Smernica o práve voľného pohybu a pobytu umožňuje občanom Únie bez ďalších podmienok alebo formalít okrem požiadavky mať cestovný doklad pohybovať sa a zdržiavať sa na území iného členského štátu, než je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, po dobu maximálne troch mesiacov. Pokiaľ však vykonávajú povolanie alebo majú dostatočné zdroje na pokrytie svojich potrieb a majú komplexné krytie zdravotného poistenia (napríklad ako študenti alebo dôchodcovia), môžu zostať v tomto inom členskom štáte dlhšie. V takom prípade môžu s nimi ostať v danom členskom štáte aj ich rodinní príslušníci bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú občanmi Únie, ak ich prítomnosť nepredstavuje záťaž pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu, a pokiaľ majú komplexné krytie zdravotného poistenia.

Občania Únie, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, majú právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte. Toto právo nepodlieha podmienkam práva na pobyt v hostiteľskom členskom štáte počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace (výkon povolania, štúdium atd.) Rodinní príslušníci, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a legálne sa zdržiavali s občanom Únie v hostiteľskom členskom štáte počas nepretržitého obdobia piatich rokov, majú tiež právo na trvalý pobyt.

V tomto kontexte hostiteľský členský štát nesmie prijať rozhodnutie o vyhostení vo vzťahu k občanom Únie alebo ich rodinným príslušníkom bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ktorí majú právo trvalého pobytu na jeho území, s výnimkou vážnych dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti. Takisto nesmie vo vzťahu k občanovi Únie, ktorý sa zdržiaval v hostiteľskom členskom štáte počas predchádzajúcich desiatich rokov, prijať rozhodnutie o vyhostení, s výnimkou prípadov, keď sa toto rozhodnutie zakladá na naliehavých dôvodoch verejnej bezpečnosti definovaných týmto členským štátom.

Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku z 16. januára pripomína, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie využívajúceho svoje právo voľného pohybu a pobytu, môže na účely získania práva na trvalý pobyt zohľadniť len obdobia, ktoré strávil s týmto občanom. Z toho vyplýva, že obdobia, počas ktorých z dôvodu svojho pobytu vo väzení v hostiteľskom členskom štáte nemal spoločný pobyt s týmto občanom, nemožno na tento účel zohľadniť.

Okrem toho Súdny dvor konštatuje, že normotvorca Únie podmienil získanie práva na trvalý pobyt integráciou dotknutej osoby v hostiteľskom členskom štáte. Takáto integrácia sa však neopiera iba o priestorové a časové okolnosti, ale aj o kvalitatívne prvky súvisiace so stupňom integrácie v hostiteľskom členskom štáte. V tejto súvislosti Súdny dvor uvádza, že skutočnosť, že vnútroštátny súd uložil nepodmienečný trest odňatia slobody, preukazuje, že dotknutá osoba nerešpektovala spoločenské hodnoty hostiteľského členského štátu vyjadrené v jeho trestnom práve. Bolo by teda zjavne v rozpore s cieľom, ktorý táto smernica zavedením tohto práva pobytu sleduje, keby sa na účely získania práva na trvalý pobyt zohľadňovali obdobia strávené vo väzení.

Napokon z rovnakých dôvodov Súdny dvor rozhodol, že nepretržitosť pobytu je prerušená obdobiami pobytu vo väzení v hostiteľskom členskom štáte. V dôsledku toho nemožno obdobia, ktoré predchádzali pobytu vo väzení alebo ktoré po ňom nasledovali, sčítať na účely dosiahnutia minimálneho obdobia požadovaného na získanie povolenia na trvalý pobyt.

Súdny dvor vo svojom rozsudku ďalej konštatuje, že na rozdiel od obdobia požadovaného na nadobudnutie práva na trvalý pobyt, ktoré začína legálnym pobytom dotknutej osoby v hostiteľskom členskom štáte, sa musí obdobie pobytu požadované na poskytnutie posilnenej ochrany proti vyhosteniu počítať spätne odo dňa prijatia rozhodnutia o vyhostení tejto osoby. Súdny dvor navyše uvádza, že toto obdobie pobytu musí byť v zásade nepretržité.

Zdroj: Súdny dvor Európskej únie

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk