A, taliansky štátny príslušník, uzavrel manželstvo s lotyšskou štátnou príslušníčkou, opustil Taliansko a usadil sa v Lotyšsku na účely pripojenia sa k svojej manželke a ich dvom maloletým deťom.

Krátko po svojom príchode do Lotyšska 22. januára 2016 požiadal Latvijas Nacionālais Veselības dienests (Národný systém zdravotnej starostlivosti, Lotyšsko) o poistenie v systéme lotyšského povinného verejného zdravotného poistenia. Jeho žiadosť bola zamietnutá rozhodnutím zo 17. februára 2016, ktoré ministerstvo zdravotníctva potvrdilo z dôvodu, že A nepatril do žiadnej z kategórií príjemcov zdravotnej starostlivosti financovanej štátom, keďže nebol ani zamestnancom, ani samostatne zárobkovo činnou osobou v Lotyšsku.

Keďže jeho žaloba proti rozhodnutiu lotyšských orgánov o zamietnutí bola zamietnutá, A podal odvolanie na Administratīvā apgabaltiesa (krajský správny súd, Lotyšsko), ktorý tiež vydal rozsudok v jeho neprospech.

Za týchto okolností Augstākā tiesa (Senāts) (Najvyšší súd, Lotyšsko), na ktorý podal A dovolanie, rozhodol položiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa zlučiteľnosti zamietnutia žiadosti A lotyšskými orgánmi s právom Únie v oblastiach občianstva a sociálneho zabezpečenia.

Súdny dvor vo svojom rozsudku vyhlásenom veľkou komorou potvrdzuje právo občanov Únie, ktorí sú ekonomicky nečinní a majú bydlisko v inom členskom štáte, ako je členský štát ich pôvodu, aby boli poistení v systéme verejného zdravotného poistenia hostiteľského členského štátu, na účely poberania dávok v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti financovaných týmto štátom. Súdny dvor však spresňuje, že právo Únie neukladá povinnosť bezplatného poistenia v uvedenom systéme.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor v prvom rade overuje uplatniteľnosť nariadenia č. 883/2004 na dávky v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, o aké ide vo veci samej. Súdny dvor konštatuje, že dávky financované štátom a poskytnuté osobám patriacim do kategórií príjemcov vymedzených vnútroštátnymi právnymi predpismi bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb, predstavujú „nemocenské dávky“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004[1]. Tieto dávky tak patria do pôsobnosti tohto nariadenia, keďže nepredstavujú „sociálnu a zdravotnú pomoc“ vylúčenú z tejto pôsobnosti.[2]

V druhom rade Súdny dvor v podstate skúma, či článok 11 ods. 3 písm. e) nariadenia č. 883/2004, ako aj článok 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38[3] bránia vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré z práva byť poistený v rámci systému verejného zdravotného poistenia hostiteľského členského štátu vylučujú ekonomicky nečinných občanov Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iného členského štátu a na ktorých sa podľa článku 11 ods. 3 písm. e) tohto nariadenia vzťahujú právne predpisy hostiteľského členského štátu a ktorí vykonávajú svoje právo na pobyt na jeho území v súlade s článkom 7 ods. 1 písm. b) tejto smernice, aby mohli poberať dávky v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti financované týmto štátom.

V tejto súvislosti Súdny dvor najprv uvádza, že v rámci systému kolíznych noriem zavedeného nariadením č. 883/2004[4], ktorého cieľom je určiť vnútroštátne právne predpisy uplatniteľné na poberanie dávok sociálneho zabezpečenia, sa na osoby, ktoré nie sú ekonomicky činné, v zásade vzťahujú právne predpisy členského štátu ich bydliska.

Súdny dvor ďalej zdôrazňuje, že pri stanovovaní podmienok existencie práva byť poistený v systéme sociálneho zabezpečenia sú povinné rešpektovať platné ustanovenia práva Únie. Konkrétne kolízne normy, ktoré upravuje nariadenie č. 883/2004, sú pre členské štáty kogentné, a teda členské štáty nemajú možnosť stanoviť, v akom rozsahu sa budú uplatňovať ich vlastné právne predpisy alebo právne predpisy iného členského štátu.

V dôsledku toho členský štát nemôže na základe svojej vnútroštátnej právnej úpravy odmietnuť poistiť v rámci svojho systému verejného zdravotného poistenia občana Únie, na ktorého sa na základe článku 11 ods. 3 písm. e) nariadenia č. 883/2004 týkajúceho sa určenia príslušnosti právnych predpisov vzťahujú právne predpisy tohto členského štátu.

Súdny dvor napokon analyzuje vplyv ustanovení smernice 2004/38 a najmä jej článku 7 ods. 1 písm. b) na poistenie v systéme sociálneho zabezpečenia hostiteľského členského štátu. Z tohto posledného uvedeného ustanovenia vyplýva, že počas celého obdobia pobytu na území hostiteľského členského štátu dlhšieho ako tri mesiace a kratšieho ako päť rokov musí mať ekonomicky nečinný občan Únie najmä pre seba a svojich rodinných príslušníkov komplexné krytie zdravotného poistenia, aby sa nestali neprimeranou záťažou pre verejné financie tohto členského štátu.

Pokiaľ ide o vzájomné prepojenie tejto podmienky na pobyt v súlade so smernicou 2004/38 a povinnosťou poistenia vyplývajúcou z nariadenia č. 883/2004, Súdny dvor spresňuje, že hostiteľský členský štát ekonomicky nečinného občana Únie môže stanoviť, že prístup k tomuto systému nebude bezplatný, aby sa tento istý občan nestal neprimeranou záťažou pre verejné financie uvedeného členského štátu.

Súdny dvor sa totiž domnieva, že hostiteľský členský štát má právo podmieniť poistenie ekonomicky nečinného občana Únie, ktorý sa zdržiava na jeho území na základe článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38 v rámci svojho systému verejného zdravotného poistenia, splnením podmienok, akými sú uzavretie alebo ponechanie v platnosti súkromného komplexného zdravotného poistenia uvedeným občanom, ktoré umožní uvedenému členskému štátu nahradiť náklady na zdravotnú starostlivosť vynaložené v prospech tohto občana, alebo platenie príspevku do systému verejného zdravotného poistenia tohto členského štátu týmto občanom. Prináleží však hostiteľskému členskému štátu, aby dbal na dodržiavanie zásady proporcionality v tomto kontexte, a teda aby nebolo pre uvedeného občana nadmerne ťažké dodržiavať takéto podmienky.

Súdny dvor dospel k záveru, že článok 11 ods. 3 písm. e) nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkom 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38 bráni vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré z práva byť poistený v rámci systému verejného zdravotného poistenia hostiteľského členského štátu vylučujú ekonomicky nečinných občanov Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iného členského štátu a na ktorých sa podľa tohto nariadenia vzťahujú právne predpisy hostiteľského členského štátu a ktorí vykonávajú svoje právo na pobyt na jeho území v súlade s touto smernicou, aby mohli poberať dávky v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti financované týmto štátom.

Tieto ustanovenia naopak nebránia tomu, aby poistenie takýchto občanov Únie v tomto systéme nebolo bezplatné, aby sa tak zabránilo tomu, že sa uvedení občania stanú neprimeranou záťažou pre verejné financie hostiteľského členského štátu.

[1] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 43).
[2] Podľa článku 3 ods. 5 nariadenia č. 883/2004.
[3] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).
[4] Článok 11 ods. 3 písm. e) nariadenia č. 883/2004.

Zdroj:
Súdny dvor Európskej únie
TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 136/21, 15. júla 2021
Rozsudok vo veci C-535/19 A (Verejná zdravotná starostlivosť)
Úplné znenie rozsudku sa uverejňuje na internetovej stránke CURIA v deň vyhlásenia rozsudku.