Sporová strana a aj svedok pritom môžu zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti nielen ústnym vyjadrením, ale napríklad aj písomným podaním, prípadne aj iným procesným úkonom. Preto závery uvedené v tomto článku je možné aplikovať tak na ústne vyjadrenie, ako aj na písomné podanie.

Avšak nie každý zásah do práva na ochranu osobnosti je zásahom neoprávneným, voči ktorému zákon poskytuje ochranu.

Výkon práva sporovej strany vyjadriť sa a plnenie povinnosti podať svedeckú výpoveď sú okolnosťami, ktoré vylučujú neoprávnenosť takéhoto zásahu. To však platí iba za predpokladu, že nedošlo k excesu z týchto práv a povinností. V prípade excesu bude aj takýto zásah neoprávnený.

Preto sa v tomto článku pozrieme na to, kedy je zásah do práva na ochranu osobnosti vyjadrením sporovej strany alebo svedka neoprávnený a ako sa tieto situácie posudzujú.

Na úvod preto považujeme za potrebné uviesť, (i) čo je neoprávneným zásahom do osobnostných práv a (ii) aké okolnosti neoprávnenosť tohto zásahu vylučujú.

Neoprávnený zásah do osobnostných práv

Neoprávneným zásahom do osobnostných práv je akékoľvek konanie, ak je objektívne spôsobilé vyvolať porušenie alebo aspoň ohrozenie práva na ochranu osobnosti a súčasne je takéto konanie v rozpore so zákonom. [1]

Neoprávnený zásah do osobnostných práv má preto nasledovné dva znaky: (i) ide o zásah do osobnostných práv, (ii) ktorý je v rozpore so zákonom.

Zásah do osobnostných práv. Zásahom do osobnostných práv je pritom akékoľvek konanie, bez ohľadu na jeho formu a spôsob vykonania, ktoré je objektívne spôsobilé vyvolať nemajetkovú ujmu tým, že spôsobí porušenie alebo ohrozenie práva na ochranu osobnosti.

Konanie je objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv vždy vtedy, ak ide o také konanie, ktorého následky by v rovnakej situácii negatívne pôsobili na akúkoľvek inú fyzickú osobu.

Z uvedeného je zrejmé, že je nepodstatné, ako tento zásah subjektívne vníma osoba, proti ktorej smeruje. Rovnako je nepodstatné aj zavinenie toho, kto zásah spôsobil.

Navyše, aby mohlo byť akékoľvek konanie považované za zásah do osobnostných práv, musí byť medzi týmto konaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv konkrétnej fyzickej osoby príčinná súvislosť.

Preto platí, že len také konanie, (i) ktoré je objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv konkrétnej fyzickej osoby a zároveň, (ii) ktorého dôsledkom je porušenie alebo ohrozenie týchto osobnostných práv, je zásahom do práva na ochranu osobnosti.

V prípade, ak už došlo k zásahu do osobnostných práv, Občiansky zákonník [2] poskytuje ochranu proti takémuto zásahu len za predpokladu, že tento zásah je neoprávnený.

Neoprávnenosť zásahu. Neoprávneným zásahom do osobnostných práv je len taký zásah, ktorý je v rozpore s objektívnym právom.

Neoprávnenosť zásahu sa pritom posudzuje aj podľa toho, či bol tento zásah spôsobený skutkovým tvrdením alebo hodnotiacim úsudkom, keďže miera oprávnenosti týchto dvoch kategórií sa značne líši. [3] Súdna prax totiž pristupuje k prípustnosti skutkových tvrdení značne prísnejšie ako k prípustnosti hodnotiacich úsudkov. [4]

Skutkové tvrdenie. Skutkové tvrdenie ako také sa opiera o objektívne existujúcu realitu, a preto je možné dokazovať pravdivosť alebo nepravdivosť skutkového tvrdenia.

V zásade pritom platí, že uverejnením pravdivej informácie nie je možné zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný skreslene alebo nejde o natoľko intímny údaj, že by jeho zverejnenie odporovalo právu na ochranu súkromia a ľudskej dôstojnosti.

Na druhej strane v zásade platí, že uverejnením nepravdivej informácie dochádza k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti, ak je takáto informácia spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv iného.

Hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok, na rozdiel od skutkového tvrdenia, vyjadruje subjektívny názor svojho autora. Autor hodnotiacim úsudkom vyjadruje svoj postoj k určitému faktu.

Preto nie je možné akokoľvek dokazovať pravdivosť alebo nepravdivosť hodnotiaceho úsudku.

Pri hodnotiacom úsudku je však nutné skúmať, či:

1. hodnotiaci úsudok vychádza z pravdivých informácií;
2. je dostatočne konkrétny (neprípustným je totiž hodnotiaci úsudok v podobe všeobecného súdu);
3. je forma jeho verejnej prezentácie primeraná a
4. zásah do osobnostných práv je len nevyhnutným sprievodným javom takto prezentovaného hodnotiaceho úsudku alebo je jeho primárnym cieľom.

V zásade pritom platí, že ak je hodnotiaci úsudok založený na pravdivých informáciách, je dostatočne konkrétny, forma jeho prezentácie je primeraná a jeho primárnym cieľom nie je zásah do osobnostných práv, takýto hodnotiaci úsudok nie je možné považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv.

Keďže právo na ochranu osobnosti upravené Občianskym zákonníkom je absolútnym právom, ktoré pôsobí voči všetkým, možno povedať, že každý zásah do tohto práva je neoprávnený.

Existujú však aj výnimky, kedy nepôjde o neoprávnený zásah, a to napriek tomu, že sa tento zásah zdanlivo javí ako neoprávnený.

Zásah do osobnostných práv bude totiž oprávnený v prípade existencie okolností vylučujúcich jeho neoprávnenosť. [5]

Inými slovami povedané, zásah do osobnostných práv je v určitých prípadoch dovolený, a to vtedy, ak existujú okolnosti, ktoré porušenie alebo ohrozenie týchto práv ospravedlňujú.

Okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu

Okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu predstavujú také okolnosti, ktorých existencia oprávňuje zásah do práva na ochranu osobnosti inej osoby. Pritom platí, že takýto zásah by bez existencie týchto okolností bol neoprávneným zásahom, proti ktorému Občiansky zákonník poskytuje ochranu.

Ak v konkrétnom prípade teda existujú tieto okolnosti, zásah do práva na ochranu osobnosti je dovolený a zákon nepriznáva voči takémuto zásahu ochranu a ani satisfakciu.

Dôkazné bremeno na preukázaní týchto okolností pritom zaťažuje pôvodcu zásahu do práva na ochranu osobnosti, ktorý musí v prípadnom súdnom konaní preukázať ich existenciu. Ak sa mu to nepodarí, zásah do práva na ochranu osobnosti bol neoprávnený. [6]

Okolnosti, ktoré vylučujú neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv, môžeme rozdeliť do troch základných kategórií: [7]

1. súhlas fyzickej osoby so zásahom do svojich osobnostných práv, resp. do niektorých zložiek jej práva na ochranu osobnosti, v zmysle § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka; [8]
    
2. zákonné licencie podľa § 12 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa § 71 a nasl. Trestného poriadku, [9] v zmysle § 6 ods. 9 Zákona o zdravotnej starostlivosti [10] a iné;

3. výkon práv priznaných zákonom a plnenie povinností vyplývajúcich zo zákona, ak nedošlo k excesu. [11]

Keďže prvé dve okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti nie sú z pohľadu tohto článku relevantné, ďalej sa budeme venovať iba poslednej okolnosti vylučujúcej neoprávnenosť zásahov, teda výkonu práva a plneniu povinnosti.

Výkon práva sporovej strany a plnenie povinnosti podať svedeckú výpoveď ako okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv

Sporová strana, vrátane jej právneho zástupcu, [12] má v zmysle ustanovení CSP [13] právo vyjadriť sa k písomným podaniam protistrany, [14] k prednesom protistrany, [15] uviesť tvrdenia, ktoré považuje za dôležité pre rozhodnutie súdu a má právo predniesť záverečnú reč. [16]

Uvedené práva predstavujú subjektívne procesné práva sporovej strany.

V prípade svedka je situácia odlišná. Keďže každý je v zmysle § 196 ods. 2 CSP povinný dostaviť sa na predvolanie na súd a vypovedať ako svedok, svedok, ktorý vypovedá o tom, čo vie, teda plní svoju zákonnú povinnosť.

Výkon práva sporovej strany vyjadriť sa a plnenie povinnosti podať svedeckú výpoveď sa môžu za určitých okolností dostať do kolízie s právom na ochranu osobnosti.

Nezriedka sa vyjadrenia sporových strán a svedkov priamo dotýkajú osobnosti iných osôb, resp. predstavujú zásah do práva na ochranu ich osobnosti.

Keďže v týchto prípadoch ide o výkon práva, resp. plnenie zákonnej povinnosti, súdna prax vychádza zo zásady, že takýto zásah do práva na ochranu osobnosti je oprávnený. [17]

Za tejto situácie individuálne právo na ochranu osobnosti ustupuje dôležitejšiemu verejnému záujmu na riadnom a spravodlivom výkone súdnictva, ktorý má za týchto okolností prednosť. [18]

Výnimku z tohto pravidla predstavuje iba prípad, ak by pri výkone práva, resp. plnení povinnosti, došlo k excesu.

Excesom sa v tomto ponímaní rozumie situácia, kedy sporová strana alebo svedok vybočí z medzí svojich práv a povinností, ktoré sú upravené v CSP a v iných osobitných zákonoch.

Zásah do osobnostných práv spôsobený vyjadrením sporovej strany alebo svedka sa teda stáva neoprávneným, ak sporová strana alebo svedok pri tomto zásahu vybočia zo svojich práv a povinností.

Vybočenie z práv sporovej strany a povinností svedka

Za zjavné vybočenie z práv sporovej strany a povinností svedka v súdnom konaní je podľa relevantnej judikatúry [19] možné bezpochyby považovať situáciu, keď sa osoba, ktorá zasiahla do osobnostných práv iného, súčasne dopustila aj trestného činu krivého obvinenia, [20] krivej výpovede a krivej prísahy [21] alebo priestupku ublížením na cti. [22]

V uvedených prípadoch je nesporné, že sporová strana alebo svedok svojím vyjadrením vybočili z medzí svojich práv a povinností, a preto je takýto zásah do práva na ochranu osobnosti iného neoprávnený.

Zložitejšia situácia nastáva vtedy, ak sporová strana alebo svedok svojím vyjadrením síce zasiahli do práva na ochranu osobnosti, ale uvedených trestných činov ani priestupku sa nedopustili.

V týchto prípadoch je nutné posudzovať vyjadrenie sporovej strany alebo svedka podľa okolností, za ktorých k tomuto vyjadreniu došlo [23] a funkcie, ktorú malo toto vyjadrenie plniť.

Okolnosti vyjadrenia. Pri hodnotení prípadného excesu, ktorého sa dopustila sporová strana alebo svedok pri svojom vyjadrení, je podstatné posúdenie toho, či:

1. k zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo v rámci realizácie procesných práv a povinností.
   
   Príklad: Najvyšší súd SR v jednom zo svojich konaní [24] posudzoval oprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ktorého sa mala dopustiť žalovaná ako právna zástupkyňa protistrany.
   
   Žalovaná v doplnení odvolania v inom súdnom konaní totiž uviedla, že žalobca niekoľko dní celé hodiny sledoval vchod do jej domu a pohyb v jej dome. Toto vyjadrenie bolo pritom nepravdivé.
   
   Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí [25] uviedol, že toto vyjadrenie predstavuje zásah do osobnostných práv žalobcu.
   
   Hoci došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, toto vyjadrenie bolo vykonané v rámci súdneho konania a žalovaná ním len realizovala jej procesné oprávnenie vyjadriť sa.
   
   Preto podľa názoru súdu nedošlo zo strany žalovanej k excesu.
    
2. vyjadrenie súviselo s predmetom konania a predmetom výsluchu.
   
   Príklad: V jednom zo svojich konaní [26] Krajský súd v Trnave posudzoval oprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ktorého sa mala dopustiť žalovaná 1 ako sporová strana a žalovaná 2 ako svedok.
   
   Žalovaná 1 v písomnom podaní totiž uviedla, že žalobca ju fyzicky ohrozoval a že rozbil rodinu jej brata tým, že mal pomer s jeho manželkou.
   
   Žalovaná 2 pri svojej svedeckej výpovedi a v písomnom podaní uviedla, že žalobca ju fyzicky napadol a že je psychicky narušená osoba bez chrbtovej kosti.
   
   Krajský súd v Trnave vo svojom rozhodnutí [27] dospel k záveru, že vyjadrenia žalovanej 1 a ani žalovanej 2 nepredstavujú neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu, pretože z ich strany nedošlo k excesu.
   
   V tomto prípade žalovaná 1 a tiež žalovaná 2 totiž realizovali svoje procesné práva, resp. povinnosti (žalovaná 1 právo vyjadriť sa a žalovaná 2 povinnosť vypovedať ako svedok) a tieto vyjadrenia sa týkali predmetu súdneho konania.
   
   Predmetom súdneho konania bolo totiž vyporiadanie BSM, pri ktorom sa posudzuje aj vzájomné správanie sa rozvedených manželov medzi sebou.
    
3. sa sporová strana alebo svedok vyjadrili bez podnetu súdu, spontánne, v štádiu, v ktorom im nebolo udelené slovo;
    
4. bola sporová strana, resp. svedok, pred vyjadrením riadne poučená o svojich procesných právach a povinnostiach.

O exces z výkonu práv a povinností teda pôjde najmä vtedy, ak sporová strana alebo svedok zasiahli do práva na ochranu osobnosti mimo realizácie svojich práv a povinností, bez vyzvania súdu, spontánne a ak ich vyjadrenie nesúviselo s predmetom konania alebo výsluchu.

Funkcie vyjadrenia. Druhou, nemenej dôležitou kategóriou, ktorú je treba posudzovať, je funkcia predmetného vyjadrenia, ktorým sa zasiahlo do osobnostných práv iného.

Funkciou a účelom práva sporovej strany vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom je poskytnúť sporovej strane možnosť bez akýchkoľvek obmedzení uviesť súdu svoj pohľad a názor na jednotlivé skutočnosti, dôkazy a prirodzene aj sporové strany a svedkov a predložiť súdu vlastné tvrdenia, ktoré sú podľa nej podstatné pre rozhodnutie.

Funkciou a účelom svedeckej výpovede je oboznámiť súd a sporové strany o skutočnostiach, ktoré svedok vnímal vlastnými zmyslami a tak vytvoriť podklad pre ustálenie skutkového stavu veci.

V prípade, ak vyjadrenie sporovej strany alebo svedka, ktorého obsahom sa zasiahlo do osobnostných práv, neplní svoju základnú funkciu a jeho účelom je teda len ohroziť alebo poškodiť osobnostné práva iného, je zrejmé, že pôjde o exces.

Príklad: Najvyšší súd ČR v jednom zo svojich konaní [28] posudzoval oprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti obvineného, ktorého sa mal dopustiť prokurátor obsahom podanej obžaloby.

Prokurátor v obžalobe totiž uviedol, že obvinený viní iné osoby z krivej výpovede a podsúva orgánom činným v trestnom konaní falšované listinné dôkazy.
Podľa rozhodnutia [29] Najvyššieho súdu ČR prokurátor si podaním obžaloby len plní svoju zákonnú povinnosť ako orgán činný v trestnom konaní. Táto skutočnosť teda vylučuje neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv obvineného.

Podľa súdu k excesu nedošlo, pretože táto časť obžaloby plnila funkciu vysvetlenia toho, ako prokurátor hodnotí osobu obvineného. Jej účelom teda nebolo ohroziť alebo poškodiť osobnostné práva obvineného, ale prispieť k objasneniu toho, ako prokurátor hodnotí osobu obvineného.

Záver

Výkonom práva sporovej strany vyjadriť sa a plnením povinnosti vypovedať ako svedok v zásade nemôže dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti, keďže výkon práv a plnenie povinností sú okolnosťami vylučujúcimi neoprávnenosť takéhoto zásahu.

To však platí iba vtedy, ak sporová strana alebo svedok nevybočili z medzí svojich práv a povinností. Ak sa totiž sporová strana alebo svedok dopustili excesu, zásah do osobnostných práv, ktorý tým spôsobili, bude neoprávnený.

Exces bude zrejmý najmä vtedy, ak ním sporová strana alebo svedok spáchali trestný čin alebo priestupok.

V ostatných prípadoch je pre určenie prípadného excesu a jeho intenzity potrebné posúdiť okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnostných práv došlo a tiež funkciu, ktorú mal zásah do osobnostných práv plniť. [30]

V každom jednom prípade je preto potrebné komplexne hodnotiť všetky podmienky, od ktorých závisí, či sa sporová strana alebo svedok dopustili excesu, a teda neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, alebo nie.