Pri získaní takýchto dôkazov však môže dôjsť k porušeniu práv na ochranu osobnosti tých osôb, ktorých konanie je takto zachytené bez ich súhlasu – vtedy pôjde o nezákonne získaný dôkaz.

Je takýto dôkaz možné pred súdom použiť? Aký je prístup civilnoprocesných kódexov a judikatúry? Odpovede na tieto otázky sa pokúsime načrtnúť v tomto príspevku.


Nezákonne získaným dôkazom môže byť v zásade čokoľvek, pri získaní čoho došlo k porušeniu zákona – napríklad aj listinné dôkazy získané krádežou. V praxi sa však najčastejšie jedná o také dôkazy, pri získaní ktorých došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka   – napríklad nelegálne zvukové a audiovizuálne nahrávky, fotografie a podobne.

Pri zodpovedaní vyššie položených otázok je potrebné v prvom rade vychádzať zo základných princípov civilného procesu – konkrétne z čl. 16 CSP   ktorý v odseku 1. upravuje princíp legality nasledovne: „Súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona.“

Vo všeobecnosti teda platí pravidlo, že súd v konaní postupuje v súlade so zákonom, [3] čo znamená, že nezákonne získaný dôkaz je v konaní pred súdom právne neúčinný – na takéto dôkazy sa hľadí, akoby vôbec neboli uplatnené.

CSP však v čl. 16 ods. 2 obsahuje výnimku z tohto pravidla: „Súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením čl. 3 ods. 1“. [4]

Celkom výnimočne tak môže súd postupovať v rozpore s princípom legality a vykonať aj nezákonne získaný dôkaz, a to vtedy, ak je právo protistrany ústavnokonformne posúdené ako v konkrétnom prípade silnejšie právo než porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva – prejde teda tzv. testom proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv. [5]

K testu proporcionality

Test proporcionality je trojstupňový a zahŕňa posúdenie vhodnosti, potrebnosti a primeranosti zásahu do práv protistrany.

Pri posudzovaní vhodnosti sa skúma, či je navrhovaný dôkaz spôsobilý (vhodný) na zistenie skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania. Ak súd zistí, že navrhovaný dôkaz nie je vôbec spôsobilý na preukázanie tvrdenej skutočnosti, vykonanie takéhoto dôkazu nepripustí.

Druhým krokom je posúdenie potrebnosti vykonania dôkazu – teda posúdenie toho, či je možné tvrdenú skutočnosť dokázať aj zákonným spôsobom, alebo iba navrhovaným nezákonným dôkazom.

Súd nezákonný dôkaz nevykoná, ak strana svoje tvrdenia bude môcť dokázať aj zákonnými dôkazmi, čo znamená, že súd vykoná nezákonný dôkaz iba vtedy, ak je navrhovateľ tohto dôkazu v dôkaznej núdzi.

Posledným (a najdôležitejším) krokom je posúdenie primeranosti zásahu do práv dotknutého subjektu – protistrany, ktorej práva boli porušené v procese získania nezákonného dôkazu.

V rámci tohto kroku sa posudzuje (i) závažnosť a intenzita zásahu, a zároveň (ii) či je miera zásahu do práva primeraná cieľu, ktorý sa má nezákonným dôkazom dosiahnuť.

Inými slovami, súd musí podrobne skúmať, či je v danom prípade záujem na unesení dôkazného bremena (a teda aj na úspechu v spore) vyšší, ako záujem na ochrane práva porušeného získaním nezákonného dôkazu.

Konkrétne súd bude posudzovať pomer medzi

•   hmotným právom strany, ktorá nezákonný dôkaz navrhla, a porušenie ktorého sa má nezákonným dôkazom preukázať;
•   právom na spravodlivý proces a na prístup k súdu tej strany, ktorá vykonanie nezákonného dôkazu navrhla, a
•   hmotným právo protistrany, ktoré bolo porušené v priebehu získavania nezákonného dôkazu.
  

Vo všeobecnosti platí, že práva navrhovateľa dôkazu nie sú bez ďalšieho silnejšie, ako práva protistrany. Ak by sme totiž pripustili takýto záver, bolo by možné dospieť k nelogickým situáciám, kedy by boli prípustné dôkazy získané napr. vlámaním na preukázanie minimálneho nároku.

Ak však súd pristúpi k vykonaniu nezákonného dôkazu v podobe napr. nezákonne získanej elektronickej komunikácie, musí v odôvodnení rozhodnutia podrobne rozobrať, prečo v tomto konkrétnom prípade je právo na ochranu osobnosti dotknutého subjektu proporčne slabšie ako právo, ktorého porušenie sa má týmto dôkazným prostriedkom preukázať – môže ísť napr. o právo na rasovú, rodovú alebo inú nediskrimináciu.

Judikatúra

V tejto časti príspevku uvedieme zhrnutie podstatných rozhodnutí súdov, ktoré pojednávajú o prípustnosti nezákonných dôkazov v civilnom konaní.

Ad test proporcionality

Test proporcionality ako nástroj posudzovania prípustnosti nezákonného dôkazu vychádza z prelomového rozhodnutia Ústavného súdu ČR zo dňa 09.12.2014, sp. zn. II. ÚS 1774/14.

V predmetnom prípade sa sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Počas konania pred všeobecnými súdmi navrhol ako dôkaz nahrávku jeho rozhovoru s členom vedenia materskej spoločnosti jeho zamestnávateľa, v ktorej kritizuje svojho nadriadeného. Následne na to sťažovateľ dostal výpoveď z dôvodu organizačných zmien, ktoré však považoval za účelové.

Prvostupňový súd sťažovateľovej žalobe vyhovel a nahrávku v konaní vykonal ako dôkaz. Odvolací súd však následne vyhovel odvolaniu zamestnávateľa a žalobu zamietol – pri tom vyslovil, že nahrávku považuje za nezákonnú a zasahujúcu do práva na ochranu osobnosti nahrávanej osoby. Dovolanie podané sťažovateľom bolo Najvyšším súdom ČR zamietnuté.

Ústavný súd ČR však ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovel, pričom dospel k nasledovným záverom:

Základným kritériom, ktoré má viesť k rozhodnutiu o použiteľnosti či nepoužiteľnosti záznamu rozhovoru zaznamenaného súkromnou osobou bez vedomia nahrávanej osoby ako dôkazu v príslušnom konaní, je pomerenie chránených práv a záujmov, ktoré sa v tejto súkromnej sfére stretávajú.

V takom prípade sa štát stáva arbitrom rozhodujúcim o tom, ktorý z týchto záujmov bude v danom konkrétnom strete prevažujúci, pričom hodnotenie použiteľnosti či nepoužiteľnosti takto zadovážených informácií sa bude vykonávať podľa procesných noriem, ktoré však len vymedzujú pravidlá pre to, ako zistiť náležitým spôsobom skutkový stav a nájsť „materiálne“ právo, teda rozhodnúť o vlastnom predmete sporu.

Stret záujmu na ochrane osobnosti toho, koho prejav je bez jeho súhlasu zaznamenávaný, so záujmom na ochrane toho, kto tento prejav zachytáva a neskôr použije, nemožno ale riešiť vo všeobecnej rovine.

Ústavný súd ČR sa stavia proti nekalým praktikám vzájomného elektronického sledovania a skrytého nahrávania pri súkromných a profesionálnych rokovaniach, ktoré sú spravidla nielen v rozpore s právom, ale ktoré aj (hodnotené po stránke sociálno-etickej) rozširujú v spoločnosti atmosféru podozrievavosti, strachu, neistoty a nedôvery.

Úplne odlišne však treba posudzovať prípady, keď je tajné vyhotovenie audiozáznamu rozhovoru súčasťou obrany obete trestného činu proti páchateľovi, alebo ak ide o spôsob dosiahnutia právnej ochrany pre výrazne slabšiu stranu významného občianskoprávneho a najmä pracovnoprávneho sporu.

Zásah do práva na ochranu osobnosti, ktorej hovorený prejav je zaznamenávaný, je tu plne ospravedlniteľný záujmom na ochrane slabšej strany právneho vzťahu, ktorej hrozí závažná ujma (vrátane napríklad straty zamestnania).  Zadováženie jediného alebo kľúčového dôkazu touto cestou je analogické ku konaniu za podmienok krajnej núdze či dovolenej svojpomoci. [6]

Ústavný súd ČR teda uzavrel, že záujem na ochrane slabšej strany sporu (ako napríklad zamestnanca v pracovnoprávnom spore) je jedným z prvkov, ktoré je potrebné brať do úvahy pri posudzovaní prípustnosti nezákonného dôkazu.

K námietke, že nezákonne získaný dôkaz zasahuje aj do práva na ochranu súkromia člena zahraničného vedenia zamestnávateľa, ktorého prejav bol na nahrávke zachytený, uviedol, že hovory fyzických osôb, ku ktorým dochádza pri výkone povolania spravidla nemajú charakter prejavov osobnej povahy. Dôkaz zvukovým záznamom preto z tohto dôvodu nie je neprípustný.

Prípustnosť nahrávky telefonického rozhovoru

Nasledujúci prípad sa týka prípustnosti nahrávky telefonického rozhovoru ako dôkazu, ktorým malo byť preukázané uzavretie ústnej zmluvy medzi podnikateľmi.

Všeobecné súdy nahrávku ako dôkaz nepripustili s odvolaním sa na judikatúru Najvyššieho súdu ČR a Ústavného súdu ČR, podľa ktorých sa vyžaduje na pripustenie nahrávky telefonického rozhovoru ako dôkazu v konaní súhlas nahrávanej osoby. Žalobu následne zamietli pre neunesenie dôkazného bremena.

Ústavný súd ČR mal však odlišný názor. Ústavnej sťažnosti žalobkyne vyhovel a v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že problematike využitia audionahrávok ako dôkazného prostriedku sa venoval aj Najvyšší súd ČR, podľa ktorého hovory fyzických osôb, ku ktorým dochádza pri výkone povolania, pri obchodnej či verejnej činnosti, spravidla nemajú charakter prejavov osobnej povahy; dôkaz zvukovým záznamom takéhoto hovoru preto nie je v občianskom súdnom konaní neprípustný.

V posudzovanej veci boli okolnosti obstarania dôkazného prostriedku záznamom telefonického hovoru nasledujúce:

Telefonický hovor sa týkal obchodnej ponuky sťažovateľky na uzavretie zmluvy. Vo svetle vyššie uvádzanej judikatúry Najvyššieho súdu ČR teda nešlo o prejavy súkromnej povahy, ale o komunikáciu vedenú pri prevádzkovaní obchodnej činnosti.

Vedľajšia účastníčka konania bola na začiatku telefonického rozhovoru informovaná, že hovor, pri ktorom malo podľa tvrdenia sťažovateľky dôjsť k uzavretiu predmetnej zmluvy, je sťažovateľkou monitorovaný. Prvostupňový súd takto predložený dôkaz vyhodnotil ako nezákonný, lebo podľa neho monitorovanie nezahŕňa aj uchovanie záznamu pre neskoršie eventuálne použitie.

Akokoľvek možno chápať obavy z možného zneužitia uchovávaných záznamov telefonických hovorov, Ústavný súd ČR názor prvostupňového súdu, že by malo ísť v tomto prípade o nezákonný, a teda neprípustný dôkaz, nezdieľal.

Súdna prax, vrátane judikatúry Ústavného súdu ČR, pripustila vykonanie dôkazu záznamom telefonického rozhovoru, ktorý bol zhotovený so súhlasom nahrávaného účastníka aj v civilnom konaní. V posudzovanej veci bola vedľajšia účastníčka na začiatku hovoru informovaná o tom, že hovor je monitorovaný. Výklad vykonaný prvostupňovým súdom bol pomerne zúžený, pretože monitorovanie nemusí zahŕňať iba sledovanie v reálnom čase ale naopak, nie je vylúčené ani jeho využitie pre budúce potreby.

Komunikácia sa týkala obchodného prípadu medzi dvoma podnikateľskými subjektmi a žalovaná mala o monitorovaní hovoru vedomosť.

Z pohľadu Ústavného súdu ČR preto dokazovanie záznamom telefonického hovoru, ktorého predmetom bola obchodná ponuka, neprekročilo prijateľnú mieru kontextuálneho zásahu do základného práva na ochranu osobnosti. Toto bolo podľa názoru Ústavného súdu ČR dostačujúce pre použiteľnosť takéhoto dôkazného prostriedku v súdnom konaní. [7]

Ústavný súd ČR je teda toho názoru, že dôkaz záznamom obchodného telefonického rozhovoru medzi podnikateľmi môže byť v súdnom konaní použitý, keďže zachytáva prejavy, ktoré nie sú prejavmi osobnej povahy fyzických osôb. Naviac, v tomto prípade bola dotknutá strana o monitorovaní hovoru vopred informovaná, čiže sa nejednalo o nezákonne získaný dôkaz, ako to mylne vyhodnotil prvostupňový súd.
 
Prípustnosť testu DNA

A ako je to s určením a zapretím rodičovstva za pomoci nezákonne získanej vzorky DNA?

V ďalšom prípade sa dcéra, ktorá si svojpomocne zadovážila vzorku DNA svojho zosnulého biologického otca, domáhala zapretia otcovstva muža, ktorého mala zapísaného ako otca v rodnom liste (matrikový otec).

Najvyšší súd ČR sa v rozsudku zo dňa 24.09.2014, sp. zn. 30 Cdo 1982/2012, stotožnil s názorom prvostupňového a druhostupňového súdu, podľa ktorých je takto zhotovený test DNA ako dôkaz neprípustný.

Uzavrel, že test DNA vyhotovený na základe vzorky DNA odobratej z tela zosnulého, bez toho, aby k tomu dal súhlas pred smrťou sám zosnulý alebo po jeho smrti osoby oprávnené k pietnej ochrane osobnosti zosnulého, je nezákonne získaným dôkazom, a ako taký je v konaní neprípustný.

Po smrti človeka totiž pietna ochrana osobnosti prechádza na manžela, partnera, prípadne deti či rodičov zosnulého, a to sa týka aj práva udeliť alebo neudeliť súhlas so zásahom v podobe odberu DNA, ak sa k tejto otázke zosnulý ešte za života sám nevyjadril. Keďže chýbal súhlas zosnulého i oprávnených pozostalých, bola vzorka ako dôkaz neprípustná.

Najvyšší súd ČR teda nezistil namietanú vadu konania, spočívajúcu v tom, že súdy takto získaný nezákonný dôkaz nepripustili, a preto na neho neprihliadali.

V danom prípade súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že matrikový otec prevažnú časť svojho života zastával úlohu sociálneho otca, plnil si všetky otcovské povinnosti a dcéra nemala o jeho otcovstve pochybnosti. Dokonca po ňom aj dedila. Úmysel poprieť otcovstvo prejavila až vtedy, keď zistila, že ju jej biologický otec neuviedol v závete. Išlo teda o prejav majetkového záujmu.

Podľa názoru Najvyššieho súdu ČR majetkový záujem na získaní dedičstva nemožno považovať za dostatočný dôvod pre zásah do nastolených rodinných väzieb. [8]

V tomto prípade teda súdy jednoznačne povýšili právo človeka na ochranu osobnosti a záujem na zachovaní nastolených rodinných väzieb nad prípadný majetkový prospech dcéry z dedičstva po biologickom otcovi.

Prípustnosť obrazového záznamu

Rovnako aj k zhotoveniu obrazových záznamov bez súhlasu poisteného, ako dôkazu v konaní o náhradu ujmy na zdraví, sa Najvyšší súd ČR postavil odmietavo.

V tomto prípade sa najprv jednalo o spor o náhradu ujmy na zdraví, ktorá žalobcovi (poistenému) údajne vznikla v dôsledku pracovného úrazu.

Na strane žalovaného vystupoval zamestnávateľ žalobcu (poistník), ktorý o pracovnom úraze informoval poisťovňu, s ktorou mal pre tento prípad dojednané poistenie.

Poisťovňa vykonala šetrenie, ktorým sa snažila zistiť rozsah ujmy na zdraví poisteného  v záujme chránenia vlastného záujmu a záujmu poistníka. Za týmto účelom zhotovila obrazové záznamy poisteného v okolí jeho bydliska a na iných verejných priestranstvách a predložila ich súdu ako dôkaz k prípadnému vykonaniu.

Poistený súdny spor prehral a po neúspechu sa obrátil na súd so žalobou o ochranu osobnosti smerovanou voči poisťovni, ktorá konala protizákonne, keď v konaní pred súdom ponúkla na vykonanie obrazové záznamy, vyhotovené bez jeho súhlasu.

Prvostupňový ani odvolací súd žalobe nevyhoveli, pretože k prehre poisteného v spore o náhradu ujmy na zdraví došlo na podklade predloženého znaleckého posudku, nie na základe nelegálne zhotovených záznamov.

Najvyšší súd ČR však ich názor nezdieľal. Uviedol, že ak poisťovňa, ako súkromná osoba, pri zisťovaní rozsahu škody zhotovila obrazové záznamy poisteného v okolí jeho bydliska a na iných verejných priestranstvách svojpomocne (konšpiratívne) bez jeho súhlasu, hoci ich sama nešírila - iba ich ponúkla v konaní o náhradu škody na zdraví vzniknutej poistenému ako dôkaz, porušila tým právo poisteného na ochranu jeho podoby.
 
Podľa názoru Najvyššieho súdu ČR nemožno pripustiť, že by takto nelegálne zhotovené záznamy bolo možné ďalej legálne používať, resp. ich využívať, hoci aj v konaní pred súdom. Preto Najvyšší súd ČR vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. [9]

Záver

V praxi sa vyskytujú situácie, kedy strana sporu v snahe dosiahnuť úspech v súdnom konaní, predloží dôkaz, ktorý nebol získaný v súlade s právnymi predpismi a porušuje práva resp. záujmy druhej strany sporu.

Súd v takom prípade stojí pred otázkou, ktorému zo vzájomne kolidujúcich práv strán sporu má dať prednosť.

Nezákonný dôkaz preto podrobí testu proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv, čo znamená, že ho posúdi z hľadiska jeho vhodnosti, nutnosti a primeranosti.

Výsledkom tohto trojkrokového testu je potom záver, či súd nezákonne získaný dôkaz v civilnom konaní pripustí (vykoná) alebo nie. Pripustiť ho pritom môže len vtedy, ak nezákonný dôkaz obstojí vo všetkých troch bodoch testu proporcionality.


Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.
 
 
_______________________________________
[1] Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).
[2] Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
[3] Pojem „zákon“ sa v tomto prípade chápe v najširšom slova zmysle, teda aj ako Ústava SR, právo EÚ, ratifikované a vyhlásené medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas NR SR, zákony, podzákonné právne predpisy atď.
[4] Čl. 3 ods. 1 CSP: „Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.“
[5] Dôvodová správa k CSP.
[6] Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 09.12.2014, sp. zn. II. ÚS 1774/14.
[7] Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 27.02.2018, sp. zn. II. ÚS 2299/17.
[8] Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24.09.2014, sp. zn. 30 Cdo 1982/2012.
[9] Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 07.05.2015, sp. zn. 30 Cdo 5216/2014.


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk