Relevantné ustanovenia Trestného poriadku a zákona o prokuratúre

Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o prokuratúre“): „Pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori dozorom nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu“.

Uznesenie o začatí trestného stíhania je upravené v § 199 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Trestný poriadok“). Podľa § 199 ods. 3 Trestného poriadku: „Uznesenie o začatí trestného stíhania musí obsahovať opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za akých k nemu došlo, o aký trestný čin v tomto skutku ide, a to jeho zákonným pomenovaním a uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona. Uznesenie neobsahuje odôvodnenie“.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku: „Sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni“.

Podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku: „Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor“.

Podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku:“ Generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon“.

Postavenie prokurátora v prípravnom konaní

Prokurátor má v tzv. predsúdnom trestnom konaní[2] postavenie hlavného garanta zákonnosti, alebo aj pána sporu („dominus litis“). Prokurátor pri výkone svojho postavenia autoritatívne rozhoduje o všetkých otázkach týkajúcich sa vedenia a ukončenia predsúdneho konania, s výnimkou vybraných rozhodnutí, ktoré sú vyhradené sudcovi pre prípravné konanie. Podľa § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku je prokurátor oprávnený „zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami“[3].Jedným zo zákonných oprávnení priznaných zákonodarcom[4] generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej v texte len: „Generálny prokurátor“) je aj zrušenie právoplatného rozhodnutia prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon.[5]

Uznesenie o začatí trestného stíhania

Ako sme už uviedli vyššie, uznesenie o začatí trestného stíhania vydáva príslušný policajt[6]. Uznesenie o začatí trestného stíhania neobsahuje odôvodnenie. Opravným prostriedkom voči uzneseniu je sťažnosť.[7] V časti uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci je poučenie, ktoré štandardne obsahuje formuláciu: „Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná“. Formulácia priamo odkazuje na § 185 ods. 2 Trestného poriadku: „Sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania“. Uznesenie o začatí trestného stíhania je v zmysle § 184 ods. 1 písm. a) právoplatné a vykonateľné dňom jeho vydania[8].

Mimoriadne opravné prostriedky v Trestnom poriadku

Mimoriadne opravné prostriedky sú obsiahnuté v ôsmej hlave Trestného poriadku  a sú tieto:

1. Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní (§ 363 a nasl. Trestného poriadku)
2. Dovolanie (§ 368 a nasl. Trestného poriadku)
3. Obnova konania (§ 394 a nasl. Trestného poriadku)

Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní

Vzhľadom na zameranie príspevku, sa ďalej budeme zaoberať výhradne  mimoriadnym opravným prostriedkom podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku a teda: „generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon“.

Dňa 31. augusta 2021 Generálny prokurátor v zastúpení námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky rozhodol o porušení zákona v trestných veciach obvineného V. P. a Z. K.[9] Rozhodnutie Generálneho prokurátora v danej veci rozprúdilo v laickej ale i v odbornej verejnosti debatu o správnosti aplikácie § 363 Trestného poriadku vo vyššie uvedených trestných veciach obvinených.

Generálny prokurátor má v zmysle platnej právnej úpravy podľa § 7 ods. 1 Zákona o prokuratúre postavenie vedúceho ústredného štátneho orgánu. Prokuratúra je definovaná v § 2 Zákona o prokuratúre, nasledovne: „samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti“.

Štruktúra prokuratúry je riadená na centralistickom princípe, keďže je podriadená priamo jej najvyššiemu predstaviteľovi – Generálnemu prokurátorovi. Generálny prokurátor je z titulu svojej funkcie nadriadený všetkým ostatným prokurátorom a v zmysle ustanovení Trestného poriadku (za splnenia zákonných podmienok) môže Generálny prokurátor rozhodnúť podľa § 363 ods. 1 aj bez návrhu podľa odseku 1, a to v prospech alebo v neprospech obvineného, pritom nie je viazaný návrhom podaným podľa odseku 1[10]  a v prípadoch právoplatného rozhodnutia prokurátora alebo policajta, ak rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon musí zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní[11].

Pojem právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta Trestný poriadok bližšie nešpecifikuje. Trestný poriadok určuje len subjekty[12], ktorých právoplatné rozhodnutie je možné zrušiť. Tento nedostatok je do istej miery odstránený úpravou v Príkaze GP[13], ktorý v čl. 7 ods. 2 obsahuje demonštratívny výpočet rozhodnutí, ktoré by sme pre účely § 363 ods. 1 Trestného poriadku mali považovať za právoplatné rozhodnutie. Podľa Príkazu ide najmä o uznesenie, ktorým sa rozhodlo:

1. podľa § 29 ods. 2 Trestného poriadku o výške náhrady a odmeny tlmočníka a prekladateľa,
2. podľa § 50 ods. 4 Trestného poriadku o zaistení nároku poškodeného,
3. podľa § 64 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku o žiadosti obvineného o navrátenie lehoty,
4. podľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku o uložení poriadkovej pokuty,
5. podľa § 97 a § 98 Trestného poriadku o vrátení veci,
6. podľa § 142 ods. 1 a § 147 ods. 1 Trestného poriadku o znaleckej činnosti,
7. podľa § 156 Trestného poriadku o prehliadke a pitve mŕtvoly a o jej exhumácii,
8. podľa § 206 Trestného poriadku o vznesení obvinenia,
1. podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku o postúpení veci,
10. podľa § 215 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku o zastavení trestného stíhania, ak bolo vznesené obvinenie,
11. podľa § 216 ods. 1 Trestného poriadku o podmienečnom zastavení trestného stíhania,
50. podľa § 217 ods. 1 alebo podľa § 219 ods. 1 Trestného poriadku o osvedčení sa obvineného alebo o tom, že sa v trestnom stíhaní pokračuje,
1000. podľa § 220 ods. 1 Trestného poriadku o schválení zmieru,
14. podľa § 227 ods. 2 Trestného poriadku o odovzdaní peňažnej sumy štátu na peňažnú pomoc poškodeným trestnými činmi poskytovanú podľa osobitného zákona[14].

Aplikácia akéhokoľvek mimoriadneho opravného prostriedku podľa Trestného poriadku, ale aj napríklad podľa Civilného sporového poriadku[15] spôsobuje zásah do právnej istoty, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou atribútov viažucich sa k právnemu štátu. Oprávnenie podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku – zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta – možno využiť len za predpokladu, že nie je možné zabezpečiť nápravu inými prostriedkami dozorujúceho prokurátora alebo jeho nadriadeného prokurátora.

Autori sa stotožňujú s názorom sudcu Krajského súdu v Bratislave JUDr. Petra Šamka (príspevok je právnym názorom autorov), ktorý uvádza že „generálny prokurátor je oprávnený zrušovať aj také právoplatné rozhodnutia policajta, či prokurátora, ktoré boli vydané v trestnej veci, v ktorej ešte nie je žiadna osoba obvinená[16]“, „Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor tak mô­že uro­biť na pod­kla­de vy­uži­tia ana­ló­gie v prí­pa­doch, v kto­rých ide o vý­raz­né (vý­ni­moč­né), či pod­stat­né po­ru­še­nie zá­ko­na roz­hod­nu­tím or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, t. j. v prí­pa­doch, v kto­rých je ne­zá­kon­nosť roz­hod­nu­tia or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní tak zá­važ­ná, že po­ne­chanie ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia v plat­nos­ti by bo­lo pop­re­tím ele­men­tár­nej spra­vod­li­vos­ti a zá­kon­nos­ti a zna­me­na­lo by voľ­ný prie­chod nep­rí­pus­tné­mu svoj­voľ­né­mu roz­ho­do­va­niu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní[17]“.

V prospech zákonnosti použitia § 363 Trestného poriadku hovorí aj použitie analógie v trestnom práve procesnom. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 zo dňa 22. októbra 2014 je analógia v prospech obvineného prípustná: „V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že analógia v trestnom práve procesnom je prípustná, nie však neobmedzene. Použitie analógie v trestnom práve procesnom by malo prichádzať do úvahy len v obzvlášť výnimočných a ojedinelých prípadoch. Analógia v trestnom práve, ktorej dôsledky sú v neprospech osoby, voči ktorej sa vedie trestné konanie, je v zásade neprípustná[18]“. Predmetné Uznesenie ústavného súdu Slovenskej republiky zároveň pripúšťa analógiu v prípadoch nedostatkov legislatívnej úpravy nasledovne: „Uvedené platí o to viac aj z dôvodu, že teleologický výklad a výklad per analogiam legis v tomto prípade kompenzuje nedostatky legislatívnej úpravy v miere, ktorá je už ústavne neprípustná. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť na potrebu jasnej a precíznej úpravy trestného procesu, ktorá by v zásade mala umožňovať jednoznačný výklad o právach a povinnostiach strán trestného konania[19]“.

Podľa § 364 ods. 2 Trestného poriadku môže generálny prokurátor rozhodnúť podľa § 363 ods. 1 aj bez návrhu[20] z tohto dôvodu nie je Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní štandardným návrhovým mimoriadnym opravným prostriedkom.

Zároveň si dovoľujeme poukázať na skutočnosť, že pokiaľ je trestné stíhanie zaťažené vadou, ktorú Generálny prokurátor pri svojej činnosti zistil, hrozí porušenie základnej zásady ustanovenej v § 2 ods. 1 Trestného poriadku: „Nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon“. Uvedená zásada v trestnom poriadku reflektuje čl. 17. ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Z. z. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov. „Zásada zákonnosti nie je splnená, ak sa proces vedie v rozpore so zásadou prezumpcie neviny, zásadou náležitého zistenia skutkového stavu a zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov okrem iného znamená hodnotenie zákonnosti získania dôkazov. Chybné hodnotenie z tohto pohľadu sa premieta do porušenia zásady zákonnosti“[21].

Záver:

Aj napriek skutočnosti, že platná právna úprava v Trestnom poriadku o možnosti zrušiť právoplatné rozhodnutie v prípravnom konaní pred vznesením obvinenia absentuje, zastávame názor, že Generálny prokurátor je na základe analógie (ktorá je v trestnom práve procesnom prípustná) oprávnený zrušiť aj takéto rozhodnutie. Po­kiaľ teda G­e­ne­rálny­ pro­ku­rá­tor zis­til pri pres­kú­ma­ní uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­hania v predmetnej ­veci týchto dvoch obvinených, že bolo vydané v rozpore so zásadou zákonnosti, jedná sa o také porušenie procesných práv obvinených, ktoré z pohľadu Ústavy nemôže byť akceptovateľné. Ak teda Generálny prokurátor dospel k názoru, že dané uznesenie trpí vadami, je jeho povinnosťou zistené vady odstrániť vydaním uznesenia o porušení zákona s náležitým odôvodnením. Pre objektívnosť si autori zároveň však dovoľujú poukázať na diskusiu, ktorá vznikla pod príspevkom JUDr. Petra Šamka[22].