Vybrané aspekty spolupráce v združení

Spolupráca vo forme združenia založeného podľa § 829 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (OZ) je pomerne často používaným spôsobom kooperácie v podnikateľskom prostredí. Spolupráca v združení dáva podnikateľom priestor zúčastniť sa projektov, ktoré by pre samotného podnikateľa boli inak len veľmi ťažko realizovateľné. Aj z dôvodu vcelku úspornej právnej úpravy zmluvy o združení prináša spolupráca v uvedenej forme rad otázok, a to tak daňovo-účtovných ako aj právnych. Práve niektoré právne aspekty kooperácie v združení sú predmetom tohto článku.

Podľa ustanovenia § 829 ods. 1 OZ niekoľko osôb sa môže združiť, aby sa spoločne pričinili o dosiahnutie dojednaného účelu. Práve stanovenie spoločného účelu je podstatným znakom zmluvy o združení, ktorá umožňuje jej účastníkom podieľať sa na spoločnom podnikaní a zároveň si zachovať vlastnú subjektivitu. Zmluva o združení medzi podnikateľskými subjektmi často spôsobuje nezrovnalosti v jej ponímaní, a preto je treba zdôrazniť, že združenie podľa § 829 a nasl. OZ je výhradne záväzkovým vzťahom. Ide o zmluvu a spolupráca strán ako aj konanie navonok sa riadi ustanoveniami záväzkového práva. Združenie nemá právnu subjektivitu; v prípade, ak ju uzatvárajú podnikatelia, budú sa v súlade s ustanovením § 269 ods. 9 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (OBZ) ich vzťahy spravovať ustanoveniami § 829 a nasl. OZ a v ostatnom OBZ.

V samotnej zmluve o združení by si jej účastníci mali okrem účelu dohodnúť podiely účastníkov v združení, spôsob podieľania sa na získanom majetku a na stratách (Občiansky zákonník upravuje len podieľanie sa na majetku), v prípade veľkých alebo dlhotrvajúcich projektov orgány združenia – napr. výkonnú radu, správnu radu a pod. Vždy však treba mať na zreteli, že prípadné orgány upravujú len vnútorné vzťahy účastníkov združenia.

Pridelenie činností len jednému členovi združenia

Je bežnou praxou, že účastníci združenia si dohodnú uskutočnenie určitých prác alebo dodávok na projekte len jedným z členov združenia. Takéto rozhodnutie však môže mať zásadný dopad tak na vnútorné vzťahy v združení, ako aj na vzťahy s tretími osobami, ktoré nemožno podceniť. V praxi sme sa stretli s postupom, kedy „združenie uzatvorí zmluvu“ s jedným zo svojich členov, ktorej predmetom bude uskutočnenie určených činností dotknutým členom. Hoci takýto postup môže byť prijatý laickou verejnosťou, nakoľko pripomína subdodávateľský vzťah (t.j. „člen dodáva združeniu“), sme presvedčení, že tento postup je nesprávny a popiera základné východisko spočívajúce v skutočnosti, že združenie nemá právnu subjektivitu. Dôsledkom je, že nie je možné uzatvoriť zmluvu „sám so sebou“.

Dohoda na uskutočnení určitých prác alebo dodávok na projekte len jedným z členov združenia vo svojom dôsledku totiž nie je ničím iným, ako pretavením ustanovenia § 830 OZ do praxe. Takáto dohoda o pridelení určitých činností môže byť obsiahnutá priamo v zmluve o združení, v jej dodatku alebo v samostatnej dohode medzi členmi združenia, kedy bude zrejmé, že táto mení alebo dopĺňa zmluvu o združení. V predmetnej dohode by si účastníci mali dohodnúť všetky detaily pridelených činností, vrátane zodpovednosti za stratu, ako aj „odmenu“ za vykonanie týchto činností. Máme za to, že pod takouto „odmenou“ treba rozumieť osobitnú dohodu v súlade s ustanovením § 835 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého podiely na majetku získanom spoločnou činnosťou sú rovnaké, ak zmluva neurčuje inak. Práve k daným prideleným činnostiam by si účastníci dohodli špecifický režim podieľania sa na majetku získanom pridelenou činnosťou. Je totiž úplne bežné, že podiel na majetku sa nemusí odvodzovať len od výšky vkladu do spoločnej činnosti, ale aj od charakteru, rozsahu činností, ich náročnosti a pod. Bez absencie špecifickej dohody by napriek uskutočneniu určitej činnosti len jedným členom, zodpovedal podiel na majetku získanom touto činnosťou pôvodne dohodnutým podielom v združení, resp. podiely na tomto majetku by boli rovnaké.

Vo vzťahu k tretím osobám bude dôležitá i forma konania člena, ktorý zabezpečuje výkon pridelených činností. Pokiaľ by vystupoval pod spoločným označením v súlade s § 10 ods. 4 OBZ a „vybavený“ plnomocenstvom, bude bez pochybností jeho konanie zaväzovať spoločne aj ďalších členov združenia. „Pokiaľ však nie je zjavné z právneho úkonu, či účastník združenia navonok koná ako splnomocnenec, vždy koná vo vlastnom mene a z právneho úkonu je zaviazaný sám. Úprava excesu – vybočenia z poverenia pri konaní splnomocnenca je obsiahnutá v § 33 ods. 2. Tu aj z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ osoba, ktorá uzatvára zmluvu, z ktorej má byť viazané združenie podľa § 829, pričom však pri uzatváraní zmluvy nie je zjavné, že koná na základe plnej moci, resp. bez toho, aby došlo k ratihabícii tohto právneho úkonu účastníkmi združenia, zodpovedá za takýto záväzok sama“ (Števček, M. a kol.: Občiansky zákonník II., Komentár, Praha, CH Beck, 2015, s. 3010). V zmysle citovaného máme za to, že v danom prípade sa nemôže zmluvný partner samostatne konajúceho člena združenia domáhať plnení od ostatných členov združenia (samozrejme, individuálnu zodpovednosť je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, a to aj v kontexte ustanovenia § 10 ods. 4 OBZ i poctivého obchodného styku).

Pri uvedenom pridelení činností by mali účastníci zmluvy o združení taktiež dbať na dostatočné rozlíšenie vecí a hodnôt vnesených do združenia (§ 831 až § 833 OZ) od majetku získaného spoločnou činnosťou (§ 834 a § 835 OZ) a príslušne si nastaviť zmluvné vzťahy. Kým podiel na majetku, resp. spôsob stanovenia podielu na získanom majetku sa v zásade určuje zmluvou, inak sú rovnaké, § 833 OZ zohľadňuje spoluvlastníctvo, resp. vlastníctvo vloženého majetku do združenia v zmysle poskytnutých hodnôt jednotlivými účastníkmi. Podľa § 833 OZ sú nezastupiteľné vložené veci v bezplatnom užívaní všetkých a peniaze alebo iné veci určené podľa druhu sú v spoluvlastníctve všetkých, pričom podiel účastníka na veciach v spoluvlastníctve je daný pomerom hodnoty vecí, ktoré poskytol, k celkovej hodnote všetkých vecí poskytnutých ostatnými účastníkmi združenia (viď aj Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 33 Odo 311/2005 alebo Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28 Cdo 4942/2009). V zmysle uvedeného teda nemožno zanedbať ani nastavenie vzťahov v kontexte § 833 OZ.

Zodpovednosť účastníkov za záväzky združenia

Ťažiskovým ustanovením pre túto otázku je § 835 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého zo záväzkov voči tretím osobám sú účastníci zaviazaní spoločne a nerozdielne.

Napriek existencii rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 1 Obo 150/98, publikovaného pod 19/1999 ZSP, je v súčasnosti nesporné, že účastníci združenia, v tomto prípade v postavení dlžníkov, si nemôžu vzájomne dohodnúť, že voči veriteľovi zodpovedá iba niektorý z nich (viď napr. Fekete, I.: Občiansky zákonník, Veľký komentár, 2. diel, EURO KODEX, 2011, s. 2428; Števček, M. a kol.: Občiansky zákonník II., Komentár, Praha, CH Beck, 2015, s. 3010).

Spomenuté rozhodnutie riešilo primárne vzťahy po rozpustení združenia; v odôvodnení však bolo uvedené, že „ustanovenie § 835 ods. 2 Obč.zák., týkajúce sa solidárneho záväzku účastníkov združenia (ktoré nie je právnickou osobou), platí počas existencie združenia a po jeho zániku len v prípade, že sa účastníci nedohodli inak. V danom prípade sa účastníci združenia dohodli na vyporiadaní záväzkov písomnou dohodou, z ktorej je zrejmé, že vzniknuté záväzky si podelili približne v jednej polovici pre každého účastníka združenia.“ Máme za to, že citované rozhodnutie bolo prekonané, a to napr. rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 4 Obo 30/2007 a k protichodným záverom dospela aj česká rozhodovacia prax: napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.: 30 Cdo 311/2000, v zmysle ktorých sú účastníci združenia zaviazaní spoločne a nerozdielne a nemôžu tento stav vzájomnou dohodou zmeniť.

V praxi môže nastať situácia, kedy si účastníci združenia (bez ohľadu na to, či konajú pod spoločným označením alebo samostatne) a budúci veriteľ dohodnú pri uzatvorení zmluvy, že zodpovednosť dlžníkov za (finančné) deliteľné záväzky voči veriteľovi nebude solidárna, ale naopak napr. špecifikujú rôzny rozsah zodpovednosti alebo jej diferencovanie. Domnievame sa, že uvedená dohoda je možná.

Kogentnosť ustanovenia § 835 ods. 2 OZ sa podľa našej mienky vzťahuje len na účastníkov zmluvy o združení a s cieľom ochrany veriteľov, pričom aj v zmysle vyššie uvedených zdrojov sa na modifikovaní solidarity nemôžu dohodnúť len samotní dlžníci. Účasť veriteľa na takejto dohode nie je vylúčená, naopak do značnej miery napĺňa ochranný účel ustanovenia § 835 ods. 2 OZ. V opačnom prípade by sme dospeli k záveru, že veriteľ sa nemôže nikdy dohodnúť na usporiadaní záväzkov so svojimi dlžníkmi, čo by bolo v rozpore s faktom, že veriteľ má právo (§ 511 Občianskeho zákonníka) a nie povinnosť domáhať sa plnenia voči solidárnym dlžníkom.

V kontexte vyššie uvedeného prichádza do úvahy otázka prípadného dopredu vzdania sa práva veriteľa. S tým sa však dá nesúhlasiť z dôvodu, že veriteľ sa nevzdáva svojho práva ako takého, veriteľ so svojimi zmluvnými partnermi vopred dohaduje spôsob, príp. rozdelenie plnenia záväzkov, čo tvorí imanentný obsah dohody strán. Podotýkame, že podnikateľ – veriteľ, si takúto dohodu dokáže i ekonomicky premietnuť do iných častí zmluvy. Taktiež poukazujeme na v súčasnosti pertraktovaný názor nutného reštriktívneho výkladu ustanovenia § 574 ods. 2 OZ v prospech rozhodujúcej zásady súkromného práva, ktorou je zásada autonómie vôle, t.j. možnosť osoby vlastnou vôľou ovplyvňovať a určovať svoje postavenie v právnych vzťahoch, a to predovšetkým v obchodnoprávnych. V tomto názore sa odvolávame napr. na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.: 28 Cdo 1222/2007, príp. na názor publikovaný v Števček, M. a kol.: Občiansky zákonník II., Komentár, Praha, CH Beck, 2015, s. 2026.