Vymáhanie náhrady škody spôsobenej porušením pravidiel hospodárskej súťaže - Čakajú nás zásadné zmeny?

Otázka vymáhania náhrady škody spôsobenej porušením práva na ochranu hospodárskej súťaže nepochybne predstavuje veľmi podnetnú a zaujímavú tému.

Právo hospodárskej súťaže je totiž možné presadzovať dvomi spôsobmi, a to tak (i) verejnoprávnou cestou (t.j. v podmienkach Slovenska prostredníctvom vyvodenia administratívnoprávnej zodpovednosti za iný správny delikt – napr. uzavretie dohody obmedzujúcej súťaž a pod.) ako aj (ii) súkromnoprávnou cestou (t.j. podaním žaloby o náhradu škody, ktorú žalobca utrpel v dôsledku protisúťažného správania žalovaného/žalovaných – napr. v dôsledku vyšších cien kvôli dohode obmedzujúcej súťaž a pod.). Tieto dva spôsoby sa vôbec vzájomne nevylučujú, ale skôr dopĺňajú. Napriek tomu je v slovenských podmienkach viac badateľné vymáhanie práva hospodárskej súťaže verejnoprávnou cestou, ktorú primárne reprezentujú konania vedené Protimonopolným úradom Slovenskej republiky.

Na rozdiel od verejnoprávneho vymáhania súťažného práva je jeho vymáhanie prostredníctvom súkromnoprávnej cesty na Slovensku viac-menej neviditeľné. Jednoducho prípady praktického uplatnenia náhrady škody spôsobenej napríklad kartelom alebo iným protisúťažným konaním sú v slovenských reáliách veľmi vzácne.

Táto skutočnosť platí aj napriek tomu, že existuje teoretická zhoda na tom, že v súčasnosti platné slovenské súkromné právo umožňuje vymáhať náhradu takejto škody prostredníctvom všeobecného inštitútu náhrady škody.

Môžeme sa domnievať, že jednou z príčin takéhoto nerozvinutého stavu súkromnoprávneho vymáhania súťažného práva na Slovensku je aj existencia viacerých, najmä praktických prekážok a komplikácií pri uplatnení súkromnoprávneho nároku na náhradu škody. Ako osobitne zložité sa v tomto type sporov javia otázky týkajúce sa najmä premlčania nároku na náhradu škody a momentu od kedy začína plynúť premlčacia doba, kvantifikácie škody spôsobenej protisúťažným správaním, zaobstarania dôkazov preukazujúcich protisúťažné správanie a jeho vplyv na vývoj trhových cenových úrovní, preukázania bezprostrednej príčinnej súvislosti a pod.

Aj vzhľadom na neexistenciu reálneho prípadu uplatnenia si nároku na náhradu škody, ktorý by bol právoplatne priznaný súdmi na Slovensku, tak zostáva otvorenou otázkou, či je vôbec z praktického hľadiska pravdepodobné, že by bol uplatnený nárok na náhradu škody úspešne priznaný v súdnom konaní.

Zdá sa však, že sa v oblasti súkromnoprávneho vymáhania súťažného práva dali veci do pohybu a nie je možné vylúčiť, že viaceré vyššie uvedené praktické prekážky môžu byť časom odstránené alebo prinajmenšom zmenšené.

V posledných mesiacoch roka 2014 bola totiž prijatá smernica (ďalej len "smernica") Európskeho parlamentu a Rady č. 2014/104/EÚ o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie (ďalej len "Únia").

Táto nová smernica je prejavom snahy podporiť vo všetkých štátoch Únie súkromnoprávne vymáhanie súťažného práva prostredníctvom uplatňovania náhrady škody. V súlade s týmto tak preambula smernice deklaruje, že úplná účinnosť článkov 101 a 102 (ktoré tvoria základ európskeho práva hospodárskej súťaže) Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len "ZFEÚ"), a najmä praktický účinok zákazov stanovených v týchto článkoch si vyžadujú, aby si každý – či už jednotlivec vrátane spotrebiteľov a podnikov, alebo orgán verejnej moci – mohol na vnútroštátnych súdoch uplatniť nárok na náhradu škody, ktorú utrpel v dôsledku porušenia týchto ustanovení.

Cieľom novej smernice je tak ustanoviť pravidlá v oblasti konania o žalobách o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže Únie v záujme zabezpečenia plnej miery účinnosti článkov 101 a 102 ZFEÚ a riadneho fungovania vnútorného trhu pre podniky a spotrebiteľov.

Na účely smernice porušenie práva hospodárskej súťaže znamená porušenie článku 101 alebo 102 ZFEÚ alebo porušenie vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže.

Samotná smernica rieši pomerne rozsiahlu paletu viacerých samostatných otázok. Tieto otázky možno v zásade podľa ich predmetu rozdeliť na otázky zaoberajúce sa zavedením všeobecnej možnosti účinného uplatnenia náhrady škody a na ďalšie otázky, ktorých predmetom je úprava konkrétnej problematiky (napr. premlčania, kvantifikácie náhrady škody a pod.).

Možnosť účinného uplatnenia náhrady škody

Smernica obsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že členské štáty Únie zabezpečia, aby všetky vnútroštátne pravidlá a postupy týkajúce sa uplatnenia nárokov na náhradu škody boli vypracované a uplatňovali sa tak, aby prakticky neznemožnili ani nadmerne nesťažili výkon práva priznaného Úniou na úplnú náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže. Zdá sa, že toto pravidlo má povahu všeobecného pravidla, ktorým by sa mali riadiť členské štáty Únie pri implementácii smernice.

Koncept úplnej náhrady škody v zmysle smernice zahŕňa právo na náhradu (i) skutočnej škody, (ii) ušlého zisku, ako aj (iii) platbu úroku. Zahrnutie úroku do práva na náhradu škody predstavuje určitú novinku, ktorú bude pravdepodobne potrebné ďalej špecifikovať. V smernici totiž nie je jednoznačne stanovená jeho výška, ani skutočnosť, či ide o úrok z omeškania alebo o iný typ úroku a ani aký je vzťah medzi týmto úrokom a ušlým ziskom.

Vo vzťahu k náhrade škody smernica ustanovuje aj hornú hranicu limitujúcu prípadnú náhradu škody tak, že zavádza pravidlo, že úplná náhrada škody v zmysle smernice nesmie viesť k nadmernej náhrade škody či už prostredníctvom represívnej, viacnásobnej, alebo inej náhrady škody.

Ďalšie parciálne otázky

Okrem vyššie uvedenej povinnosti pre členské štáty Únie zabezpečiť možnosť účinného a praktického uplatňovania náhrady škody upravuje smernica aj viacero osobitných otázok. Ako príklad možno spomenúť napríklad nasledovné otázky:

Sprístupňovanie dôkazov

Členské štáty Únie by mali v zmysle smernice zaviesť osobitné podmienky pre sprístupňovanie dôkazov v rámci súdneho konania. V tejto súvislosti smernica špecifikuje podrobné pravidlá v prípade ktorých dôkazov, od ktorých osôb, na základe návrhu akých osôb a za akých podmienok by mal mať možnosť súd nariadiť ich sprístupnenie. Iba pre ilustráciu uvádzame niektoré z týchto pravidiel.

Vnútroštátne súdy majú mať právomoc nariadiť žalovanému alebo tretej osobe, aby sprístupnili relevantné dôkazy, ktoré majú pod kontrolou. Zároveň však majú členské štáty Únie zabezpečiť, aby vnútroštátne súdy obmedzili sprístupnenie dôkazov len na to, čo je primerané.

Smernica uvádza aj dodatočné pravidlá pre sprístupňovanie dôkazov zo spisu orgánu hospodárskej súťaže. Vzhľadom na aktívnu rolu orgánov ochrany hospodárskej súťaže pri verejnoprávnom vymáhaní súťažného práva je zrejmé, že z praktického hľadiska budú práve dôkazy v spisoch orgánov hospodárskej súťaže asi najdôležitejšie a ich sprístupnenie bude asi najčastejšie požadované v prípade sporov o náhradu škody spôsobenej protisúťažným správaním. V tejto súvislosti smernica v podstate rozlišuje 3 kategórie dôkazov. Prvú kategóriu dôkazov tvoria dôkazy, ktoré nemôžu byť za žiadnych okolností sprístupnené zo spisov orgánov hospodárskej súťaže, druhú kategóriu tvoria dôkazy zo spisov orgánov hospodárskej súťaže, ktoré môžu byť sprístupnené až potom, čo nadobudne príslušné rozhodnutie orgánu hospodárskej súťaže o protisúťažnom správaní právoplatnosť a tretiu kategóriu tvoria dôkazy, ktoré môžu byť sprístupnené vždy.

V rámci prvej kategórie vnútroštátne súdy na účely konaní o žalobách o náhradu škody nesmú účastníkovi a ani tretej osobe nikdy nariadiť sprístupnenie ktorejkoľvek z týchto kategórií dôkazov:

a) vyhlásenia v rámci programu zhovievavosti (tzv. leniency programu);
b) podania v rámci konania o urovnaní.

Druhú kategóriu tvoria dôkazy, ktorých sprístupnenie môžu nariadiť vnútroštátne súdy až po tom, ako orgán hospodárskej súťaže ukončil konanie prijatím rozhodnutia alebo iným spôsobom. Do tejto kategórie patria nasledujúce dôkazy:

a) informácie, ktoré fyzická alebo právnická osoba vypracovala osobitne na účely konania, ktoré vedie orgán hospodárskej súťaže;
b) informácie, ktoré vypracoval orgán hospodárskej súťaže a zaslal účastníkom v rámci jeho konania, a
c) podania v rámci konania o urovnaní, ktoré boli vzaté späť.

Tretiu kategóriu tvoria dôkazy zo spisu orgánu hospodárskej súťaže, ktoré nepatria ani do jednej z prvých dvoch kategórií. Sprístupnenie týchto dôkazov by mal mať možnosť súd nariadiť kedykoľvek v rámci konaní o žalobách o náhradu škody.

Premlčacie lehoty

Osobitne významnou zmenou, ktorá by mala byť zavedená v dôsledku smernice je stanovenie samostatnej premlčacej lehoty. V zmysle smernice tak majú členské štáty Únie zabezpečiť, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škody bola najmenej päť rokov.

Zároveň majú členské štáty Únie zabezpečiť, aby premlčacia lehota nezačala plynúť skôr, ako sa porušenie práva hospodárskej súťaže skončí a ako sa žalobca dozvie alebo ako možno odôvodnene predpokladať, že sa dozvedel o:

a) správaní a o tom, že toto správanie predstavuje porušenie práva hospodárskej súťaže;
c) skutočnosti, že v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže utrpel škodu, a
d) totožnosti porušiteľa.

Kvantifikácia škody

V zmysle smernice majú členské štáty Únie zabezpečiť, aby dôkazné bremeno ani miera preukázania požadované na účely kvantifikácie škody prakticky neznemožnili ani nadmerne nesťažili výkon práva na náhradu škody.

Zároveň majú členské štáty Únie zabezpečiť, aby vnútroštátne súdy mali v súlade s vnútroštátnymi postupmi právomoc odhadom stanoviť výšku škody, ak sa preukáže, že žalobca utrpel škodu, ale na základe dostupných dôkazov je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké utrpenú škodu presne kvantifikovať.

Čas na implementácie smernice

Smernica dáva členským štátom Únie čas na jej implementáciu najneskôr do 27. decembra 2016.

Smernica samozrejme obsahuje aj úpravu ďalších parciálnych otázok. Podrobné rozobratie všetkých otázok riešených v smernici by však presiahlo rámec a priestor tohto článku.

Na záver možno skonštatovať, že samotná smernica naznačuje pomerne rozsiahle zmeny, ktoré majú nepochybne potenciál podporiť na Slovensku rozvoj súkromnoprávneho uplatňovania nárokov na náhradu škody spôsobenej protisúťažným správaním. Samozrejme konkrétne výsledky budú závisieť od implementácie smernice do slovenského právneho poriadku a v neposlednom rade aj od praktickej aplikácie príslušných pravidiel v konkrétnych súdnych konaniach alebo mimosúdnych rokovaniach o náhradách škody.