Výkon práce v zahraničí a niektoré s tým spojené povinnosti

Vykonávanie práce v zahraničí (t. j. mimo územie Slovenskej republiky), či už zamestnancom v pracovnom pomere alebo v obdobnom právnom vzťahu, alebo samostatne zárobkovo činnou osobou, je v dnešnej dobe pomerne častá skutočnosť, dokonca možno konštatovať, že má stúpajúcu tendenciu.

Vykonávanie práce v zahraniční so sebou prináša viaceré dôsledky a komplikácie, ktoré sú spojené najmä s tým, že pri výkone práce v zahraničí dochádza aj k zmene právneho poriadku, ktorý je potrebné v danom prípadne aplikovať, a to najmä v tých oblastiach, ktoré je možné zaradiť do tzv. verejného práva, v tomto prípade v oblasti sociálneho zabezpečenia a zdravotného zabezpečenia.

Vzhľadom na jeden zo základných pilierov/princípov, z ktorých vychádza Európska únia, a to princíp slobodného pohybu a pobytu osôb, bolo potrebné v Európskej únii osobitne riešiť dôsledky vyplývajúce z praktického využívania daného princípu (najmä ak fyzická osoba vykonáva prácu v zahraničí, t. j. mimo územie členského štátu svojho obvyklého pobytu).

V tomto článku by sme Vás chceli oboznámiť s niektorými dôsledkami v oblasti sociálneho zabezpečenia a zdravotného zabezpečenia, ak zamestnávateľ vysiela zamestnancov na pracovnú cestu do zahraničia (t. j. síce mimo územie Slovenskej republiky, však len v rámci štátov Európskeho hospodárskeho priestoru), kde má zamestnanec vykonávať prácu pre zamestnávateľa, a to bez ohľadu na formu/spôsob vyslania. Rovnaké dôsledky budú platiť aj pre samostatne zárobkovo činnú osobu.

Vzhľadom na rozsiahlosť problematiky, ako aj vzhľadom na viacero výnimiek a možných kombinácií pri vyslaní do zahraničia (napríklad vykonávanie práce v dvoch alebo vo viacerých štátoch alebo opakované vykonávanie práce v zahraničí), ako aj vzhľadom na existenciu viacerých rôznych vzorov žiadostí o vydanie prenosného dokumentu podľa toho, aké sú podmienky vyslania, nižšie uvádzame len základne informácie súvisiace s danou problematikou.

Koordinačné nariadenia Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia a ich cieľ/význam

Európska únia v oblasti sociálneho zabezpečenia (ktoré zahŕňa sociálne poistenie a aj zdravotné poistenie) vydala viacero koordinačných nariadení, ktorých cieľom nie je zjednotenie systémov sociálneho zabezpečenia medzi jednotlivými členskými štátmi Európskej únie (pričom na účely tohto článku budeme za členské štáty považovať všetky štáty Európskeho hospodárskeho priestoru), ale koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia tak, aby umožňovali realizáciu jedného zo základných princípov Európskej únie, a to princípu slobody pohybu a pobytu osôb.

Hlavným cieľom koordinačných nariadení Európskej únie vydaných v oblasti sociálneho zabezpečenia je určenie rozhodného práva (a tým aj určenie systému sociálneho zabezpečenia), ktorý sa bude vzťahovať na

zamestnanca a jeho rodinných príslušníkov,
samostatne zárobkovo činnú osobu a jej rodinných príslušníkov,

(ďalej aj len ako „zamestnanci“ v príslušnom gramatickom tvare), ak vykonávajú prácu v zahraničí, a to bez ohľadu na miesto ich (obvyklého) bydliska/pobytu.

Výhradný účinok koordinačných nariadení a jeho dôsledky

Pravidlá upravené v koordinačných nariadeniach Európskej únie majú výhradný účinok, t. j. nie je ich možné zmeniť dohodou a ani iným spôsobom, a teda neumožňujú zamestnancovi vybrať si výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia, t. j. na zamestnanca sa bude vzťahovať systém sociálneho zabezpečenia určený podľa koordinačných nariadení Európskej únie aj vtedy, ak je pre zamestnanca tento systém menej výhodný/priaznivý, ako je napríklad systém v členskom štáte jeho obvyklého pobytu. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že vyslaný zamestnanec, ako aj zamestnávateľ, majú v danom systéme sociálneho zabezpečenia rovnaké práva a povinnosti, ako ostatné subjekty, na ktoré sa daný systém vzťahuje.

Určenie jedného rozhodného práva (a tým aj jedného systému sociálneho zabezpečenia) súčasne prispieva k tomu, že na zamestnanca sa v danom okamihu vzťahuje vždy len jeden systém sociálneho zabezpečenia, a teda tak zamestnanec, ako ani zamestnávateľ nie sú povinní platiť odvody do viac ako jedného systému sociálneho zabezpečenia.

Nová právna úprava

Od 1. mája 2010 sú účinné nové koordinačné nariadenia Európskej únie, a to

nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších predpisov,
(vykonávacie) nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.

Základný princíp určenia systému sociálneho zabezpečenia

Ak zamestnávateľ vysiela zamestnanca na vykonávanie práce v zahraničí, je potrebné určiť právny poriadok (a tým aj systém sociálneho zabezpečenia), ktorý sa bude na daného zamestnanca vzťahovať počas doby výkonu práce v zahraničí.

Základným princípom (všeobecné pravidlo), z ktorého vychádzajú koordinačné nariadenia je určovanie právneho poriadku a systému sociálneho zabezpečenia, ktorý sa bude na zamestnanca vzťahovať podľa miesta výkonu práce (čl. 11 koordinačných nariadení). Pre určenie právneho poriadku a systému sociálneho zabezpečenia je teda podstatné to, kde sa práca vykonáva, nie pre koho sa práca vykonáva (podľa koordinačných nariadení osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu, kde sa práca vykonáva).

Koordinačné nariadenia a ani všeobecne záväzné právne predpisy Slovenskej republiky nedefinujú pojem „vyslanie“. Vzhľadom na povahu a účel úpravy koordinačných nariadení, sme toho názoru, že pod pojem „vyslanie“ je potrebné subsumovať (zahrnúť) aj zahraničnú pracovnú cestu.

Súčasne, vzhľadom na citované ustanovenie koordinačných nariadení, sme toho názoru, že aj krátka zahraničná pracovná cesta (napríklad v trvaní len jeden deň alebo niekoľko hodín, ktorej predmetom je napríklad školenie zamestnanca pre zamestnávateľa alebo účasť na rokovaní), je potrebné považovať za vyslanie podľa koordinačných nariadení.

Výnimky zo základného princípu určenia systému sociálneho zabezpečenia

Koordinačné nariadenia upravujú zo základného princípu (všeobecného pravidla) pre určenie rozhodného práva a systému sociálneho zabezpečenia viacero výnimiek (osobitné pravidlá), pričom jednou z najvýznamnejších je výnimka upravená v čl. 12 ods. 1 koordinačných nariadení, podľa ktorej osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojim zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a ak daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú osobu.

Citovaná výnimka (osobitné pravidlo) je pre zamestnávateľa výhodná, pretože nedochádza k zmene systému sociálneho zabezpečenia, nie je potrebné vykonávať administratívne úkony v podobe prihlásenia a odhlásenia zamestnanca do/zo systému sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike a ani v zahraničí. Potrebné je však upozorniť na to, že pre aplikovanie tejto výnimky musia byť splnené koordinačnými nariadeniami presne upravené podmienky, pričom koordinačné nariadenia súčasne upravujú aj prípady, kedy zamestnanec a zamestnávateľ napriek existencii citovanej výnimky (osobitného pravidla) budú povinní platiť príspevky do systém sociálneho zabezpečenia v členskom štáte, v ktorom zamestnanec reálne vykonáva prácu pre zamestnávateľa.

Oprávnený orgán v Slovenskej republike

Každý členský štát bol povinný určiť orgán oprávnený na určovanie príslušnosti k systému sociálneho zabezpečenia v danom členskom štáte podľa pravidiel upravených v koordinačných nariadeniach. Orgánom v Slovenskej republike oprávneným na určovanie príslušnosti k systému sociálneho zabezpečenia je Sociálna poisťovňa.

Preukazovanie príslušnosti k systému sociálneho zabezpečenia

Zamestnanec vyslaný na vykonávanie práce v zahraničí preukazuje svoju príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia prenosným dokumentom (PD) A1 vydaným Sociálnou poisťovňou (napríklad, ak bol zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu do Poľskej republiky, v prípade kontroly vykonanej v danom štáte zo strany príslušného orgánu verejnej správy, bude zamestnanec preukazovať svoju príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia prenosným dokumentom vydaným Sociálnou poisťovňou).

Je zamestnávateľ povinný požiadať o vydanie prenosného dokumentu?

Zamestnávateľ a ani zamestnanec nemajú povinnosť požiadať Sociálnu poisťovňu o vydanie prenosného dokumentu (PD) A1, je to na ich rozhodnutí, či o jeho vydanie požiadajú alebo nie.

Aké sú dôsledky spojené s tým, ak zamestnávateľ nepožiadal o vydanie prenosného dokumentu?

Ak zamestnávateľ a zamestnanec o vydanie prenosného dokumentu nepožiadajú, bude sa na zamestnanca aplikovať základný princíp (všeobecné pravidlo) vyplývajúci z koordinačných nariadení uvedený vyššie, t. j. na zamestnanca sa bude vzťahovať systém sociálneho zabezpečenia v mieste vykonávania práce. Napríklad, ak zamestnávateľ so sídlom v Slovenskej republike vyšle svojho zamestnanca na zahraničnú pracovnú cestu do Rakúskej republiky na 2 dni a súčasne, ak nepožiada o vydanie prenosného dokumentu A1, bude sa na zamestnanca počas dvoch dní, kedy bude prácu vykonávať v Rakúskej republike, vzťahovať rakúsky systém sociálneho zabezpečenia, čo – okrem iného – znamená aj to, že zamestnávateľ bude povinný zaregistrovať sa ako platiteľ poistného v Rakúskej republike a vykonať odvody za zamestnanca a aj za zamestnávateľa do rakúskeho systému sociálneho zabezpečenia, a to podľa rakúskeho práva.

Nepodanie žiadosti o vystavenie prenosného dokumentu (PD) A1 nie je porušením všeobecne záväzných právnych predpisov, avšak porušením právnych predpisov by bolo (až) to, ak by sa zamestnávateľ nezaregistroval ako platiteľ poistného v príslušnom členskom štáte a neodviedol by platby do poistných fondov v tomto členskom štáte podľa právnych predpisov účinných v danom členskom štáte.

Kontrolu môže vykonať príslušný orgán daného členského štátu, kde bola práca vykonávaná. Napríklad, ak zamestnanec zo Slovenskej republiky bol na pracovnej ceste v Rakúskej republike, kontrolu by mohli vykonať príslušné rakúske orgány, ktoré by zistili, že zamestnanec slovenského zamestnávateľa v určitom čase bol na pracovnej ceste v Rakúskej republike; tieto orgány by mohli požadovať preukázanie príslušnosti daného zamestnanca k systému sociálneho zabezpečenia, pričom zamestnanec túto príslušnosť preukazuje prenosným dokumentom. Ak by nebolo možné preukázať príslušnosť k slovenskému systému sociálneho zabezpečenia podľa koordinačných nariadení (čl. 12, ktorý upravuje výnimku zo základného princípu), tak by automaticky platil základný princíp, podľa ktorého sa na zamestnanca vzťahuje systém sociálneho zabezpečenia toho členského štátu, kde bola práca vykonávaná. Ak by následne bolo zistené, že za čas pracovnej cesty neboli vykonané odvody do rakúskeho systému sociálneho zabezpečenia, tak by mohla byť zamestnávateľovi uložená sankcia.

Vzhľadom na uvedené dôsledky je možné konštatovať, že je vhodné, aby zamestnávateľ vždy požiadal o vydanie prenosného dokumentu, ak chce vyslať zamestnanca vykonávať prácu v zahraničí.

Pri podávaní žiadosti je však potrebné prihliadať na to, že Sociálna poisťovňa má 45-dňovú lehotu na vydanie takéhoto dokumentu. Sociálna poisťovňa prenosný dokument nevydáva automaticky len na základe podanej žiadosti, ale vždy skúma splnenie podmienok vyplývajúcich z koordinačných nariadení a až po preverení ich splnenia vydá potrebný doklad; ak podmienky nie sú splnené, doklady nebudú Sociálnou poisťovňou vydané.

Na druhej strane je potrebné uviesť, že o vystavenie prenosného dokumentu je možné požiadať aj dodatočne, resp. spätne (keďže takýto postup nie je vylúčený ani koordinačnými nariadeniami a ani inou právnou úpravou platnou v Slovenskej republike), takže ak by sa vyskytla vyššie uvedená situácia, mohol by zamestnávateľ požiadať Sociálnu poisťovňu o posúdenie príslušnosti k sociálnemu systému za čas, kedy bola pracovná cesta realizovaná a ak by boli splnené podmienky podľa koordinačných nariadení, tak by Sociálna poisťovňa potvrdenie o príslušnosti k slovenskému systému sociálneho zabezpečenia vydala. Zamestnávateľ by tak vedel dokladovať príslušnosť zamestnanca k slovenskému systému sociálneho zabezpečenia, čím by sa aplikovala výnimka podľa čl. 12 ods. 1 koordinačných nariadení a rakúske orgány by sa už nemohli domáhať, aby zamestnávateľ urobil odvody do ich poistného systému.

Záver

Pri vyslaní zamestnanca do zahraničia (iného členského štátu), má zamestnávateľ teda na výber, či

a) požiada o vydanie prenosného dokumentu a využije tak výnimku upravenú koordinačnými nariadeniami, čím dosiahne to, že v prípade ak budú splnené podmienky pre aplikovanie výnimky, bude sa táto výnimka aplikovať na zamestnanca a aj na zamestnávateľa (čl. 12 koordinačných nariadení), alebo
b) nepožiada o vydanie prenosného dokumentu a dôjde k aplikovaniu základného princípu pre určenie rozhodného práva a systému sociálneho zabezpečenia podľa miesta výkonu práce zamestnancom (čl. 11 koordinačných nariadení) s čím budú pre zamestnávateľa spojené ďalšie administratívne úkony a povinnosti.