Právo Únie[1]stanovuje, že pracovníci musia byť chránení pred protiprávnym prepustením z dôvodu podania žiadosti o rodičovskú dovolenku alebo jej čerpania a že majú právo vrátiť sa na svoje pracovné miesto, alebo ak to nie je možné, vykonávať rovnocennú alebo podobnú prácu. Belgický zákon preberajúci právnu úpravu Únie spresňuje, že akýkoľvek zamestnávateľ, ktorý vypovie pracovnú zmluvu bez závažného alebo dostatočného dôvodu, je povinný vyplatiť pracovníkovi paušálnu náhradu za porušenie ochrany vo výške šesťmesačnej mzdy.

Pani Sophie Rogiers pracovala v Belgicku v spoločnosti Lyreco na základe pracovnej zmluvy na dobu neurčitú na plný pracovný úväzok. Po tom, čo pani Rogiers otehotnela, nastúpila v roku 2009 na materskú dovolenku, ktorú si predĺžila o štyri mesiace vo forme rodičovskej dovolenky popri zamestnaní na polovičný pracovný úväzok. K dátumu začiatku dovolenky jej spoločnosť Lyreco vypovedala pracovnú zmluvu s päťmesačnou výpovednou lehotou. Belgický súd zaviazal Lyreco na zaplatenie paušálnej náhrady za porušenie ochrany s odôvodnením, že na jednostrannú výpoveď pracovnej zmluvy v období čerpania jej rodičovskej dovolenky neexistoval nijaký závažný alebo dostatočný dôvod.

Arbeidshof te Antwerpen (vyšší pracovný súd v Antverpách) ako súd rozhodujúci o odvolaní položil Súdnemu dvoru otázku, či v takomto prípade má byť výška paušálnej náhrady vypočítaná na základe zníženej mzdy, ktorú poberala pracovníčka v čase výpovede. Lyreco sa totiž domnieva, že výška tejto náhrady sa má vypočítať na základe mzdy vyplácanej pani Rogiers v čase jej výpovede, čiže mzdy zodpovedajúcej jej polovičnému pracovnému úväzku, ktorý mala v rámci rodičovskej dovolenky popri zamestnaní na kratší pracovný čas.

V rozsudku Súdny dvor usúdil, že belgická paušálna náhrada za porušenie ochrany predstavuje opatrenie na ochranu pracovníkov pred protiprávnym prepustením z dôvodu podania žiadosti alebo čerpania rodičovskej dovolenky. Zdôrazňuje, že takémuto ochrannému opatreniu by bola odňatá veľká časť jeho potrebného účinku, ak by bola výška paušálnej náhrady stanovená nie na základe mzdy vyplácanej za prácu na plný pracovný úväzok, ale na základe zníženej mzdy vyplácanej počas rodičovskej dovolenky popri zamestnaní na kratší pracovný čas. Ako Súdny dvor zdôraznil už v skoršom rozsudku[2], takýto spôsob určenia výšky náhrady by totiž nemusel mať dostatočný odradzujúci účinok na zabránenie v prepúšťaní pracovníkov, pričom by zbavil ochranný režim zavedený právom Únie jeho podstaty.

Súdny dvor konštatuje, že tento výklad je podporený skutočnosťou, že v súlade s právom Únie sa nadobudnuté práva pracovníka ku dňu začatia rodičovskej dovolenky (t. j. všetky práva a výhody vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu) musia zachovať v existujúcom rozsahu až do konca rodičovskej dovolenky. Súdny dvor usúdil, že právo na paušálnu náhradu za porušenie ochrany v prípade jednostrannej výpovede bez závažného alebo dostatočného dôvodu je súčasťou nadobudnutých práv, lebo táto náhrada sa vypláca z dôvodu zamestnania, ktoré vykonával a v ktorom by pokračoval, ak by nebol protiprávne prepustený.

Zdroj: Súdny dvor Európskej únie

--------------------------------------------------------------------------------
[1] Smernica Rady 96/34/ES z 3. júna 1996 o rámcovej dohode o rodičovskej dovolenke uzavretej medzi UNICE, CEEP a ETUC (Ú. v. ES L 145, s. 4; Mim. vyd. 05/002, s. 285), zmenená a doplnená smernicou Rady 97/75/ES z 15. decembra 1997 (Ú. v. ES L 10, 1998, s. 24; Mim. vyd. 05/003, s. 263).
[2] Rozsudok Súdneho dvora z 22. októbra 2009, Meerts

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk