Štátni príslušníci Alžírska, Maroka a Sierra-Leone napadli na rôznych holandských súdoch opatrenia spočívajúce v zaistení, ktoré boli voči nim prijaté.

Holandská Štátna rada a Súd v Haagu, zasadajúci v ’s-Hertogenboschi, požiadali Súdny dvor, aby sa vyjadril k tomu, či právo Únie ukladá súdom povinnosť preskúmať z vlastnej iniciatívy prípadné nesplnenie podmienky zákonnosti opatrenia spočívajúceho v zaistení, na ktorú sa dotknutá osoba neodvolala.

Vo svojom rozsudku z dnešného dňa Súdny dvor najskôr pripomenul, že akékoľvek zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, či už v rámci konania o návrate v dôsledku neoprávneného pobytu, v rámci vybavovania žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo v rámci odovzdania žiadateľa o takúto ochranu do členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti, predstavuje vážny zásah do práva tohto štátneho príslušníka na slobodu, zakotveného v článku 6 Charty základných práv Európskej únie.

V dôsledku toho, ak sa zdá, že podmienky zákonnosti zaistenia neboli alebo už nie sú splnené, dotknutá osoba musí byť bezodkladne prepustená. Tak je to najmä v prípade, keď sa zistí, že konanie o návrate, konanie o preskúmaní žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo konanie o odovzdaní sa už neuskutočňuje so všetkou požadovanou starostlivosťou, alebo že opatrenie spočívajúce v zaistení nie je alebo už nie je primerané.
Súdny dvor následne zdôraznil, že v oblasti zaistenia cudzincov sa normotvorca Únie neobmedzil na stanovenie spoločných hmotnoprávnych noriem, ale v záujme dodržania zásady účinnej súdnej ochrany zaviedol aj spoločné procesné normy, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby v každom členskom štáte existoval režim, ktorý umožňuje príslušnému súdnemu orgánu, aby prípadne po preskúmaní ex offo prepustil dotknutú osobu hneď po tom, čo sa ukáže, že jej zaistenie nie je alebo už nie je zákonné.

Z toho vyplýva, že súdny orgán, ktorý je príslušný na preskúmanie zákonnosti opatrenia spočívajúceho v zaistení, musí zohľadniť všetky okolnosti, najmä skutkové, ktoré mu boli oznámené, a tak ako boli doplnené alebo objasnené v rámci procesných opatrení, ktoré považoval za potrebné prijať na základe svojho vnútroštátneho práva, pričom na základe týchto okolností musí prípadne prihliadnuť na nesplnenie podmienky zákonnosti vyplývajúcej z práva Únie, a to aj v prípade, že toto nesplnenie nebolo dotknutou osobou namietané. Táto povinnosť nemá vplyv na povinnosť súdneho orgánu vyzvať každého účastníka konania, aby sa vyjadril k tejto podmienke v súlade so zásadou kontradiktórnosti.
UPOZORNENIE: Návrh na začatie prejudiciálneho konania umožňuje súdom členských štátov v rámci sporu, ktorý rozhodujú, položiť Súdnemu dvoru otázky o výklade práva Únie alebo o platnosti aktu práva Únie. Súdny dvor nerozhoduje vnútroštátny spor. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby rozhodol právnu vec v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora. Týmto rozhodnutím sú rovnako viazané ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré bol podaný návrh s podobným problémom.

[1] Najmä smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98), a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96), v spojení s článkom 6 Charty základných práv (právo na slobodu).

Zdroj:
Riaditeľstvo pre komunikáciu
Sekcia pre tlač a informácie curia.europa.eu
TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 177/22
V Luxemburgu 8. novembra 2022
Rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-704/20 a C-39/21 | Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo)