Predpokladmi nariadenia neodkladného opatrenia a zabezpečovacieho opatrenia sme sa už zaoberali (pozri náš článok k dispozici >>>tu).

Podľa CSP totiž súd nariadi neodkladné opatrenie iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. [1]

Z toho je zrejmé, že medzi neodkladným opatrením a zabezpečovacím opatrením existuje tzv. subsidiárny vzťah.

Zároveň z toho vyplýva, že podľa zákonodarcu by malo v konkrétnom prípade stačiť nariadenie neodkladného opatrenia, alebo nariadenie zabezpečovacieho opatrenia.

To však neznamená, že ak súd nariadi zabezpečovacie opatrenie, ktorým zriadi záložné právo na majetku dlžníka, nemôže zároveň poskytnúť veriteľovi ochranu aj prostredníctvom neodkladného opatrenia, ktorým uloží dlžníkovi povinnosti, alebo zakáže dlžníkovi konať určitým spôsobom.

To platí najmä vtedy, ak ochrana veriteľa v prípade nariadenia zabezpečovacieho opatrenia nebude dostatočná.

Nariadením zabezpečovacieho opatrenia totiž súd zriadi v prospech veriteľa záložné právo na majetku dlžníka. Naproti tomu, neodkladným opatrením môže súd uložiť dlžníkovi širokú škálu povinností a obmedzení.

Cieľom tohto článku je poukázať na to, že v prípade sporu o zaplatenie peňažnej pohľadávky bude v niektorých prípadoch vhodné nariadiť zabezpečovacie opatrenie a zároveň aj neodkladné opatrenie.

V našom príspevku zároveň uvedieme, že tento postup – nariadiť neodkladné opatrenie popri zabezpečovacom opatrení – je možný.

Ochrana veriteľa vyplývajúca zo zabezpečovacieho opatrenia má nedostatky

Ako sme už uviedli, zabezpečovacím opatrením môže súd zriadiť záložné právo v prospech veriteľa na majetku dlžníka.

Takto zriadené záložné právo vznikne zápisom do príslušného registra a jeho výkon môže nastať až po tom, ako bola pohľadávka veriteľovi právoplatne priznaná súdnym rozhodnutím. [2]

Predmetné záložné právo obmedzí dlžníka v nakladaní s jeho majetkom (zálohom) v rovnakom rozsahu, ako záložné právo zriadené zmluvou.

V dôsledku zriadenia záložného práva je dlžník povinný zdržať sa všetkého, čím sa okrem bežného opotrebovania hodnota zálohu zmenšuje. Dlžník však môže záloh ďalej používať zvyčajným spôsobom. [3]

V prípade, ak už bolo na majetku dlžníka zriadené iné záložné právo, zaradí sa záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením do poradia záložných práv zriadených na zálohu. Toto poradie bude neskôr rozhodujúce pre uspokojenie veriteľovej pohľadávky.

Aj v prípade, že záložné právo zriadené zabezpečovacím opatrením je prvé a jediné záložné právo na zálohu (majetku dlžníka), nemá veriteľ úplnú istotu, že jeho pohľadávka bude nakoniec uspokojená speňažením zálohu.

Je tomu tak preto, že záložné právo nebráni dlžníkovi nakladať so zálohom takým spôsobom, že výkon záložného práva – speňaženie zálohu – dlžník sťaží, či dokonca úplne zmarí, a tým zmarí aj uspokojenie veriteľovej pohľadávky.

Dlžník môže sťažiť, či dokonca úplne zmariť speňaženie zálohu tým, že záloh zaťaží právami tretích osôb. V prípade, ak budú na zálohu viaznuť práva tretích osôb, totiž môže vzniknúť stav, kedy nebude mať nik záujem záloh kúpiť – speňaženie zálohu bude preto neúspešné.

Dlžník totiž napriek existencii záložného práva v prospech veriteľa môže k zálohu:

• uzatvoriť nájomnú zmluvu, ktorou sa zaviaže prenajať záloh tretej osobe na neprimerane dlhý čas a za neprimerane nízke nájomné;
• uzatvoriť zmluvu o výpožičke alebo inú obdobnú zmluvu, ktorou sa zaviaže bezodplatne odovzdať tretej osobe záloh do užívania na neprimerane dlhý čas;
• zriadiť vecné bremeno v prospech tretej osoby (ak je zálohom nehnuteľnosť);
• vykonať iné obdobné úkony, ktorými záloh nevýhodne zaťaží s cieľom zmariť speňaženie zálohu, a tým aj uspokojenie veriteľovej pohľadávky.

Dôvodom sťaženia, či dokonca prípadného zmarenia speňaženia zálohu je skutočnosť, že nájomné práva a tiež iné práva (aj vecné bremená) zostanú tretím osobám zachované aj po speňažení zálohu v exekučnej dražbe.

Ich existencia, najmä ak sú zriadené nevýhodne, môže za určitých okolností spôsobiť, že sa žiadny záujemca o kúpu zálohu nenájde, teda, že nik nebude ochotný záloh kúpiť. [4]

Nadobúdateľ – vydražiteľ – by totiž nemohol vec riadne užívať a brať z nej úžitky, keďže by musel strpieť výkon práv inej osoby.

Podstatné je pritom to, že zákon ukladá dlžníkovi povinnosť zdržať sa všetkého, čím sa okrem bežného opotrebovania hodnota zálohu zmenšuje.[5] Zároveň však zákon porušenie tohto obmedzenia nesankcionuje absolútnou neplatnosťou právneho úkonu, ktorým bolo toto obmedzenie porušené.

Ak by nakladanie dlžníka so zálohom zmenšovalo jeho hodnotu, je otázne, či je takýto právny úkon absolútne neplatný podľa § 39 OZ, alebo nie je.

Táto otázka doposiaľ nebola v judikatúre vyriešená.

V odbornej literatúre sa môžeme stretnúť s názorom, že právne úkony záložcu, ktorými sa hodnota zálohu zmenšuje, sú platné, avšak veriteľ môže týmto úkonom odporovať.

V prípade, ak záložca vykoná úkon, ktorým zníži hodnotu zálohu, bude sa veriteľ musieť brániť podaním odporovacej žaloby. Veriteľ bude musieť požiadať súd, aby určil, že úkony záložcu s tretími osobami týkajúce sa zálohu sú voči veriteľovi právne neúčinné.

V súdnom konaní však bude veriteľ musieť preukázať, že tretia osoba vedela o úmysle záložcu ukrátiť veriteľa, resp. že jej tento úmysel musel byť známy.

Ďalším problémom je to, že úspešne podať odporovaciu žalobu nemôže ktorýkoľvek veriteľ, ale len ten veriteľ, ktorý disponuje vymáhateľnou pohľadávkou. [6]

V judikatúre je pritom výraz „vymáhateľná pohľadávka“ vykladaný dvoma spôsobmi. Jeden názorový prúd vykladá tento výraz ako žalovateľnú pohľadávku. Žalovateľná je pritom akákoľvek splatná pohľadávka. Naproti tomu, druhý názorový prúd vykladá tento výraz ako vykonateľnú pohľadávku, teda pohľadávku priznanú veriteľovi vykonateľným rozhodnutím, alebo iným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia – exekúciu.

Dokonca ani NS SR nie je pri výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ jednotný. [7]

Nedávno sa pritom senát 6C NS SR pokúsil o zjednotenie rozhodovacej praxe NS SR v otázke výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“. Senát 6C postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia NS SR. [8]

Veľký senát však vec vrátil senátu 6C bez vydania rozhodnutia. Pritom však vyslovil, že vec prejednávajúci senát 6C nemá inú možnosť, než sa prikloniť k jednému z právnych názorov, ktoré už boli vyslovené v rozhodnutiach NS SR. Veľký senát teda nezjednotil rozhodovaciu prax NS SR.

S poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky [9] možno uzavrieť, že v aktuálnej rozhodovacej praxi bude pojem „vymáhateľná pohľadávka“ s najväčšou pravdepodobnosťou vykladaný ako – vykonateľná pohľadávka.

To však predstavuje ďalší problém. Odporovacou žalobou totiž možno napadnúť úkony dlžníka, ktoré ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa len za posledné tri roky pred podaním žaloby.

Nezriedka však získanie exekučného titulu – trvanie konania prvej inštancie spolu s odvolacím konaním – presiahne tri roky, a to aj v prípade, že odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie. Veriteľ preto už nebude môcť úspešne odporovať úkonom dlžníka, ktoré uskutočnil v čase viac ako tri roky pred získaním exekučného titulu – právoplatného rozhodnutia súdu.

Veriteľ však môže podať odporovaciu žalobu a požiadať súd o prerušenie konania podľa § 164 CSP, aj keď ešte nemá exekučný titul. Ak by súd toto konanie neprerušil, musel by žalobu zamietnuť. Veriteľ totiž ešte nebude v čase podania žaloby aktívne legitimovaný na jej podanie, keďže nemá vymáhateľnú = vykonateľnú pohľadávku. Po tom, ako bude veriteľovi pohľadávka priznaná právoplatným rozhodnutím, bude môcť konanie o odporovacej žalobe pokračovať.

Tento postup označil za správny a možný aj NS SR, keď uviedol, že nespravodlivému následku (pozn. straty možnosti úspešne podať odporovaciu žalobu) možno čeliť práve prerušením konania až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť vykonateľná pohľadávka. [10]

Odporovacou žalobou sa pritom môže veriteľ brániť len proti úkonom dlžníka vykonaným pred podaním odporovacej žaloby, ktoré ukracujú uspokojenie jeho pohľadávky. Odporovacia žaloba teda nepôsobí do budúcnosti.

A tu sa dostávame k významu a dôsledkom nariadenia neodkladného opatrenia.

Ochrana veriteľa vyplývajúca z neodkladného opatrenia je rýchla a účinná

Ak súd na návrh veriteľa nariadi neodkladné opatrenie – teda zakáže dlžníkovi nakladať so zálohom – a dlžník tento zákaz poruší, právne postavenie veriteľa bude omnoho istejšie.

Judikatúra totiž prijala záver, podľa ktorého úkony uskutočnené v rozpore s vykonateľným predbežným opatrením (dnes neodkladným opatrením) sú absolútne neplatné.

Absolútna neplatnosť týchto úkonov vyplýva z ich rozporu so zákonom (§ 39 OZ), ako aj z dôvodu počiatočnej nemožnosti plnenia (§ 37 ods. 2 OZ).

Tento záver vyplýva z rozhodnutí slovenských aj českých súdov. [11]

Pre určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorý je v rozpore s nariadeným neodkladným opatrením je podstatné to, že zákaz bol nariadený neodkladným opatrením. Platí teda, že ak dlžník poruší zákaz nakladania so zálohom, ktorý mu bol uložený neodkladným opatrením, právny úkon, ktorý je v rozpore s takýmto neodkladným opatrením je absolútne neplatný.

Vydaním neodkladného opatrenia sa preto zabráni tomu, aby exekúcia bola ohrozená, alebo dokonca úplne zmarená tým, že dlžník nebude môcť účinne nakladať so zálohom.

Pri formulácii návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia však treba byť obozretný. V prípade, ak by veriteľ žiadal obmedziť dlžníka v nakladaní so zálohom spočívajúcom len v zaťažení zálohu právom tretej osoby, mohol by dlžník toto obmedzenie obísť tým, že záloh scudzí.

Po scudzení by na zálohu síce naďalej viazlo záložné právo veriteľa, avšak zákaz zaťažiť záloh by sa na nadobúdateľa zálohu nevzťahoval. Nadobúdateľ by preto mohol záloh zaťažiť právami tretích osôb, a tým sťažiť alebo aj zmariť jeho speňaženie.

Nariadením správne formulovaného neodkladného opatrenia teda možno predísť ťažko odvrátiteľnému stavu spôsobenému zaťažením zálohu právami tretích osôb.

Zabezpečovacie opatrenie nebráni nariadeniu neodkladného opatrenia

Z právnej úpravy zabezpečovacieho a neodkladného opatrenia vyplýva ich subsidiárny vzťah. Ich kombinácia však nie je vylúčená. Navyše bude v niektorých prípadoch ich kombinácia priam žiadúca.

To platí najmä v prípadoch, keď hrozí, že dlžník záloh zaťaží právami tretích osôb a ochrana veriteľa vyplývajúca z nariadenia zabezpečovacieho opatrenia preto nebude dostatočná.

Autorský komentár CSP k tomu uvádza, že nebude vylúčené, aby súd v konaní nariadil zabezpečovacie a zároveň neodkladné opatrenie. [12]

Záver

Nariadenie zabezpečovacieho opatrenia poskytne veriteľovi možnosť uspokojiť svoju pohľadávku voči dlžníkovi speňažením zálohu – majetku dlžníka. Aj v prípade, ak by dlžník svoj majetok scudzil po tom, ako bolo v prospech veriteľa zriadené záložné právo, zostane toto záložné právo veriteľovi zachované. [13] Veriteľ preto bude môcť tento majetok (záloh) – speňažiť.

Ako sme však uviedli vyššie, existencia záložného práva (ani toho, ktoré bolo zriadené nariadením zabezpečovacieho opatrenia) nie je zárukou toho, že dlžník nebude s majetkom (zálohom) nakladať spôsobom, ktorý bude mať negatívny vplyv na jeho speňaženie, a tým aj na uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Preto zabezpečovacie opatrenie plní svoj účel iba čiastočne.

Aby však nebolo budúce speňaženie zálohu dlžníkom ohrozené, či dokonca úplne zmarené ďalším nakladaním dlžníka so zálohom, je potrebné zakázať – zabrániť – dlžníkovi nakladať so zálohom nariadením neodkladného opatrenia.

Účelom nariadenia neodkladného opatrenia je zabrániť dlžníkovi negatívne ovplyvniť (ak nie úplne zmariť) speňaženie zálohu, keďže zabezpečovacie opatrenie nezabráni dlžníkovi nakladať so zálohom.

Nariadením neodkladného opatrenia sa teda zabráni tomu, aby speňaženie zálohu bolo sťažené alebo dokonca úplne zmarené tým, že dlžník nebude môcť platne nakladať so zálohom – úkony dlžníka budú absolútne neplatné.

Preto je v určitých prípadoch potrebné, aby súd poskytol veriteľovi ochranu jeho záujmov prostredníctvom nariadenia zabezpečovacieho opatrenia a zároveň aj prostredníctvom nariadenia neodkladného opatrenia.