-dňová lehota na vyjadrenie k dovolaniu predstavuje minimálnu garanciu práva dotknutej strany sporu na vyjadrenie k dovolaniu, ktorá by sa mala uplatňovať iba v skutkovo a právne najjednoduchších prípadoch.  

Zastávame právny názor, že v obsahovo rozsiahlych, právne a skutkovo náročných sporoch je nevyhnutné, aby prvoinštančný súd v záujme dodržania princípu rovnosti zbraní a zachovania práva na spravodlivý proces stanovil dotknutej strane sporu primerane dlhšiu lehotu na vyjadrenie k dovolaniu, než je zákonom stanovená minimálna 10-dňová lehota.  

V praxi sme sa však stretli s viacerými prípadmi, kedy prvoinštančné súdy v dlhotrvajúcich, obsahovo rozsiahlych a právne a skutkovo náročných sporoch

(i) stanovili úspešnej strane sporu minimálnu 10-dňovú, prípadne 15-dňovú lehotu na vyjadrenie k mimoriadne obsiahlemu dovolaniu neúspešnej strany sporu alebo
(ii) stanovili rovnako krátku lehotu na vyjadrenie k viacerým obsiahlym dovolaniam podaným v tej istej veci niekoľkými neúspešnými stranami sporu.   

Takýto postup prvoinštančných súdov považujeme za nespravodlivý a nesprávny.

Rozumieme, že podľa článku 2 ods. 1 CSP musí byť ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov účinná, teda rýchla a poskytnutá bez zbytočných prieťahov.

Zároveň sú však súdy v zmysle článku 6 ods. 1 CSP povinné zabezpečiť všetkým sporovým stranám rovné postavenie spočívajúce v tom, že umožnia každej zo sporových strán v rovnakej miere realizovať jej procesné oprávnenia. Európsky súd pre ľudské práva tento princíp označuje ako „rovnosť zbraní“.

Obe spomenuté práva sú súčasne garantované článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) ako integrálne súčasti práva na spravodlivý proces.

Ide teda o dve rovnocenné základné práva. V prípade ich konfliktu je potrebné obe tieto práva navzájom vážiť a na základe testu proporcionality určiť, ktoré z nich má v konkrétnom prípade väčšiu váhu a teda má dostať prednosť.

Zastávame právny názor, že v prípadoch, keď

(i) ide o dlhotrvajúce, obsahovo rozsiahle a právne a skutkovo náročné spory a zároveň
(ii) jedna alebo viac neúspešných sporových strán podá mimoriadne obsiahle dovolanie (rádovo v rozsahu niekoľkých desiatok strán), je stanovenie 10-dňovej, respektíve 15-dňovej lehoty na vyjadrenie k dovolaniu porušením princípu rovnosti zbraní, a teda v rozpore s právom na spravodlivý proces. 

Stanovenie tak krátkych lehôt na vyjadrenie sa k dovolaniu v uvedených komplikovaných sporoch považujeme za nesprávne a neopodstatnené z nasledovných dôvodov:

(i) tieto krátke lehoty neprimerane znevýhodňujú úspešnú stranu sporu oproti strane, ktorá bola v konaní doposiaľ neúspešná.

Zastávame právny názor, že v prípade, pokiaľ má neúspešná strana sporu 4-krát (pri 15-dňovej lehote na vyjadrenie k dovolaniu), respektíve 6-krát (pri 10-dňovej lehote na vyjadrenie k dovolaniu) dlhšiu lehotu na predloženie argumentov v dovolacom konaní, dochádza tým k porušeniu princípu rovnosti zbraní podľa článku 6 Dohovoru.

(ii) Podľa oficiálnych údajov bola v roku 2015 priemerná dĺžka súdneho konania v občianskoprávnych veciach 14,4 mesiaca a v obchodnoprávnych veciach 15,8 mesiaca.[22] Keďže veľké množstvo rozkazných konaní má za následok skracovanie priemernej dĺžky konania, dovolíme si vysloviť názor, že v prípade skutkovo a právne náročných sporov (napr. o určenie práv a právnych vzťahov, o náhradu škody, o ochranu osobnosti a pod.) sa priemerná dĺžka súdneho konania pohybuje na úrovni 3 a viac rokov.

Sme presvedčení, že pri takejto dĺžke súdneho konania nepredstavuje stanovenie lehôt na vyjadrenie k dovolaniu v rozmedzí napríklad 30 – 40 dní porušenie zásady hospodárnosti konania. [23]

Naopak, stanovenie uvedených dlhších lehôt na vyjadrenie k dovolaniu v skutkovo a právne náročných sporoch prispeje k zachovaniu princípu rovnosti zbraní, a teda k výraznejšej garancii práva na spravodlivý proces.

Na základe uvedeného zastávame právny názor, že pokiaľ prvoinštančný súd v skutkovo a právne komplikovanom súdnom spore

(i) stanoví príliš krátku lehotu na podanie vyjadrenia k obsiahlemu dovolaniu a zároveň
(ii) zamietne odôvodnený návrh strany sporu na predĺženie tejto lehoty, môže týmto postupom prvoinštančného súdu dôjsť k porušeniu práva dotknutej strany na spravodlivý proces.

Pokiaľ v prípade uvedenom v predchádzajúcom odseku

(i) dotknutá strana sporu podá proti uzneseniu prvoinštančného súdu o zamietnutí jej návrhu na predlženie lehoty na vyjadrenie k dovolaniu ústavnú sťažnosť a
(ii) Ústavný súd SR posúdi otázku primeranosti lehoty stanovenej na vyjadrenie k dovolaniu za ústavnoprávne relevantnú a ústavnú sťažnosť v tejto veci pripustí na ďalšie konanie, mal by Ústavný súd SR dať prednosť zásade rovnosti zbraní pred zásadou rýchlosti konania a zrušiť uznesenie prvoinštančného súdu o zamietnutí žiadosti na predĺženie lehoty na vyjadrenie k dovolaniu. 

Záver

V tomto článku sme sa zaoberali právnou úpravou lehoty na vyjadrenie k dovolaniu podľa CSP, pričom sme dospeli k nasledovným záverom a právnym názorom:

1. Po uplynutí lehoty na vyjadrenie k dovolaniu, dovolací súd

(i) nesmie prihliadnuť na prostriedky procesného útoku a na prostriedky procesnej obrany uplatnené dotknutou stranou sporu;
(ii) môže (a v záujme správneho a spravodlivého rozhodnutia by aj mal) prihliadnuť na relevantné a rozumné právne argumenty, respektíve na logické vyhodnotenie vykonaných dôkazov predložené dotknutou stranou sporu;
(iii) musí prihliadnuť na skutočnosti týkajúce sa podmienok dovolacieho konania, na rozhodnutia podľa § 193 CSP a na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR vydané v skutkovo a právne obdobných veciach.

2. Prvoinštančný súd nemusí stranu sporu poučiť o následkoch zmeškania lehoty na vyjadrenie k dovolaniu.  

3. Prvoinštančný súd môže lehotu na vyjadrenie k dovolaniu primeranie predĺžiť; jej zmeškanie však nemôže odpustiť.

O návrhu na predĺženie lehoty na vyjadrenie k dovolaniu rozhoduje prvoinštančný súd uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie.

4. Prvoinštančný súd musí stanoviť primeranú lehotu na vyjadrenie k dovolaniu.

Pokiaľ prvoinštančný súd v skutkovo a právne komplikovanom súdnom spore

(i) stanoví príliš krátku lehotu na podanie vyjadrenia k obsiahlemu dovolaniu (napríklad 10-dňovú alebo 15-dňovú lehotu) a zároveň
(ii) zamietne odôvodnený návrh strany sporu na predĺženie tejto lehoty, môže týmto postupom prvoinštančného súdu dôjsť k porušeniu princípu rovnosti zbraní, a teda k odňatiu práva dotknutej strany na spravodlivý proces.

V právne a skutkovo zložitých sporoch, v ktorých bude zároveň podané obsiahle dovolanie, by prvoinštančné súdy nemali stanovovať príliš krátke (napríklad 10-dňové alebo 15-dňové) lehoty na vyjadrenie sa k tomuto dovolaniu. V takýchto prípadoch by súdy mali starostlivo zvážiť zložitosť veci a tomu prispôsobiť dĺžku lehoty na vyjadrenie k dovolaniu (napríklad v rozsahu 30 alebo 40 dní).

Pokiaľ tak prvoinštančné súdy neurobia a budú stanovovať príliš krátke lehoty na vyjadrenie k dovolaniam, dovolíme si vysloviť predpoklad, že budú zaťažované množstvom žiadostí o predĺženie týchto lehôt, o ktorých budú musieť kvalifikovane rozhodnúť, čo napokon môže spôsobiť výraznejšie predĺženie konania, ako keby stanovili primeranú dlhšiu lehotu na vyjadrenie k dovolaniu. 

Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.

Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava

Tel.: +421 2 323 54 602
Fax: +421 2 594 18 115
e-mail: office@relevans.sk

_____________________________
[*] Tento článok má iba informatívnu povahu, nie je právnou radou alebo stanovisko. V prípade akýchkoľvek otázok kontaktuje našu advokátsku kanceláriu.

[1] Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016.
[2] Pozri napríklad §§ 153 a 154 CSP.
[3] Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú príkladmo vypočítané v § 149 CSP.
[4] Pozri najmä §§ 153, 154, § 167 ods. 3 a 4, 181 ods. 4 a pod.
[5] Pozri § 364, 365 ods. 3 a 373 ods. 4 CSP.
[6] Pozri §§ 430, 434 a 435 CSP.
[7] Pozri § 442 CSP.
[8] Pozri § 435 CSP.
[9] V našich podmienkach môže najčastejšie ísť o rozhodnutie niektorej z najvyšších súdnych autorít ČR.
[10] Táto povinnosť advokátovi vyplýva z jeho povinnosti chrániť a presadzovať práva a záujmy svojho klienta.
[11] Podľa § 193 CSP: „Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.“
[12] Pozri napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.: 30 Cdo 610/2012 a 30 Cdo 2367/2012.
[13] Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1416.
[14] Ide o štát, štátny orgán alebo právnickú osobu a osoba, ktorá za ňu koná, alebo jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo o fyzickú osobu, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
[15] Ide o právnickú osobu založenú alebo zriadenú na ochranu spotrebiteľa, odborovú organizáciu alebo fyzickú osobu, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
[16] Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 183.
[17] Pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR č. R 21/1979.
[18] Pozri uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.: 20 Cdo 1588/2003.
[19] Tamtiež.
[20] Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 2 Sžo 200/2010.
[21] Pozri § 355 ods. 2 v spojení s § 357 CSP.
[22] Pozri >>> tu.
[23] Pozri článok 17 CSP.

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk