Významné zmeny v riešení medzinárodných investičných sporov

Medzinárodné stredisko pre riešenie investičných sporov (ďalej len „Stredisko pre riešenie sporov“)[1] pred niekoľkými dňami predstavilo súbor komplexných zmien[2] svojich pravidiel pre riešenie medzinárodných investičných sporov.[3] Zmeny sa týkajú medzinárodnej arbitráže i zmierovacieho konania a štátom a investorom ponúkajú širší okruh nástrojov na efektívne riešenie vzájomných sporov.

Stredisko pre riešenie sporov bolo založené na základe Dohovoru o riešení sporov z investícií medzi štátmi a občanmi druhých štátov z roku 1965 (známeho tiež ako „Dohovor ICSID“ alebo „Washingtonský dohovor“)[4], ktorý má v súčasnosti 162 signatárskych krajín,[5] z ktorých 154 ho aj ratifikovalo (vrátane Slovenskej republiky).[6] Stredisko pre riešenie sporov je formálne súčasťou skupiny Svetovej banky (World Bank Group) a poskytuje administratívnu podporu pri riešení medzinárodných investičných sporov medzi štátmi a zahraničnými investormi. Z aktuálnych štatistických údajov Organizácie spojených národov vyplýva, že Stredisko pre riešenie sporov administrovalo alebo administruje 542 investičných sporov[7] z celkového počtu 855 známych prípadov,[8] čo z neho robí najvýznamnejšiu rozhodcovskú inštitúciu v oblasti medzinárodných investícií.

Sekretariát Strediska pre riešenie sporov na základe podnetov členských štátov, súkromného sektora a vlastných skúseností predstavil niekoľko zmien zameraných na modernizáciu, zrýchlenie a zjednodušenie pravidiel pre riešenie investičných sporov a zefektívnenie využitia informačných technológií. Ako príklad takýchto navrhovaných zmien možno uviesť zavedenie povinnosti podávať všetky podania elektronicky, stanovenie záväzných lehôt s cieľom urýchliť riešenie jednotlivých prípadov, prípadne zavedenie možnosti pre strany zvoliť si „zrýchlené“ konanie, ktoré inak bežne trvá i niekoľko rokov.

Prvá časť zmien týkajúca sa väčšej transparentnosti konania zakladá domnienku súhlasu strán sporu so zverejňovaním informácií ohľadom rozhodcovského konania, a to vrátane zverejnenia procesných rozhodnutí rozhodcovského tribunálu, celého znenia konečného rozhodcovského nálezu, či spôsobe jeho výkonu. Strany však budú môcť proti tomu vzniesť námietku; zverejnené by potom boli len časti nálezu v rozsahu, v akom sa to podľa zabehnutých pravidiel deje už teraz.

Druhá časť návrhu sa venuje súčasnému trendu financovania investičných sporov tretími osobami – tzv. Third-Party Funding. Navrhované pravidlo stanoví stranám sporu (v praxi najmä žalujúcim investorom) povinnosť oznámiť, či sú financované treťou osobou, a pri kladnej odpovedi uviesť aj zdroj takéhoto financovania. Identita „financujúcej“ tretej osoby tak bude potenciálnym rozhodcom oznámená ešte pred ich formálnym vymenovaním, aby sa tak predišlo prípadnému stretu záujmov.

Ďalšia časť zmien súvisí s rozhodovaním o „zálohe“ na prípadnú náhradu trov konania.[9] Pri rozhodovaní o takejto „zálohe“ by novo navrhnuté ustanovenie ukladalo rozhodcovskému tribunálu povinnosť posudzovať schopnosť strany uhradiť trovy konania v prípade neúspechu vo veci, ako aj ďalšie relevantné okolnosti. Táto zmena má reagovať na skutočnosť, že v niektorých prípadoch sú priznané trovy konania úspešnému štátu proti neúspešnému investorovi (alebo naopak) nevymáhateľné či nedobytné; toto opatrenie však môže zvýšiť celkovú nákladnosť sporu, a tým viesť k obmedzeniu počtu investičných sporov (najmä tých menej dôvodných).

V časti týkajúcej sa začiatočnej fázy konania Stredisko pre riešenie sporov výslovne navrhuje upraviť v praxi bežne používanú možnosť rozdelenia konania[10] vo vzťahu k námietkam[11] vzneseným pred prejednávaním merita sporu, a to vrátane stanovenia tridsaťdňovej lehoty na podanie takýchto námietok. V praxi ide často o tvrdený nedostatok právomoci rozhodcovského tribunálu, či o niektoré otázky prípustnosti nároku.

Proces rozhodovania o námietkach proti možnej zaujatosti rozhodcov by sa mal zmeniť a doplniť zavedením skrátených lehôt alebo rozšírením informácií obsiahnutých v povinnom vyhlásení rozhodcov o ich nezávislosti a nestrannosti. Stredisko pre riešenie sporov ďalej plánuje upraviť lehoty na vydanie nálezov rozhodcovského tribunálu. Rozhodnutia by mali byť podľa navrhnutej zmeny vydávané v šesťdesiatdňovej lehote od posledného podania v prípadoch, keď sa jedná o zjavnú bezdôvodnosť nároku,[12] v lehote 180 dní od posledného podania v prípade podaných námietok (teda najmä pri rozhodovaní o právomoci tribunálu) a v lehote 240 dní od posledného podania v ostatných veciach (teda najmä pri rozhodovaní vo veci samej).

Predposledná kapitola sa týka konania podľa osobitných pravidiel Strediska pre riešenie sporov,[13] kedy domovský štát investora alebo žalovaný štát nie sú signatármi Washingtonského dohovoru. Nové pravidlá by sa mali uplatniť aj v prípadoch, keď podmienka „signatára“ neplatí ani pre jednu „stranu“ (t.j. neplatí ani pre domovský štát žalujúceho investora, ani pre žalovaný štát). To by v praxi malo umožniť rozhodovanie investičných sporov podľa osobitných pravidiel, napríklad pri dohodách uzatváraných nadnárodnými subjektmi, ako je EÚ.

V neposlednom rade sa navrhujú úplne nové pravidlá pre zmierovacie konanie a mediáciu, ktoré by mali umožniť stranám riešiť spory aj za pomoci iných (alternatívnych) nástrojov.

Pokiaľ budú navrhované zmeny schválené (čo je s miernymi úpravami pravdepodobné), medzinárodnú investičnú arbitráž čakajú v blízkej dobe veľké zmeny. Dúfajme, že tieto zmeny prinesú efektívnejšiu ochranu práv investorov i štátov. Pre úplnosť uvádzame, že návrh zmien môže verejnosť pripomienkovať takmer do konca roka 2018.