Európska komisia prijala v rokoch 2011 až 2015 niekoľko opatrení s cieľom preskúmať fungovanie trhov s plynom v strednej a východnej Európe. V rámci toho začala vyšetrovanie proti spoločnostiam Gazprom PJSC a Gazprom export LLC (ďalej spoločne len „Gazprom“) vo veci dodávok plynu v ôsmich členských štátoch, konkrétne v Bulharsku, Českej republike, Estónsku, Lotyšsku, Litve, Maďarsku, Poľsku a na Slovensku (ďalej len „dotknuté štáty“).

Dňa 22. apríla 2015 zaslala Komisia skupine Gazprom oznámenie o výhradách1, v ktorom jej vytkla zneužitie dominantného postavenia na vstupe na vnútroštátnych trhoch s veľkoobchodnými dodávkami zemného plynu v dotknutých štátoch s cieľom brániť tam voľnému toku plynu v rozpore s článkom 102 ZFEÚ, ktorý zakazuje takéto zneužívanie.

V oznámení o výhradách Komisia predovšetkým uviedla, že Gazprom podmienila svoje dodávky plynu do Poľska získaním určitých záruk týkajúcich sa infraštruktúry na prepravu plynu. Tieto záruky sa mali týkať súhlasu žalobkyne, poľského veľkoobchodníka Polskie Górnictwo Naftowe i Gazownictwo S.A., s posilnením kontroly skupiny Gazprom nad riadením investícií na poľskom úseku plynovodu Jamal, jedného z hlavných tranzitných plynovodov v Poľsku (ďalej len „výhrady týkajúce sa plynovodu Jamal“).

Rozhodnutím z 24. mája 20182 Komisia schválila a uznala za záväzné záväzky prijaté skupinou Gazprom s cieľom rozptýliť obavy Komisie z narušenia hospodárskej súťaže a ukončila v tejto veci správne konanie.

Súbežne s týmto konaním podala žalobkyňa 9. marca 2017 sťažnosť, v ktorej namietala zneužívajúce postupy skupiny Gazprom, ktoré sa do značnej miery prekrývali s obavami vyjadrenými Komisiou v oznámení o výhradách. Táto sťažnosť obsahovala tvrdenia, že Gazprom v súvislosti s nedostatkom dodávok, ktorý žalobkyňa zaznamenala v rokoch 2009 a 2010, podriadila uzavretie zmluvy o dodaní dodatočného objemu plynu podmienkami s cieľom predovšetkým posilniť svoj vplyv na riadenie poľského úseku plynovodu Jamal (ďalej len „tvrdenia týkajúce sa podmienok v oblasti infraštruktúry“). Týmito poslednými uvedenými tvrdeniami sa čiastočne namietalo proti podobným postupom, ako boli postupy, na ktoré sa vzťahovali tvrdenia týkajúce sa plynovodu Jamal.

Komisia 23. januára 2018 písomne oznámila žalobkyni, že zamýšľa zamietnuť sťažnosť, a vyzvala ju, aby v lehote štyroch týždňov oznámila svoje stanovisko (ďalej len „list o úmysle zamietnuť sťažnosť“). Rozhodnutím zo 17. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)3 Komisia zamietla sťažnosť podanú žalobkyňou.

V rámci svojho skúmania tvrdení Komisia odlíšila tvrdenia v sťažnosti, ktoré zodpovedali obavám v oblasti hospodárskej súťaže, na ktoré sa vzťahovali záväzky skupiny Gazprom, od ostatných tvrdení uvedených v tejto sťažnosti a pokiaľ ide o túto druhú kategóriou tvrdení, predovšetkým odmietla tvrdenia týkajúce sa podmienok infraštruktúry.
Žalobkyňa podala proti napadnutému rozhodnutiu žalobu o neplatnosť, ktorej ôsma rozšírená komora Všeobecného súdu vyhovela.

Posúdenie Všeobecným súdom

Všeobecný súd v prvom rade preskúmal výhrady žalobkyne, ktorými Komisii vytýkala, že porušila jej právo byť vypočutá a informovaná v správnom konaní začatom na základe jej sťažnosti.
V tejto súvislosti Všeobecný súd najskôr pripomína, že podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 773/2004, ak Komisia usúdi, že na základe informácií, ktoré má k dispozícii, neexistujú dostatočné dôvody na vyhovenie sťažnosti, informuje sťažovateľa o svojich dôvodoch a stanoví mu lehotu, aby jej písomne predložil svoje stanovisko.

V liste o zámere zamietnuť sťažnosť, zaslanom žalobkyni v zmysle tohto ustanovenia, Komisia okrem iného uviedla, že neexistujú dostatočné dôvody na ďalšie prešetrenie tvrdení týkajúcich sa podmienok v oblasti infraštruktúry, z dôvodu obmedzenej pravdepodobnosti preukázať skupine Gazprom porušenie článku 102 ZFEÚ. Tento predbežný záver vychádzal z dvoch dôvodov, a to na jednej strane z rozhodnutia, ktoré vydal Urząd Regulacji Energetyki (poľský úrad pre reguláciu energetiky) a ktorým sa prevádzkovateľovi poľského úseku plynovodu Jamal, spoločnosti Gaz-System S.A., udelilo osvedčenie ako nezávislému prevádzkovateľovi sústavy (ďalej len „osvedčujúce rozhodnutie“), a na druhej strane z „medzivládneho kontextu“ vzťahov medzi Poľskou republikou a Ruskou federáciou v odvetví plynárenstva.

Hoci Komisia v napadnutom rozhodnutí prevzala odkaz na osvedčujúce rozhodnutie ako dôvod na podporu svojho záveru o obmedzenej pravdepodobnosti preukázať porušenia v súvislosti s tvrdeniami týkajúcimi sa podmienok v oblasti infraštruktúry, ako druhý dôvod v ňom uviedla tiež odkaz na tzv. výnimku z dôvodu štátneho zásahu.

Všeobecný súd tak pripomína, že výnimka z dôvodu štátneho zásahu, ktorá sa musí uplatňovať reštriktívne, umožňuje vylúčiť protisúťažné správanie z pôsobnosti článkov 101 a 102 ZFEÚ, ak uvedené správanie ukladá dotknutým podnikom vnútroštátna právna úprava, právny rámec vytvorený touto právnou úpravou alebo aj neodvrátiteľný tlak zo strany vnútroštátnych orgánov.

Všeobecný súd však konštatuje, že táto výnimka sa nevyskytuje v relevantných úvahách listu o zámere zamietnuť sťažnosť, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu. Vzhľadom na osobitnú povahu výnimky z dôvodu štátneho zásahu, ktorá oslobodzuje od zodpovednosti, a na skutočnosť, že judikatúra neuznala jej uplatnenie v prípade štátneho nátlaku vykonávaného zo strany tretieho štátu, mala Komisia v tomto liste o zámere výslovne upozorniť žalobkyňu, že jej predbežné posúdenie vychádza z možného prípadu uplatnenia tejto výnimky, aby jej umožnila byť vypočutá v tejto súvislosti. Podľa Všeobecného súdu Komisia nemala od žalobkyne očakávať, že toto implicitné odôvodnenie vyvodí zo skutočností uvedených v tomto liste.

V dôsledku toho Komisia tým, že neuviedla tieto informácie v liste o zámere zamietnuť sťažnosť, porušila svoju informačnú povinnosť voči žalobkyni v zmysle článku 7 ods. 1 nariadenia č. 773/2004. Okrem toho Všeobecný súd vzhľadom na skutočnosti uvedené v spise usudzuje, že ak by nedošlo k tomuto porušeniu nariadenia č. 773/2004, napadnuté rozhodnutie by mohlo mať iný obsah, pokiaľ ide o odôvodnenie spojené s výnimkou z dôvodu štátneho zásahu, v dôsledku čoho toto porušenie môže viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia.

Takéto zrušenie je však opodstatnené len pod podmienkou, že zostávajúca časť odôvodnenia uvedeného v napadnutom rozhodnutí, ktorá sa týka osvedčujúceho rozhodnutia, nepodporuje záver Komisie o obmedzenej pravdepodobnosti preukázať skupine Gazprom porušenie v súvislosti s tvrdeniami týkajúcimi sa podmienok v oblasti infraštruktúry.

V tejto súvislosti a v druhom rade Všeobecný súd konštatuje, že Komisia nemohla prikladať rozhodujúci význam tomuto osvedčujúcemu rozhodnutiu bez toho, aby zohľadnila skutočnosť, že výrok tohto rozhodnutia vyžadoval, aby sa prevádzkovanie kompresorových a meracích staníc nachádzajúcich sa na poľskom úseku plynovodu Jamal, ktoré zabezpečoval spoločný podnik po vlastníctve žalobkyne a skupiny Gazprom, previedol na Gaz-System, a bez toho, aby zohľadnila okolnosti vzťahujúce sa na neuskutočnenie tohto prevodu.

Na druhej strane Všeobecný súd uvádza, že Komisia tým, že sa odvolala na zistenia a posúdenia uvedené v osvedčujúcom rozhodnutí, týkajúce sa investícií na poľskom úseku plynovodu Jamal, obmedzila tvrdenia uvedené v sťažnosti len na rozsah výhrad týkajúcich sa plynovodu Jamal, uvedených v oznámení o výhradách, hoci dotknuté postupy mali rôznu povahu a presahovali samotnú otázku týchto investícií.

Všeobecný súd preto rozhodol, že Komisia vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia, keď odkázala na osvedčujúce rozhodnutie s cieľom podložiť svoj záver o obmedzenej pravdepodobnosti preukázať skupine Gazprom porušenie článku 102 ZFEÚ v súvislosti s tvrdeniami týkajúcimi sa podmienok v oblasti infraštruktúry.

V dôsledku tohto zjavne nesprávneho posúdenia a predchádzajúceho konštatovania porušenia článku 7 ods. 1 nariadenia č. 773/2004 v rozsahu, v akom si Komisia nesplnila povinnosť informovať žalobkyňu o odôvodnení založenom na výnimke z dôvodu štátneho zásahu, Všeobecný súd zrušuje napadnuté rozhodnutie.
 

[1] V súlade s článkom 10 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 101).
 
[2] Rozhodnutie Európskej komisie C(2018) 3106 final z 24. mája 2018 týkajúce sa konania podľa článku 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a článku 54 Dohody o EHP (vec AT.39816 – Dodávky zemného plynu v strednej a východnej Európe) (Ú. v. EÚ C 258, 2018, s. 6). Žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu o neplatnosť, ktorú však Všeobecný súd zamietol rozsudkom z 2. februára 2022, Polskie Górnictwo Naftowe i Gazownictwo/Komisia (Záväzky Gazpromu), T-616/18 (pozri tiež TK č. 21/22).

[3] Rozhodnutie Komisie C(2019) 3003 final zo 17. apríla 2019 týkajúce sa zamietnutia sťažnosti (vec AT.40497 – Poľské ceny plynu).

Zdroj:
Súdny dvor Európskej únie
TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č.22/22 v Luxemburgu 2. februára 2022
Rozsudok vo veci T-399/19
Polskie Górnictwo Naftowe i Gazownictwo/Komisia
(Zamietnutie sťažnosti)