Naša advokátska kancelária v tejto veci zastupovala renomovaného novinára Adama Valčeka, ktorý sa rozhodol voči predmetnej praxi všeobecných súdov brániť. Článok sa bude venovať analýze celého postupu a vydaných rozhodnutí.

Úvodom si dovoľujeme odcitovať z vyjadrenia pána Valčeka, ako on vnímal celý tento prípad. Podľa pána Valčeka: „Myslím si, že ide o prípad, ktorý významom presahuje Slovenskú republiku, pretože instantné spravodajstvo z pojednávacích miestností je výzvou aj v iných krajinách a témou odborných diskurzov. Evidentné je to aj pri známych medializovaných kauzách, kde sa častokrát právni praktici a akademici z Európy s počudovaním pozerajú na prístup v USA, ktorý niekedy vyzerá pomerne bezbreho (umožnenie live prenosu z procesu vo veci Depp v. Heard; prípadne v minulosti postup newyorských policajných orgánov, ktorý vtedajšieho obvineného riaditeľa MMF Dominika Straussa-Kahna vzali na tzv. perp walk, aby ho mohli médiá nafotiť s putami, čo francúzske médiá vychádzajúce z európskeho kultúrno-právneho rámca kritizovali ako zásah do jeho prezumpcie neviny s výrazným vplyvom na jeho vtedajšieho zamýšľanú prezidentskú kandidatúru). Aktívna obrana proti opatreniu o zákaze bezprostredných citácií a snaha záväzným spôsobom nastaviť pravidlá instantného informovania vychádza z môjho presvedčenia, že média nie sú celkom bežná verejnosť v pojednávacej miestnosti, pretože majú silu formovať očakávania verejnosti od konkrétnych súdnych konaní, ktoré následne môžu vplývať na samotných sudcov a ostatný súdny personál. Preto ako nevyhnutné vidím, aby sa našla spoločná platforma medzi novinármi a sudcami, kde sa záväzne do budúcnosti nastavia predvídateľné pravidlá online prenosov. Keďže zákonodarca je v tomto smere pasívny, jedinou takou platformou je konanie na Ústavnom súde. Výsledok konaní, najmä druhého, mal v podstate okamžitý vplyv na prebiehajúce súdne konania, prevažne na ŠTS. Ako príklad aktívneho využívania tohto uznesenia možno uviesť vec obž. P. K., prípadne v týchto chvíľach napríklad vec obž. D. K., kde sudca v stredu dočasne nepovolil bezprostredné informovanie kým nebude vypočutý druhý svedok prípadu, ktorého výsluch je naplánovaný na piatok. Rozhodnutie Ústavného súdu však ponechalo bez odpovede, čo je to bezprostredné informovanie a na to nadväzujúcu otázku, že ak bezprostredné informovania nie je povolené a môže to trvať časť alebo celé konanie, tzn. presahovať jeden pojednávací deň, za akých podmienok je možné o takýchto konaniach informovať. Celkovo môžem povedať, že celá táto téma ma trápi prakticky (v akomkoľvek povolaní je nepríjemné, ak nie sú predvídateľné pravidlá jeho fungovania), ale aj teoreticky – sám totiž patrím ku kritikom online prenosov, ale z úplne iných dôvodov ako to tvrdia súdy. Nezdieľam presvedčenie súdov, že rizikom online prenosov je ovplyvňovanie ešte nevypočutých svedkov a to z triviálneho dôvodu, že ak sa svedok chce dozvedieť obsah výpovede skôr vypočúvaného svedka, tak na to existujú výrazne efektívnejšie metódy než minúty po minúte. Kritikom online prenosov som preto, že som presvedčený, že majú negatívny vplyv na prezumpciu neviny. Koncept online prenosov je totiž postavený na rýchlosti, v jednotlivých instantných správach potom často chýba kontext a deje sa to, že nejaké médium napíše instantnú správu z výpovede určitého svedka, ktorý je takpovediac výbušná a táto sa ďalej bez kontextu šíri, niekedy ju preberú satirické stránky na sociálnych sieťach a tak sa stáva pravdou, hoci také vyjadrenie svedka v kontexte iných vykonaných dôkazov vôbec nemusí byť hodnotené ako pravdivé.“

I. Začiatok kauzy

Naša snaha o zvrátenie predmetnej rozhodovacej praxe súdov, resp., ak to nebude možné, tak aspoň o získanie relevantného odôvodnenia tejto praxe, začala na Špecializovanom trestnom súde.

Špecializovaný trestný súd vydal opatrenie zo dňa 04.11.2021, ktoré bolo vyhlásené na hlavnom pojednávaní v trestnej veci pod spisovou značkou 1T/11/2021 proti obžalovanému Ľ. K. a spol. (ďalej len „Opatrenie“), s nasledovným znením:

„Podľa § 253 ods. 5 písm. c) Tr. por. :

1. zakazujem vyhotovovanie zvukových záznamov z priebehu hlavného pojednávania;
2. prítomnosť médií na hlavné pojednávanie bude pripustená len po predchádzajúcej akreditácii;
3. od zajtrajšieho dňa, t. j. 05.11.2021 bude vstup do verejnosti a pojednávacej miestnosti opatrený týmito opatreniami.

Predseda senátu ďalej konštatuje, že informovanie o priebehu hlavného pojednávania spôsobom bezprostrednej citácie (pozn. autora - článok „minúta po minúte“) bude považovaný za rovnocenný zvukovému prenosu, ktorý je zakázaný.“

Najprv bolo potrebné vyriešiť otázku, akými právnymi prostriedkami sa je možné brániť voči predmetnému Opatreniu.

Podľa ustanovenia § 253 ods. 5 písm. c) Trestného poriadku:

„Predseda senátu môže vyhotovovanie zvukových záznamov zakázať,

ak by zvukovým záznamom z priebehu hlavného pojednávania mohla byť ohrozená mravnosť, verejný poriadok alebo dôležitý záujem strán alebo svedkov (...).“

Podľa ustanovenia § 253 ods. 10 Trestného poriadku: „Kto sa cíti byť opatrením predsedu senátu pri vedení hlavného pojednávania ukrátený, môže žiadať, aby rozhodol senát, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť nie je prípustná. Takú žiadosť aj rozhodnutie o nej treba zaznamenať v zápisnici.“

Podľa ustanovenia § 132 ods. 2 Zákona o Ústavnom súde: „Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.“

Náš klient však nemohol žiadať o postup podľa ustanovenia § 253 ods. 10 Trestného poriadku, nakoľko nebol prítomný na hlavnom pojednávaní, na ktorom bolo Opatrenie vydané. Domnievali sme sa, že od nášho klienta nebolo možné požadovať, aby sa zúčastnil ďalšieho hlavného pojednávania vo veci a aby počas neho žiadal senát o rozhodnutie za účelom založenia prípustnosti ústavnej sťažnosti v prípade zamietavého rozhodnutia senátu.

Takáto žiadosť by podľa nášho názoru bola výsledkom aplikácie prílišného právneho formalizmu, nakoľko ak by sa náš klient dostavil na ďalšie hlavné pojednávanie vo veci, podal žiadosť o preskúmanie Opatrenia senátom a tejto žiadosti by nebolo vyhovené, nemohol by zaznamenávať priebeh hlavného pojednávania bezprostrednými citáciami a jeho novinárska práca by bola aj tak sťažená. Následne by mohol podať proti Opatreniu ústavnú sťažnosť, avšak hlavné pojednávanie, na ktorom by náš klient hypoteticky podal žiadosť o rozhodnutie senátu o Opatrení, by nebolo zaznamenávané bezprostrednými citáciami a verejnosti by sa tak sťažila kontrola nad výkonom súdnictva, ktorú by náš klient ako novinár mal zabezpečovať.

Mali sme teda za to, že kontrola verejnosti nad výkonom súdnictva, ktorú by náš klient mal ako novinár zabezpečovať, je dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý mu umožňuje podať ústavnú sťažnosť bez toho, aby absolvoval ďalšie hlavné pojednávanie za účelom podania žiadosti o preskúmanie Opatrenia senátom a riskoval tak stratu možnosti vykonávať na ňom bezprostredné citácie. Postup, podľa ktorého náš klient podá ústavnú sťažnosť bez predchádzajúcej žiadosti na preskúmanie Opatrenia senátom logicky vedie k včasnejšiemu vydaniu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým by mohol zrušiť Opatrenie, ak by sa stotožnil s našou argumentáciou.

Taktiež treba vysvetliť, že zrejme by nebolo možné postupovať podľa ustanovenia § 253 ods. 10 Trestného poriadku. V praxi sa totiž predseda senátu prítomných pýta, či majú záujem o postup podľa ustanovenia § 253 ods. 10 Trestného poriadku bezprostredne po tom, čo vydá opatrenie. Ťažko si predstaviť situáciu, v ktorej náš klient príde na ďalšie hlavné pojednávanie ako verejnosť a po jeho otvorení sa začne neúnavne hlásiť a žiadať o slovo. Predseda senátu mu slovo zrejme ani len nedá, keďže ak by mal dávať slovo každému z verejnosti, kto sa bez vyzvania hlási, trvanie hlavného pojednávania by sa markantne predĺžilo a zrejme by takýto postup mal vplyv aj na dôstojnosť hlavného pojednávania, nakoľko by sa takmer určite skôr či neskôr o slovo hlásili aj predstavitelia verejnosti, ktorí by nemali ambíciu klásť slušným spôsobom s vecou súvisiace otázky a mohlo by sa to stať praktikou na umelé predlžovanie konania.

Zároveň je neisté, či je postup podľa ustanovenia § 253 ods. 10 Trestného poriadku pre verejnosť vhodným nástrojom na zmenu súdnych opatrení. Naša neistota pramení napríklad z toho, že predsedníčka iného senátu Špecializovaného trestného súdu v inej veci vedenej pod spisovou značkou PK-2T-32/2019 (obžalovaný Ing. Tomáš Szabó a spol., kauza vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej) prijala opatrenie, ktorým nevyhovela žiadostiam o zvukový prenos z hlavného pojednávania a následne dala priestor na postup podľa ustanovenia § 253 ods. 10 Trestného poriadku. Tam prítomný predstaviteľ verejnosti sa prihlásil z miesta pre verejnosť s ambíciou uplatniť si právo podať senátu žiadosť o preskúmanie opatrenia. Spomínanému predstaviteľovi verejnosti nie je do dnešného dňa jasné, či ho predsedníčka senátu vôbec videla (hlavné pojednávanie sa konalo v prednáškovej miestnosti Justičnej akadémie, v ktorej bolo cca 150 novinárov), avšak predsedníčka senátu skonštatovala, že právo podať senátu žiadosť o preskúmanie opatrenia majú výlučne subjekty trestného konania a nie aj predstavitelia verejnosti.

Podľa nášho názoru právo podať senátu žiadosť o preskúmanie opatrenia má podľa gramatického výkladu ustanovenia § 253 ods. 10 Trestného poriadku ktokoľvek, „kto sa cíti byť opatrením predsedu senátu pri vedení hlavného pojednávania ukrátený (...).“ Nie je tomu však inak ani v prípade využitia teleologického výkladu predmetnej normy. Zákonodarca pri normotvorbe jednoznačne zvolil slovo „kto“, namiesto presného vymedzenia subjektu alebo okruhu subjektov, ktoré majú právo podať senátu žiadosť o preskúmanie opatrenia. Učinil tak z dôvodu, charakteru opatrenia v trestnom konaní, ktorý spočíva v tom, že môže pôsobiť aj proti prítomnej verejnosti, ktorej predstavitelia sa môžu obrátiť na senát so žiadosťou o preskúmanie opatrenia, ak sa ním cítia ukrátení. V opačnom prípade by kontrola verejnosti nad výkonom súdnictva mohla byť značne sťažená, ak by predseda senátu vydával opatrenia, ktoré by zasahovali do práv predstaviteľov verejnosti bez akejkoľvek bezprostrednej možnosti dovolania sa nápravy opatrením spôsobeného zásahu. Máme za to, že aj vyriešenie tejto otázky v odôvodnení rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky je veľmi žiadúce vzhľadom na verejný záujem spoločnosti na kontrole výkonu súdnictva.

II. Prvá ústavná sťažnosť

V súvislosti s vyššie uvedeným sme sa rozhodli podať ústavnú sťažnosť (prvú z dvoch), ktorou sme napadli Opatrenie.

Našim cieľom bolo získať pre súdnu a novinársku prax veľmi potrebné rozhodnutie, ktoré by obsahovalo riešenie aktuálnej otázky ústavnosti zákazu bezprostredných citácií (články „minúta po minúte“) z trestných konaní.

Prax sudcov spočívajúca v zakazovaní článkov „minúta po minúte“ podľa nášho názoru sťažuje verejnosti jej dozor nad výkonom súdnictva, nakoľko verejnosť v prípade zákazu vykonávania bezprostredných citácií, ktorý je zväčša súčasťou zákazu vykonávať zvukový záznam, stráca možnosť vnímať súdne konanie autentickým spôsobom. Sú to totiž bezprostredné citácie, ktoré väčšina verejnosti počas akéhokoľvek mediálne známeho súdneho konania najviac sleduje a tým sa v podstate stáva prítomnou na hlavnom pojednávaní.

Náš klient podal ústavnú sťažnosť ako fyzická osoba, ktorá mala za to, že jej subjektívne ústavné práva boli porušené, no v skutočnosti boli opatreniami zakazujúcimi vykonávanie bezprostredných citácií potenciálne porušované ústavné práva celej verejnosti. Bolo preto žiadúce vydanie rozhodnutia v podstate najvyššej súdnej autority v Slovenskej republike, ktoré sudcovskej obci dostatočne vysvetlí protiústavnosť takých opatrení alebo naopak vysvetlí novinárskej obci, prečo sú takéto opatrenia v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej ako „Ústava“), čím odstráni stav právnej neistoty, spôsobený absenciou odôvodení opatrení, ktoré zakazujú vykonávanie bezprostredných citácií a zvukových záznamov zo súdnych pojednávaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené sme sa domnievali, že Ústavný súd Slovenskej republiky by mohol využitím časti rozhodnutia obiter dictum vyriešiť opísaný konflikt medzi sudcovskou a novinárskou obcou dokonca aj v prípade, ak túto ústavnú sťažnosť odmietne už pri jej predbežnom prerokovaní, a to z dôvodu existencie verejného záujmu na vyriešení otázky ústavnosti zákazu vykonávania bezprostredných citácií vo všeobecnosti a v prípade zvukových záznamov z trestného konania bez riadneho odôvodnenia tohto zákazu.“

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením pod spisovou značkou III. ÚS 485/2022 našu (prvú) ústavnú sťažnosť odmietol, nakoľko sa nestotožnil s našou argumentáciou týkajúcou sa ustanovenia § 253 ods. 10 Trestného poriadku a ústavnú sťažnosť považoval za podanú oneskorene. K predmetnému uzneseniu pripojil sudca JUDr. Straka votum separatum (odlišné stanovisko), ktoré obsahuje viacero relevantných a prijatému rozhodnutiu konkurujúcich vyjadrení a úvah sudcu JUDr. Straku, čo je dôvod, prečo sme sa rozhodli venovať mu samostatnú kapitolu v závere tohto článku.

Každopádne ďalší procesný postup bol jasný. Ako sme uviedli v úvode článku, kto sa cíti opatrením predsedu senátu pri vedení hlavného pojednávania ukrátený, môže žiadať, aby rozhodol senát (spomínané ustanovenie § 253 ods. 10 Trestného poriadku); zároveň je tiež nevyhnutné vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré priznáva zákon na ochranu základných práv a slobôd (takým prostriedkom je podľa názoru ústavného súdu aj predmetná žiadosť podľa ustanovenia § 253 ods. 10 Trestného poriadku), aby mohol sťažovateľ podať ústavnú sťažnosť (spomínané ustanovenie § 132 ods. 2 Zákona o Ústavnom súde).

Náš klient pred ďalším termínom hlavného pojednávania poslal dňa 13.10.2022 žiadosť o preskúmanie Opatrenia podľa § 253 ods. 10 Trestného poriadku. Urobil tak tri dni pred konaním hlavného pojednávania, aby od začiatku hlavného pojednávania bol Špecializovaný trestný súd oboznámený s jeho žiadosťou a mohol sa s ňou postupom podľa § 253 ods. 10 Trestného poriadku vysporiadať senát.

Predseda senátu sa so žiadosťou nášho klienta vysporiadal tak, že podľa jeho názoru sa § 253 ods. 10 Trestného poriadku nevzťahuje na verejnosť (ani novinársku). Mali sme teda za to, že sme splnili podmienky vyžadované Ústavným súdom Slovenskej republiky a vyčerpali všetky možné právne prostriedky, tak ako nám to stanovuje ustanovenie § 132 ods. 2 Zákona o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu bola podaná druhá ústavná sťažnosť.

III. Druhá ústavná sťažnosť a gro našej argumentácie

V tejto časti článku si priblížime našu podstatnú argumentáciu prednesenú síce už v prvej ústavnej sťažnosti, no vzhľadom na jej odmietnutie bez meritórneho preskúmania súdom je vhodné ju zaradiť až do tejto kapitoly, ktorá predchádza kapitolu venujúcu sa rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým súd už podrobil Opatrenie ústavnoprávnemu prieskumu.

Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou II. ÚS 34/2012: „(...) právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií pre potreby iných.“

Základné právo na informácie možno obmedziť zhodne s podmienkami obmedzenia slobody prejavu – ak sa kumulatívne splní formálna a dve materiálne podmienky.[1] Formálnou podmienkou je určenie obmedzenia v zákone. Materiálnymi podmienkami sú:

• podmienka nevyhnutnosti obmedzenia práva na informácie; a
• podmienka legitímneho účelu obmedzenia práva na informácie ako ho predpokladá ustanovenie čl. 26 ods. 4 Ústavy a čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Podľa Herczega je právo na verejné prerokovanie veci tradične chápané ako nástroj verejnej kontroly justície. Princíp verejnosti súdneho konania treba chápať ako východisko pre uplatňovanie ďalších ústavne zaručených základných práv, na prvom mieste právo na slobodu prejavu v súvislosti s kritikou konkrétneho fungovania súdnej moci. Tento cieľ je dosiahnutý prítomnosťou verejnosti v súdnej sieni. Súdne konania sa konajú síce verejne, ale nie pre verejnosť. Verejnosť môže byť na súdnom pojednávaní prítomná buď priamo fyzickou prítomnosťou v súdnej sieni, alebo nepriamo prostredníctvom obrazových, zvukových prenosov alebo záznamov.

Z toho možno vyvodiť, že existuje dvojaká „verejnosť“. Tá spočítateľná, ktorá je osobne prítomná v pojednávacej sieni (verejnosť v súdnej sieni), a tá virtuálna, ktorá je súdnemu pojednávaniu prítomná nepriamo, prostredníctvom televíznych obrazoviek či rozhlasových prijímačov (mediálna verejnosť). Vzhľadom na podstatu a význam, aplikáciu zásady verejnosti súdneho konania nemožno obmedziť iba na umožnenie fyzického prístupu verejnosti do súdnej siene v čase pojednávania. Táto forma je nepochybne pôvodná a základná, avšak s vývojom sociálnej reality sa vyvíja aj právny poriadok, ktorý nutne musí reflektovať na nové možnosti medziľudských vzťahov, vytváraných najmä rozvíjajúcimi sa službami a technickým pokrokom. Ten reprezentuje predovšetkým nástup vplyvu a významu masových médií, resp. technických prostriedkov, ktoré tieto médiá pri svojej činnosti využívajú.

Predseda senátu nie je oprávnený rozhodovať o tom, či si osoby prítomné v súdnej sieni môžu robiť písomné poznámky, stenografický záznam alebo nahrávať jeho priebeh formou vnímateľnou sluchom. Bez povolenia predsedu senátu (samosudca) je možné zachytiť priebeh súdneho konania prostredníctvom písomných poznámok, skíc a pod., avšak len za predpokladu, že tým nie je narušovaná dôstojnosť súdneho konania a nerušený priebeh konania.

Verejnosť súdneho konania je jednou zo základných zásad právneho štátu. Táto verejnosť je tiež mediálnou verejnosťou. Hoci právo na informácie a sloboda tlače nedávajú médiám žiadne subjektívne právo na použitie rozhlasovej a televíznej techniky počas súdneho pojednávania, musí byť každé obmedzenie mediálnej verejnosti nevyhnutné a primerané sledovanému účelu (osobnostné práva účastníkov konania a právo na spravodlivý proces). Takéto obmedzenie musí zohľadňovať súčasnú mediálnu realitu a musí zohľadniť premenu spoločnosti na spoločnosť informačnú. Vylučovanie niektorej formy verejnosti súdneho konania pritom musí vždy byť prepojené s legitímnym cieľom, inak sa jedná o svojvôľu, ktorá sa úplne míňa s cieľom princípu verejnosti súdneho konania, ktorým je predovšetkým kontrola súdnej činnosti zo strany verejnosti cez reálne poučenie o tom, ako súdnictvo funguje, a tým budovanie dôvery verejnosti v nezávislosť a kvalifikáciu výkonu súdnej moci.[2]

Podľa Grygara: „Zásada verejnosti má garantovať kontrolu verejnosti nad priebehom súdneho konania, tak i výchovný efekt vo vzťahu k verejnosti v podobe utvrdenia o vláde práva a presadzovaní spravodlivosti (v etickej rovine teda to, že spravodlivosti bude učinené zadosť a že zlo bude potrestané).“[3]

K (ne)obmedzovaniu verejnosti sme poukázali na relevantný nález Ústavného súdu Českej republiky pod spisovou značkou II. ÚS 2672/07, ktorý uvádza: „Vzhľadom na podstatu a význam zásady verejnosti súdneho konania sa nemožno pri jeho aplikácii obmedziť iba na umožnenie prístupu verejnosti do súdnej siene v čase pojednávania. (...) Zákonné rozlišovanie režimu obrazového a zvukového prenosu a obrazového záznamu na jednej strane a zvukového záznamu na strane druhej je totiž potrebné optimisticky mať za dôsledok racionálnej úvahy zákonodarcu o tom, že vyššie uvedené formy ľahšie narušia priebeh a dôstojnosť konania. (...)

Vylučovanie niektorej formy verejnosti súdneho konania pritom musí vždy byť prepojené s legitímnym cieľom, inak sa jedná o svojvôľu, ktorá sa úplne míňa s cieľom princípu verejnosti súdneho konania, ktorým je predovšetkým „kontrola“ súdnej činnosti zo strany verejnosti skrze reálne poučenie o tom, ako súdnictvo funguje, a tým budovanie dôvery verejnosti v nezávislosť a kvalifikovanosť výkonu súdnej moci. (...)

Preto v určitých prípadoch iba fyzická prítomnosť verejnosti či obrazový a zvukový prenos alebo záznam môžu tvoriť protiváhu proti moci sudcu „tvoriť históriu“ priebehu súdneho pojednávania. Táto protiváha samozrejme nie je spôsobilá byť podkladom pre rozhodnutie súdu o veci samej, pretože akýkoľvek jej výstup nie je procesne použiteľným dôkazom. (...)

Preto nie je možné princíp verejnosti súdneho konania vyložiť len ako oprávnenie verejnosti, ktorá nie je konkrétnym súdnym konaním bezprostredne dotknutá. To je dané tým, že § 6 ods. 3 zákona o súdoch a sudcoch nijako neobmedzuje adresátov, a preto je k výkonu čiastkových práv v súvislosti s princípom verejnosti súdneho konania nutné pristupovať v súlade so zásadou dovolenosti toho konania, ktoré nie je zákonom výslovne zakázané (čl. 2 ods. 4 Ústavy), ktorá sa čo do podstaty líši od povinnosti orgánov štátu postupovať len v dispozícii zákona (čl. 2 ods. 3 Ústavy). Čiastkové komponenty vyplývajúce z princípu verejnosti súdneho konania preto nemožno vylučovať len preto, že nie sú zákonom výslovne upravené. Možno uzavrieť, že prítomnosť verejnosti, či už osobná alebo cez obrazový alebo zvukový prenos alebo záznam, nemožno jednoducho alebo automaticky odmietať alebo vylučovať bez toho, že by na to bol relevantný dôvod, pretože inak ide o svojvôľu.“

Podľa nášho názoru novinári nepôsobia ako súdni spravodajcovia sami pre seba, ale ako sprostredkovatelia informácií pre širokú verejnosť. Novinári si, samozrejme, vyberajú veci, o ktorých chcú reportovať. Spravidla pri tomto výbere zohľadňujú potencionálny záujem verejnosti o tú-ktorú súdnu vec a tento záujem predpokladajú s ohľadom na objektívne faktory, napr. expozíciu účastníkov konania, pozoruhodný predmet sporu (nielen z pohľadu výšky žalovanej sumy v civilných konaniach alebo brutality, príp. opovážlivosti resp. hroziaceho trestu v trestných konaniach, ale zaujímavá pre verejnosť môže byť aj zdanlivo z priemeru nevybočujúca vec, v ktorej sa však rieši zaujímavá a jedinečná právna otázka) a pod. Niektoré veci si vyberajú, pretože môžu mať katarzný účinok na spoločnosť (súdenie bývalého špeciálneho prokurátora, súdenie bývalých funkcionárov Policajného zboru Slovenskej republiky a pod.). Práve v takýchto prípadoch potom novinári zohrávajú nezastupiteľnú úlohu z pohľadu ochrannej funkcie a generálnej prevencie. Iba ťažko si predstaviť, ako by prejednanie obžaloby v týchto katarzných prípadoch naplnilo tieto účely na spoločnosť, ak by sa práve prostredníctvom médií neoboznámila s bezprostrednými informáciami z priebehu hlavných pojednávaní.

Pritom povinnosťou súdu je viesť hlavné pojednávanie tak, aby sa čo najúčinnejšie prejavilo výchovné pôsobenie trestného stíhania na verejnosť (ustanovenie § 249 ods. 1 Trestného poriadku), pričom zákon nerozlišuje medzi verejnosťou, ktorá je na pojednávaní fyzicky prítomná a verejnosťou, ktorá prijíma informácie z pojednávania sprostredkovane prostredníctvom online textových prenosov a bezprostredných citácií v nich. Domnievame sa, že napĺňanie povinnosti čo najúčinnejšieho výchovného efektu trestného konania je bez možnosti šíriť z hlavného pojednávania bezprostredné citácie podstatne sťažená.

K nenaplneniu formálnej podmienky obmedzenia práva na informácie

Reštriktívne k obmedzovaniu verejnosti a vyhotovovaniu článkov „minutá po minúte“ sa stavia aj Visinger, pričom uvádza, že „[p]rítomnosť zástupcov verejnosti preukázateľne motivuje sudcu k dôslednejšiemu plneniu procesných povinností. Zákonné výluky obsiahnuté v procesných predpisoch je potrebné vykladať reštriktívne, t. j. zásadne v prospech širšej účasti verejnosti. Prítomnosť verejnosti, či už osobná alebo skrz obrazový alebo zvukový prenos alebo záznam, nie je možné jednoducho a automaticky odmietať alebo vylučovať bez toho, že by k tomu bol relevantný zákonný dôvod, pretože inak ide o svojvôľu. Obdobne to potom musí platiť aj o online textových/bezprostredných prenosoch. Z uvedenej premisy vyplýva, že sudca nesmie zakázať vyhotovenia záznamu z iných dôvodov, než aké sú stanovené v § 6 ods. 3 zák. o súdoch a sudcoch, pretože postupuje secundum et intra legem a nie je oprávnený vytvárať vlastné zámienky pre zákaz vyhotovovania záznamu. Narušenie priebehu pojednávania nie je možné zamieňať za (hypotetické) procesné komplikácie, marenie dokazovania a pod. Ak by tu bola vážna obava, súd mal sťažovateľa poučiť o právnych dôsledkoch jemu podsúvanému konaniu, ale pre zákaz nahrávania pojednávania zákonný dôvod nemal.“[4]

Požiadavka zákonnosti prípadného zásahu do slobody prejavu v kontexte právneho poriadku Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa príslušné opatrenie orgánu verejnej moci opieralo o zodpovedajúcu legislatívu s právnou silou zákona, ktorá je dostatočne konkrétna, zrozumiteľná a dostupná z hľadiska spôsobilosti adresátov, ktorým je určená, urobiť si predstavu o svojich právach a povinnostiach, o svojom právnom postavení a o právnych požiadavkách, ktorým musia prispôsobiť svoje správanie, prípadne o následkoch porušenia týchto povinností (formálna podmienka obmedzenia slobody prejavu, resp. práva na informácie).

Výklad a aplikácia príslušných právnych noriem zo strany orgánov verejnej moci musí byť zároveň v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, predovšetkým musí rešpektovať samotnú podstatu a zmysel základného práva na slobodu prejavu, resp. práva na informácie. Z hľadiska už spomenutých kritérií na posúdenie ústavnej a medzinárodnoprávnej konformity zásahu do slobody prejavu, resp. práva na informácie, ako vyplývajú z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), to predovšetkým znamená dodržanie požiadavky, aby išlo o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného legitímneho cieľa (materiálna podmienka obmedzenia slobody prejavu, resp. práva na informácie).

Podľa nášho názoru v nami posudzovanej veci nedošlo k naplneniu formálnej podmienky obmedzenia práva na informácie. Trestný poriadok totiž súdu nepriznáva právo zakázať verejnosti vykonávať bezprostredné citácie.

Trestný poriadok obsahuje zákaz zverejňovania informácií z hlavného pojednávania, a to v ustanovení § 250 ods. 3 Trestného poriadku: „Ak bola verejnosť vylúčená pre ochranu utajovaných skutočností alebo ohrozenie tajomstva chráneného zákonom, upozorní predseda senátu prítomných na následky toho, keby nepovolaným osobám prezradili skutočnosti, o ktorých sa na pojednávaní dozvedia. Môže tiež zakázať, aby si prítomní robili zvukové alebo obrazové záznamy alebo písomné poznámky;“ ďalej v ustanovení § 251 ods. 1 Trestného poriadku: „Ak súd rozhodol o vylúčení verejnosti podľa § 249 ods. 3 a hlavné pojednávanie je v dôsledku toho neverejné, je zakázané zverejňovať z neho informácie týkajúce sa skutočností a okolností, pre ktoré bola verejnosť vylúčená;“ ako aj v ustanovení § 251 ods. 2 Trestného poriadku: „Prítomným osobám súd môže uložiť povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, ktoré požívajú ochranu podľa zákona a o ktorých sa v priebehu pojednávania dozvedeli. Súd o tom rozhodne uznesením, proti ktorému sťažnosť nie je prípustná.“

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku (a absencie iných ustanovení týkajúcich sa zverejňovania informácií) a contrario vyplýva, že pokiaľ nejde o informácie, ktoré sú predmetom ochrany podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku, nemožno ich zverejnenie zakázať.

Rovnako z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že len v prípade aplikácie ustanovenia § 250 ods. 3 Trestného poriadku možno prítomným na hlavnom pojednávaní zakázať vyhotovovanie písomných poznámok, ktoré možno zakázať popri zákaze vyhotovovania obrazových alebo zvukových záznamov, pričom predseda senátu má dokonca možnosť nezakázať vyhotovovanie písomných poznámok ako vyplýva z citovaného ustanovenia in fine: „Môže tiež zakázať, aby si prítomní robili zvukové alebo obrazové záznamy alebo písomné poznámky.“

Zákonodarca teda pomerne jednoznačne normoval, v ktorých prípadoch môže predseda senátu, resp. súd dosiahnuť stav, v ktorom bude verejnosti zakázané zverejňovať skutočnosti, okolnosti, resp. informácie z hlavného pojednávania. Bude tomu tak v prípade, keď je verejnosť z hlavného pojednávania vylúčená a v prípade, ak sa zástupcovia verejnosti (a iné subjekty prítomné na hlavnom pojednávaní) v priebehu hlavného pojednávania dozvedia o skutočnostiach, ktoré požívajú ochranu podľa zákona a bude im preto súdom uložená povinnosť zachovávať o týchto skutočnostiach mlčanlivosť.

Naopak, v prípadoch, keď verejnosť vylúčená nie je a nie je jej predstaviteľom uložená povinnosť mlčanlivosti o skutočnostiach, ktoré požívajú ochranu podľa zákona, možno podľa ustanovenia § 253 ods. 5 Trestného poriadku uložiť povinnosť nevyhotovovať zvukové záznamy, no nie povinnosť nerozširovať (nezverejňovať) informácie získané na hlavnom pojednávaní.

Inými slovami ak má súd za to, že informácie prednesené na hlavnom pojednávaní sú takého charakteru, že je možné, resp. vhodné verejnosť z hlavného pojednávania vylúčiť alebo uložiť jej predstaviteľom povinnosť zachovávať mlčanlivosť, súd má, resp. môže konať tak, aby zabránil zverejňovaniu (rozširovaniu) informácií z hlavného pojednávania, no pokiaľ tomu tak nie je, môže za splnenia predpokladov stanovených v § 253 ods. 5 Trestného poriadku len zakázať vyhotovovanie zvukových záznamov.

Zákonodarca teda zjavne zámerne odlišuje situáciu, v ktorej môže informácia v akejkoľvek podobe ohroziť tajomstvo chránené osobitným zákonom, verejný poriadok, mravnosť alebo bezpečnosť alebo iný dôležitý záujem obžalovaného, poškodeného, jeho blízkych osôb alebo svedkov od situácie, kedy môže k takému ohrozeniu dôjsť len zvukovým záznamom, ktorý na rozdiel od bezprostrednej citácie zachytáva oveľa väčšiu paletu informácií (napr. plač, chvenie hlasu, nervozitu alebo iné emočné rozpoloženie), než len podstatu prednesenej myšlienky.

Okrem už uvedeného, k naplneniu formálnej podmienky nedošlo ani v prípade určenia pôsobnosti Opatrenia aj na ďalšie hlavné pojednávania vo veci. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou II. ÚS 34/2012-21: „Ústavný súd už konštatoval, že rozhodovacia právomoc predsedu senátu pri vedení pojednávania je obmedzená na súdnu sieň, v ktorej vedie pojednávanie, a časovo je vymedzená priebehom súdneho pojednávania (nemôže uplatniť oprávnenia podľa § 34 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich, príp. opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 OSP mimo času pojednávania, t. j. pred pojednávaním alebo po pojednávaní) (m. m. II. ÚS 26/02).“

Argumentovali sme, že aj v prípade hlavného pojednávania možno opatreniami, ktoré majú charakter Opatrenia, upravovať otázky technicko-organizačnej alebo operatívnej povahy len s pôsobnosťou na jasne a konkrétne určený termín hlavného pojednávania. Ak by sa totiž predseda senátu rozhodol, že zruší Opatrenie, verejnosť by sa to dozvedela až v deň hlavného pojednávania, a preto by jej predstavitelia nemuseli byť pripravení na vykonávanie bezprostredných citácií, ktoré si vyžadujú spoločnú prácu viacerých osôb (napr. editora, na hlavnom pojednávaní prítomného novinára a počítačového technika).

Akokoľvek mohli byť pohnútky a ciele predsedu senátu ušľachtilé, pochopiteľné, sledujúce ochranu konkurujúcich práv a právom chránených záujmov, musí na výzvy prameniace z bezprostredných citácií (online prenosov a minút po minúte) a ich dopadov na spravodlivosť trestného súdneho konania reagovať v prvom rade zákonodarca. Súd si nemôže sám vyvodiť právomoc, ktorá mu zákonom nie je zverená v situácii, keď Ústava Slovenskej republiky vyžaduje, aby obmedzenie konkrétneho dotknutého práva bolo stanovené zákonom. V tomto ohľade neobstojí ani prípadná argumentácia, že súd si toto opatrene odvodil, resp. implikoval z existujúceho znenia ustanovenia § 253 Trestného poriadku.

Aj samotný Ústavný súd Slovenskej republiky spochybnil možnosť súdu obmedzovať právo na informácie bez zákonného podkladu, a to v náleze pod spisovou značkou II. ÚS 522/2021: „Vzhľadom na to, že určenie takýchto výnimiek je svojou povahou obmedzením základného práva na informácie, musí vždy spĺňať atribúty čl. 26 ods. 4 ústavy, resp. čl. 10 ods. 2 dohovoru. Medzi ne patrí aj právna sila prameňa práva, ktoré ustanovuje takéto výnimky, teda že ich možno ustanoviť len zákonom. Pokiaľ povinná osoba nedisponuje konkrétnou zákonnou normou, ktorá by sprístupnenie informácie vylučovala, je povinná požadovanú informáciu sprístupniť. Žiadne odmietnutie sprístupnenia informácie nemožno odôvodniť teoretickou koncepciou bez opory v zákonnom texte.“

Pri obmedzení práva na informácie tak do úvahy zrejme neprichádza ani použitie analógie legis,[5] teda napríklad analogická aplikácia zákonnej možnosti predsedu senátu zakázať vyhotovovanie zvukových alebo obrazových záznamov alebo písomných poznámok podľa ustanovenia § 250 ods. 3 Trestného poriadku, využívané pri vylúčení verejnosti aj na prípady, kedy verejnosť vylúčená nebola.

Použitie analógie zákona (a to zvlášť v prípadoch, ak na jej použitie zákon priamo neodkazuje) musí byť vždy citlivým, premysleným a argumentačne podloženým postupom, nakoľko v danom prípade sa sudca de facto stáva zákonodarcom, keďže z vlastnej vôle subsumuje pod právne normy aj spoločenské vzťahy, o ktorých si myslí, že by mali byť pod tieto normy subsumované a je len dôsledkom chyby legislatívy, že tomu tak nie je. Sudca sa však v takýchto prípadoch vystavuje riziku, že by rozhodol v rozpore s vôľou zákonodarcu, čo je, vzhľadom na zásadu trojdelenia moci, v právnom štáte neprípustné.

Zakotvenie požiadavky naplnenia formálnej podmienky obmedzenia práva vyhľadávať a šíriť informácie v Ústave a Dohovore je jasným a nespochybniteľným signálom zákonodarcu, že len on si vyhradzuje právo zákonom určiť, v ktorých prípadoch možno toto právo obmedziť a súd, teda subjekt, ktorý in concreto objektívne môže byť výkonom práva vyhľadávať a šíriť informácie vystavený legitímnej kritike verejnosti za výkon jeho úloh si tieto prípady nemôže za pomoci analógie legis rozširovať. V opačnom prípade tu existuje riziko, že by súd obmedzovanie práva vyhľadávať a šíriť informácie za pomoci analógie legis (alebo aj analógie iuris) zneužíval a aplikoval ho aj v prípadoch, v ktorých to zákonodarca cielene nepripúšťal.

In genere, trestné právo hmotné aj procesné sa vyznačujú značnou rigídnosťou a formalizmom. Ergo, súdy ako aj orgány činné v trestnom konaní môžu len to, čo im zákon dovoľuje a pri interpretácii noriem, ktorými dochádza k zásahu do základných práv a slobôd sa uplatňuje ich reštriktívny výklad. Súdy tak v tomto prípade pri interpretácii noriem nemajú takú voľnosť a možnosť dotvárať normu, ako je tomu v súkromnom práve.

K nenaplneniu materiálnej podmienky nevyhnutnosti obmedzenia práva na informácie

Podľa nášho názoru v nami posudzovanej veci nedošlo ani k naplneniu materiálnej podmienky obmedzenia práva na informácie, konkrétne podmienky nevyhnutnosti obmedzujúceho opatrenia, resp. zásahu do slobody prejavu.

Ak totiž predseda senátu považoval za potrebné (nevyhnutné) zakázať vykonávanie bezprostredných citácií, mal pristúpiť k vydaniu opatrenia, ktorým by vylúčil verejnosť z hlavného pojednávania. Nedáva totiž žiaden zmysel zakázať vykonávanie bezprostredných citácií, no nevylúčiť verejnosť, a teda nezamedziť jej predstaviteľom ďalej rozširovať informácie, ktoré sa na hlavnom pojednávaní dozvedeli. Inými slovami, ak bolo účelom Opatrenia zamedzenie rozširovania informácií, bolo za týmto účelom nevyhnutné vylúčiť verejnosť, nie len zakázať jej predstaviteľom vykonávanie bezprostredných citácií.

Paradoxne, Opatrenie zvyšuje pravdepodobnosť, že novinári nebudú informovať o hlavnom pojednávaní objektívne, pretože sa budú spoliehať iba na svoju vlastnú pamäťovú stopu alebo neúplné poznámky (zvukový záznam nesmú vyhotovovať ani pre vlastnú potrebu). Zároveň s tým však zrejme budú schopní zachytiť väčší objem informácií z hlavného pojednávania, keďže sa nebudú musieť sústrediť na zachytávanie podstatných myšlienok prednesených na hlavnom pojednávaní a ich následne pertraktovanie do bezprostredných citácií. Vo výsledku tak zrejme vplyvom Opatrenia môžu vznikať namiesto pomerne autentických bezprostredných citácií dlhšie články, značne ovplyvnené autorovým subjektívnym vnímaním udalostí, ktorých bol svedkom v minulosti, a teda jeho schopnosť autenticky ich zreprodukovať môže byť objektívne znížená.

Účel Opatrenia, ktorým je zrejme zamedzenie rozširovania z rôznych dôvodov citlivých informácií získaných na hlavných pojednávaniach, teda Opatrením ani nemohol byť naplnený, a preto z tohto pohľadu nemožno ani hovoriť o nevyhnutnosti Opatrenia.

Bezprostredné citácie sa navyše len ťažko podobajú kvalitnému zachytávaniu informácií zvukovými záznamami, nakoľko sú písané v rýchlosti a majú povahu len akéhosi zhrnutia podstatných výrokov prednesených v konkrétnej chvíli na hlavnom pojednávaní. Ak predseda senátu považoval aj takéto rozširovanie informácií za nevhodné, mal verejnosť z hlavného pojednávania vylúčiť a nie len zakázať vyhotovovanie zvukových záznamov a svojvoľne tento zákaz rozšíriť aj o zákaz vykonávania bezprostredných citácií, ktoré nemajú so zachytávaním zvuku takmer nič spoločné.

Ďalším relevantným rozdielom medzi zvukovým prenosom a bezprostrednými citáciami formou minúty po minúte je, že pri zvukovom prenose je prijímateľ informácií presvedčený o ich správnosti a autenticite. Pri vyhotovovaní minúty po minúte je text zreprodukovaný novinárom (prípadne inou osobou), ktorý nemusí zachytiť, resp. prepísať všetko tak ako bolo povedané, prípadne sa môže neúmyselne dopustiť aj závažného preklepu, ktorý úplne pozmeňuje informáciu. Dokonca by mohol úmyselne uviesť nepravdivú informáciu. To znamená, že prijímateľ si nikdy nemôže byť istý úplnou správnosťou informácie sprostredkovanej formou bezprostrednej citácie na rozdiel od informácií sprostredkovaných zvukovým prenosom. Ergo, zvukový prenos nemožno stotožňovať s bezprostrednými citáciami z dôvodu podstatných odlišností.

Akýkoľvek konkrétny účel, resp. cieľ Opatrenie sledovalo, treba pripomenúť, že verejnosť dotknutú Opatrením tvoria inter alia novinári, ktorí sú zväčša členmi stavovských organizácií, ktoré prijímajú stavovské predpisy, ktorých cieľom je presadzovať novinársku etiku a profesionalitu.

Napríklad Etike žurnalistiky v európskom kontexte sa venuje aj rezolúcia Parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 1003 (1993) o etike žurnalistiky (ďalej len „Rezolúcia“), ktorá, vychádzajúc z presvedčenia, že profesia novinára obsahuje práva i povinnosti, slobodu i zodpovednosť, určuje jasné pravidlá novinárskej a mediálnej práce.

V rámci Slovenskej republiky má dodržiavaniu novinárskej etiky napomáhať i Etický kódex Slovenského syndikátu novinárov (ďalej len „Kódex“), ktorý v zhode s Rezolúciou ustanovuje požiadavku pravdivosti informácií, ktorej nevyhnutným predpokladom je, aby sa fakty podávali čo najobjektívnejšie, v ich pravom kontexte, bez skresľovania a zamlčovania súvislostí. Kódex novinárovi tiež ukladá povinnosť odmietnuť uverejniť informáciu, o ktorej vie, že je nepravdivá.

Taktiež titulky článkov alebo programov nesmú byť zavádzajúce ani nepravdivé. Komentáre a názory musia byť jasne označené a odlíšené od spravodajstva a faktov, pričom ani v komentári novinár nesmie uvádzať názory, ktoré protirečia faktom. Opäť v zhode s Rezolúciou Kódex ustanovuje, že novinár nesmie bez súhlasu dotknutej osoby písať, hovoriť o skutočnosti a zobrazovať skutočnosť tak, aby zasahoval do súkromného života dotknutej osoby; môže tak urobiť iba v prípade, že verejný záujem si vyžaduje poznať jej súkromie; nesmie znižovať jej dobré meno, česť a dôstojnosť, pokiaľ osoba sama nevyvoláva podozrenie, že postupuje protizákonne alebo vzbudzuje pohoršenie. Novinár je povinný rešpektovať prezumpciu neviny, pričom celé mená ľudí podozrivých z trestnej činnosti môže zverejniť len v prípade, že zverejnenie ich mena predstavuje dôležitý verejný záujem. Na inštitucionálnej úrovni dohľad nad dodržiavaním etických zásad novinárskej práce v periodikách vydávaných v Slovenskej republike zabezpečuje Tlačová rada Slovenskej republiky, ktorá je výkonným orgánom Asociácie na ochranu novinárskej etiky v Slovenskej republike.[6]

Na tradičné elektronické médiá ako rozhlas a televízia (s účinnosťou od 01.08.2022 aj niektoré digitálne audiovizuálne médiá) navyše dopadá aj zákonný imperatív zabezpečovať vo svojej tvorbe všestranné informácie, názorovú pluralitu, objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a programov aktuálnej publicistiky podľa ustanovenia § 25 zákona č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách v platnom znení (resp. pred 01.08.2022 ustanovenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v platnom znení).

Predstavitelia novinárskej obce teda nie sú bežnou súčasťou verejnosti, keďže z titulu ich povolania verejnosť informujú o veciach verejného záujmu, pričom spravidla podliehajú určitým etickým a profesijným zásadám, ktorých dodržiavanie dozorujú novinárske stavovské organizácie, resp. ich orgány.

Zároveň nemožno opomínať fakt, že pri zásahu do základných práv a slobôd sa uplatňujú princípy zákonnosti, nevyhnutnosti a proporcionality. Ak nie je splnený čo i len jeden z týchto princípov, tak je nutné konštatovať porušenie základného práva alebo slobody. Pričom takýto „plošný“ zákaz, aký bol nastolený Opatrením, zároveň pôsobiaci pro futuro, porušuje každý z uvedených princípov.

V prvom rade, ako už bolo spomenuté, absentuje zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo predsedu senátu zakázať zhotovovanie bezprostredných citácií z hlavného pojednávania, čím dochádza k porušeniu už samotného princípu zákonnosti.

Pri skúmaní naplnenia princípu nevyhnutnosti musíme skúmať, či nemohlo k obmedzeniu práv a slobôd dôjsť miernejším spôsobom pri využití iného inštitútu.[7] V tomto prípade taktiež konštatujeme, že súd mohol vykonať iné vhodné opatrenia, ktorým by naplnil účel sledovaný Opatrením a nezasiahol do práv a slobôd verejnosti, napríklad mohol predvolať svedkov na rovnakú hodinu a izolovať neskôr vypočúvaných svedkov po dobu, pokiaľ nebudú vyslúchaní.

Posledným princípom je princíp proporcionality v užšom zmysle, ktorý sa snaží o zachovanie maxima zo všetkých kolidujúcich práv a slobôd. Tento princíp proporcionality vychádza zo staršej koncepcie princípu praktickej konkordancie,[8] na ktorý neustále referuje[9] aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Musíme konštatovať, že ani tento tretí princíp nebol v nami posudzovanom prípade naplnený, keďže predseda senátu Opatrením upravil celý priebeh hlavného pojednávania bez rozdielu, či pôjde o dokazovanie, záverečné reči alebo vyhlásenie rozhodnutia, čo je v materiálnom právnom štáte neprípustné.

Predseda senátu mohol obmedziť právo na zvukové záznamy, prípadne bezprostredných citácií len napríklad na účely výpovede svedkov, dokazovania a podobne, čím by mohol byť naplnený princíp proporcionality. Obdobne postupoval predseda iného senátu Špecializovaného trestného súdu – sudca Ján Hrubala, ktorý v tzv. kauze Mýtnik, už vo svetle oboznámenia sa s uznesením o našej prvej ústavnej sťažnosti a príslušným votum separatum sudcu JUDr. Straku náležite rozlíšil medzi zvukovým prenosom a textovým prenosom, tzv. minúta po minúte. V tomto konaní predseda senátu online textové prenosy pripustil na všetky časti hlavného pojednávania, avšak zvukový prenos zakázal len v časti dokazovania. Takto mal podľa nás postupovať aj predseda v konaní, v ktorom bolo vydané Opatrenie, inak porušil základné práva a slobody nášho klienta.

K absencii riadneho odôvodenia Opatrenia a s tým spojenej nemožnosti posúdenia nenaplnenia materiálnej podmienky legitímnosti obmedzenia práva na informácie

Predseda senátu vydal Opatrenie podľa ustanovenia § 253 ods. 5 písm. c) Trestného poriadku, teda v dôsledku obavy, že by zvukovým záznamom (a bezprostrednou citáciou) z priebehu hlavného pojednávania mohla byť ohrozená mravnosť, verejný poriadok alebo dôležitý záujem strán alebo svedkov.

Pre absenciu odôvodnenia Opatrenia však nie je zrejmý konkrétny dôvod obmedzenia práva na informácie. ESĽP vo všeobecnosti pripúšťa, že súdne procesy sa môžu uskutočniť aj za „zatvorenými dverami“, ale takýto postup si striktne musia vyžadovať okolnosti prípadu.

Podľa rozhodnutia ESĽP vo veci Belashev proti Rusku: „Avšak aj za predpokladu, že sa Moskovský mestský súd stotožnil s argumentom prokurátora týkajúcim sa prítomnosti utajovaných informácií v spise, ktorý bol vznesený počas pojednávania 25. decembra 2001 (pozri odsek 22 vyššie), Súd nesúhlasí s tvrdením vlády, že samotná prítomnosť takýchto informácií v spise automaticky znamená potrebu uzavrieť súdny proces pre verejnosť bez vyváženia otvorenosti s obavami o národnú bezpečnosť. Súd poznamenáva, že pre štát môže byť dôležité zachovať svoje tajomstvá, ale nekonečne väčší význam má obklopiť spravodlivosť všetkými potrebnými zárukami, z ktorých jednou z najnevyhnutejších je publicita. Pred vylúčením verejnosti z trestného konania musia súdy urobiť konkrétne zistenia, že vylúčenie je nevyhnutné na ochranu naliehavého vládneho záujmu a obmedziť mlčanlivosť v rozsahu potrebnom na zachovanie takéhoto záujmu (pozri mutatis mutandis, Hummatov proti Azerbajdžanu, č. 9852/ 03 a 13413/04, § 149, 29. novembra 2007, a Moser proti Rakúsku, č. 12643/02, § 96-97, 21. septembra 2006).“

ESĽP teda vo svojej rozhodovacej praxi správne naznačuje, že obmedzenie práva na informácie musí byť odôvodnené. To samozrejme platí aj v prípadoch, keď je takéto obmedzenie možné vykonať aj za pomoci nástrojov (opatrení), pri ktorých zákonodarca nepožadoval od uplatňujúcich orgánov náležité alebo dokonca žiadne odôvodnenie ich použitia.

Podľa rozhodnutia ESĽP: „(...) účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté. Navyše, odôvodnené rozhodnutie dáva stranám možnosť odvolať sa proti rozhodnutiu, ako aj možnosť, aby bolo rozhodnutie preskúmané odvolacím orgánom. Len ak sú vydávané odôvodnené rozhodnutia, môže existovať verejná kontrola výkonu súdnictva.“ (napr. Suominen v. Fínsko, § 37, 1. júl 2003; Tatishvili v. Rusko, § 58, 22. február 2007).

Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou III. ÚS 107/07: „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.“

Závery z vyššie uvedenej rozhodovacej praxe súdov sú mutatis mutandis uplatniteľné aj pri posudzovaní (ne)odôvodnenia Opatrenia[10]. Napriek tomu, že Trestný poriadok neustanovuje obsahové náležitosti opatrení, odôvodnenie Opatrenia je veľmi žiaduce, keďže jeho absencia sťažuje preskúmanie naplnenia materiálnej podmienky obmedzenia práva na informácie, konkrétne podmienky nevyhnutnosti obmedzenia práva na informácie a de facto úplne znemožňuje preskúmanie naplnenia druhej materiálnej podmienky obmedzenia práva na informácie, a to podmienky legitímneho účelu obmedzenia práva na informácie, ako ho predpokladá ustanovenie čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Dohovoru.

V prípade absencie akéhokoľvek odôvodnenia Opatrenia si možno vytvárať len domnienky, za akým účelom, resp. cieľom vlastne predseda senátu Opatrenie vydal a z akého dôvodu došlo k zásahu do ústavne chránených práv.

V kontexte absencie riadneho odôvodnenia Opatrenia je potrebné dať tiež do pozornosti, že Opatrenie bližšie nespresňuje, čo je myslené pod pojmom „bezprostredná citácia“ z hlavného pojednávania, a tiež pod pojmom „bezprostrednosť“.

Pojem bezprostrednosť má tri lexikálne významy, z ktorých dva pripadajú do úvahy pri výklade Opatrenia, ale na interpretáciu Opatrenia dopadajú rôzne. Prídavné meno bezprostredný je možné používať vo význame nesprostredkovaný, priamy, ale tiež vo význame veľmi tesný, blízky (priestorov, časovo). Z toho vyplýva, že ak mal predseda senátu pri koncipovaní Opatrenia na mysli, že bezprostrednou citáciou je akýkoľvek priamy citát, resp. priama reč z hlavného pojednávania, potom je takéto opatrenie nezmyselné, pretože na dodržanie zákazu postačuje, aby akékoľvek vyjadrenie prednesené na hlavnom pojednávaní bolo šírené ako parafráza, resp. nepriama reč (napr. „priznal sa, že ho zavraždil“ vs. „zavraždil som ho“).

Na hlavnom pojednávaní síce predseda senátu naznačil, že Opatrením mal na mysli najmä zákaz online textových prenosov, resp. minút po minúte, a v tom čase bolo možné sa domnievať, že predseda senátu sa ním snažil minimalizovať vplyv medializácie pojednávania na svedecké výpovede, resp. vykonávanie iných dôkazov v konkrétny pojednávací deň), ale Opatrenie bolo ťažko vykonateľné vzhľadom na chýbajúce vymedzenie časovej bezprostrednosti a absenciu explicitného zákonného splnomocnenia.

Zo znenia Opatrenia totiž nebolo možné určiť, čo predseda senátu považoval za bezprostredný citát z hlavného pojednávania. Bezprostredným citátom totiž môže byť napríklad priama alebo nepriama reč šírená 10 minút, 60 minút, alebo aj niekoľko hodín po hlavnom pojednávaní. Absencia odôvodnenia, ktoré by presne na tento aspekt veci reagovalo, vrhala Opatrením dotknuté osoby do neistoty.

Z pohľadu posúdenia naplnenia materiálnej podmienky legitimity obmedzenia práva na informácie je teda v kontexte absencie vysvetlenia pojmu „bezprostredná citácia“ z hlavného pojednávania, a tiež pojmu „bezprostrednosť“ v odôvodnení Opatrenia možné uzavrieť, že nie je ani len možné vôbec posúdiť, či bola naplnená predmetná materiálna podmienka.

Ak mal súd obavu, že by bezprostrednými citáciami mohlo dôjsť k ovplyvňovaniu svedeckých výpovedí, mohol využiť aj iné prostriedky, ktoré by nezasahovali do práv subjektov prítomných na konaní takým výrazným spôsobom, napr. mohol predvolať svedkov na rovnakú hodinu a izolovať neskôr vypočúvaných svedkov po dobu, pokiaľ nebudú vyslúchaní.

Obdobne to vysvetlil aj Obvodný súd pre Prahu 5 v rozhodnutí pod spisovou značkou 3T/8/2012: „Média síce o procese skutočne referovali online, ale nie so súhlasom predsedu senátu, ktorý o takejto forme spravodajstva nijak nerozhodoval či ju ani formálne nebral na vedomie, pretože k takémuto postupu nie je oprávnený. Spôsob a forma spravodajstva sú vecou médií, nie vedenia procesu zo strany súdu. V skutočnosti ide iba o špecifickú formu referovania médií o predchádzajúcom priebehu konania. Oproti akémukoľvek inému spravodajstvu je takáto forma samozrejme výrazne rýchlejšia, takže správy prichádzajú k verejnosti s odstupom minút a nie napríklad súhrnne po polovici pojednávacieho dňa či po jeho skončení. V kontexte procesu, pri ktorom výsluchy svedkov celkovo trvali väčší počet dní, je zjavné, že dosiahnuť v takto mediálne mimoriadne sledovanej kauze to, aby svedok nebol informovaný o predchádzajúcom priebehu konania vrátane obsahu výpovedí obžalovaných a iných svedkov, je nereálne, ak teda súd nehodlá ignorovať ústavné a zákonné zásady upravujúce verejnosť konania a konať vo veciach verejného záujmu hlavné pojednávania s vylúčením verejnosti či snáď dokonca rozhodovať na neverejnom zasadnutí a to za situácie, keď súdu zákon predpisuje konanie (verejného) hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia. (...) Obvodný súd pre Prahu 5 uzatvára, že naďalej nielenže považuje za súladné s ústavou a so zákonmi upravujúcimi konanie pred súdom viesť hlavné pojednávanie spôsobom, pri ktorom bude čo najširšie zachovaná jeho verejnosť a pri čo najširšom umožnení realizácie práva na šírenie informácií o jeho priebehu, ale takýto postup považuje v kauze natoľko sa dotýkajúcej sa oprávneného verejného záujmu za nevyhnutný. Predstava, že verejnosť bude dôverovať súdnym rozhodnutiam, ktoré sa prijmú v prítmí justičného kabinetu za zamknutými dverami a iba tam budú odôvodené, je iba ilúziou. Pochopiteľne, sú predstaviteľné situácie, v ktorých súd bude považovať za nevyhnutné z dôležitých dôvodov zabrániť tomu, aby napríklad konkrétny svedok by mohol byť prostredníctvom spravodajstva v médiách oboznámený s výpoveďou predchádzajúceho svedka, čo je ale možné dosiahnuť bez ujmy na zásade verejnosti konania a základnom práve na informácie napríklad predvolaním svedkov na rovnakú hodinu a izolovaním neskôr vypočúvaného svedka po dobu tohto výsluchu.“

Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
 

Ústavný súd Slovenskej republiky, zrejme si uvedomujúc spoločenskú významnosť posudzovanej problematiky, podrobil vo svojom rozhodnutí pod spisovou značkou I. ÚS 318/2023 Opatrenie ústavnoprávnemu prieskumu aj napriek tomu, že bolo ešte pred jeho rozhodnutím zrušené rozhodnutím predsedu senátu zo dňa 09.05.2023.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol: „Ústavný súd na prvom mieste konštatuje, že plošné, automatické a nedôvodné nepovolenie informovania o priebehu hlavného pojednávania spôsobom bezprostredných citácií nie je súladné s čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Súčasne je potrebné dodať, že bezprostredné zaznamenávanie priebehu hlavného pojednávania nemôže byť bezbrehé. Uvedené zodpovedá ústavným limitom slobody prejavu a práva na informácie v masmediálnom priestore, ktorá má svoje hranice tam, kde naráža na práva iných. Preto v niektorých situáciách musí sloboda prejavu ustúpiť.

V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu práva na slobodu prejavu a práva na informácie na zákonnom podklade. Pri vydaní napadnutého opatrenia konajúci predseda senátu aplikoval Trestný poriadok s poukazom na konkrétne označený dôvod vyplývajúci z § 253 ods. 5 písm. c) Trestného poriadku.

Zo zákonných ustanovení (hlavne § 253 ods. 4 Trestného poriadku a § 34 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich) je zrejmé, že uskutočnenie zvukového prenosu z hlavného pojednávania podlieha obmedzeniam, v zmysle ktorých ho možno vykonať len s povolením (súhlasom) vo veci konajúceho sudcu (resp. predsedu senátu), pričom § 253 ods. 5 Trestného poriadku ustanovuje okruh dôvodov, pre ktoré predseda senátu prenos z hlavného pojednávania v zmysle § 253 ods. 6 Trestného poriadku nepovolí. Uvedené zákonné limity pre uskutočnenie akéhokoľvek (nielen zvukového) prenosu z hlavného pojednávania podľa názoru ústavného súdu zodpovedajú ústavou definovaným dôvodom, pre ktoré môže byť základné právo na šírenie informácií zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy obmedzené, predovšetkým v záujme ochrany práv a slobôd iných či v záujme verejného poriadku podľa čl. 26 ods. 4 ústavy.

Sťažovateľ akcentuje nedostatok zákonného podkladu najmä tým, že Trestný poriadok neupravuje zákaz verejnosti vykonať bezprostredné citácie [bod 6.2. písm. a) a b) tohto uznesenia]. Predseda senátu v danom prípade posúdil zákonom neupravenú právnu otázku na základe podobnosti v zmysle analógie legis tak, že bezprostredné citácie považoval za rovnocenné zvukovému prenosu, ktorý bol zakázaný.

Ústavný súd už skôr vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že prípadné použitie analógie zákona (podobného právneho predpisu na podobný vecný stav), a rozhodnutie na základe jej použitia patrí zásadne do právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. II. ÚS 122/03, IV. ÚS 107/2012, III. ÚS 388/2018).

Postup aj výslednú argumentáciu predsedu senátu [ústne odôvodnenie Opatrenia - pozn.] ústavný súd hodnotí ako ústavne konformnú. V reáliách súdneho konania je zrejme možné bez výhrad pripodobniť zvukový prenos k prenosu informácií prostredníctvom bezprostredných citácií, a to najmä na základe ich podstatného znaku, ktorým je vtiahnutie verejnosti do deja hlavného pojednávania v konkrétnom čase, pričom rozdiel spočíva v podobe prenosu informácie; v prípade zvukového prenosu ide o audiozáznam a v prípade bezprostredných citácií ide o prenos textu. Už samotné pojmové vymedzenia „bezprostredné citácie“ či „minúta po minúte“ v sebe implikujú vyššiu pravdepodobnosť doslovného prepisu. Čím je ten text podrobnejší, detailnejší a presnejší, tým sa bezprostredné citovanie svojou autenticitou viac približuje k zvukovému prenosu (v kontexte bodu 26 tohto uznesenia, pozn.). Z uvedených dôvodov ústavný súd akceptuje stotožnenie bezprostredných citácií so zvukovým prenosom použitím analógie zákona.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa pôsobnosti opatrenia aj na ďalšie hlavné pojednávania v danej trestnej veci [bod 6.2. písm. d) tohto uznesenia], ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že odopretie súhlasu na zvukový prenos, resp. bezprostredné citácie má jednoznačné zákonné limity až vo fáze vyhlasovania výroku rozsudku (§ 253 ods. 6 Trestného poriadku). Argumentum a contrario, nie je v rozpore so zákonom ponechanie daného zákazu v platnosti v priebehu dokazovania, zohľadňujúc samozrejme individuálne okolnosti každej jednotlivej veci. Táto skutočnosť rovnako nezbavuje všeobecný súd povinnosti po celú dobu skúmať, či ide o opatrenie, ktoré je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa. Špecializovaný trestný súd si napokon túto svoju povinnosť aj adekvátne splnil, keď na hlavnom pojednávaní 9. mája 2023 predseda senátu predmetné opatrenie so zreteľom na ďalší vývoj v dokazovaní zrušil.

Pokiaľ ide o vecné dôvody, tie sa rámcovo prelínajú s pravidlami dokazovania, tak ako sú tieto normované v § 261 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý ustanovuje, že predseda senátu dbá na to, aby ešte nevyslúchnutý svedok nebol prítomný na výsluchu obžalovaného a iných svedkov. Uvedené ustanovenie sleduje, aby ešte nevypočutí svedkovia nepoznali výpovede iných svedkov alebo obžalovaných ešte pred tým, než budú sami vypovedať (svedok ani v prípravnom konaní nedisponuje žiadnym procesným nástrojom, ako sa k takýmto informáciám dostať, čo je následne umocnené neverejnosťou prípravného konania, pozn.). Je nepochybne v záujme spoľahlivého zistenia skutkového stavu veci potrebné, aby predseda senátu mal možnosť riadiť výsluchy svedkov tak, aby neboli ovplyvňovaní predošlými výsluchmi iných osôb (Čentéš, J., Kurilovská, L., Šimovček, I., Burda, E. a kol. Trestný poriadok II. Komentár § 196 – 569. Bratislava : C. H. Beck, 2021. 441 s.). Pre tento prípad boli svedkovia na hlavnom pojednávaní požiadaní, aby odložili svoje mobilné telefóny na účel vylúčenia nahrávania.

Existencia naliehavej spoločenskej potreby vykonať daný zásah do slobody prejavy a práva na informácie sťažovateľa je argumentum a minori ad maius zvýraznená bezprostrednosťou citácie, teda okamžitou a široko dostupnou informáciou vo forme doslovného prepisu, s ktorou sa môže dosiaľ nevypočutý svedok ihneď oboznámiť, a to bez ohľadu na to, kde sa práve nachádza. Ak svedok v zmysle Trestného poriadku nemôže byť prítomný v pojednávacej miestnosti, pokiaľ nebol ešte vypočutý pred súdom, bezprostredné citácie z hlavného pojednávania mu tento prístup fakticky garantujú. Práve preto záujem na dosiahnutí účelu trestného konania a dodržania záruk spravodlivého súdneho konania vysoko prevyšuje záujem bezprostredne, autenticky, a teda doslovne rozširovať informácie z hlavného pojednávania pre verejnosť.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že daným opatrením došlo síce k obmedzeniu práva na slobodu prejavu a práva na informácie, avšak pri súčasnom zachovaní ich podstaty a zmyslu (čl. 13 ods. 4 ústavy). Odopretím povolenia realizovať bezprostredné citácie z hlavného pojednávania nebola porušená zásada verejnosti, pretože sťažovateľ mohol byť zúčastnený na hlavnom pojednávaní, mal možnosť sledovať jeho priebeh a neskôr o tom informovať verejnosť. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže prisvedčiť námietke sťažovateľa o tom, že predseda senátu mal vylúčiť verejnosť, pričom v okolnostiach danej veci by takýto postup nepochybne znamenal intenzívnejší zásah do práva na informácie chráneného ústavou a dohovorom.“

Ako sme už naznačili, oceňujeme prístup Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý sa nad rámec povinnosti chopil príležitosti poskytnúť odborný názor na posudzovanú tému a sčasti tak prispel k vyriešeniu „sporu“ medzi novinárskou a sudcovskou obcou.

Plne sa stotožňujeme s názorom, že „bezprostredné zaznamenávanie priebehu hlavného pojednávania nemôže byť bezbrehé“. Naozaj nie je žiadúce, aby si svedok v článku „minúta po minúte“ čítal výpovede predchádzajúcich vypovedajúcich a následne svoju výpoveď z rôznych motívov prispôsoboval tomu, čo už pred súdom zaznelo.

Rovnako však nie je žiadúce, aby súd použil obavu z ovplyvňovania výpovedí článkami „minúta po minúte“ ako pomyselný štít a plošne zakázal ich kreovanie počas pojednávania tak, že budú zakázané aj v časti súdneho konania, kde nezasahujú do výpovedí.

Ďalej tiež v demokratickej spoločnosti a právnom štáte nie je žiadúce, aby si súd „uľahčil“ prácu a bez zváženia vykonania primeraných opatrení články „minúta po minúte“ jednoducho zakázal. Súd musí v prvom rade rešpektovať kontrolu súdnictva vykonávanú verejnosťou, a to najmä novinárskou obcou, a až keď nebude možné uplatniť taký postup, ktorý by zároveň zaručoval verejnosť (aj tú mediálnu) pojednávania a súčasne neohrozoval autentickosť výpovedí, môže pristúpiť k obmedzeniu verejnosti pojednávania. Z tohto pohľadu musíme vyjadriť mierne sklamanie, keďže touto argumentáciou sa Ústavný súd Slovenskej republiky vôbec nezaoberal, napriek tomu, že v ústavnej sťažnosti boli explicitne prednesené konkurujúce úvahy sťažovateľa, ako je možné zachovať čo najviac z každého dotknutého práva.

Pritom slovenským sudcom k tejto problematike poskytli riešenie ich českí kolegovia. Toto badať napríklad z už spomínaného rozhodnutia Obvodného súdu pre Prahu 5 pod spisovou značkou 3T/8/2012: „Pochopiteľne, sú predstaviteľné situácie, v ktorých súd bude považovať za nevyhnutné z dôležitých dôvodov zabrániť tomu, aby napríklad konkrétny svedok by mohol byť prostredníctvom spravodajstva v médiách oboznámený s výpoveďou predchádzajúceho svedka, čo je ale možné dosiahnuť bez ujmy na zásade verejnosti konania a základnom práve na informácie napríklad predvolaním svedkov na rovnakú hodinu a izolovaním neskôr vypočúvaného svedka po dobu tohto výsluchu.“

Podľa (aj Ústavným súdom Slovenskej republiky spomínaného) ustanovenia § 261 ods. 2 Trestného poriadku: „Predseda senátu dbá na to, aby ešte nevyslúchnutý svedok nebol prítomný pri výsluchu obžalovaného a iných svedkov. (...).“

Ak teda súdy pristupujú k zabezpečeniu ich povinnosti podľa ustanovenia § 261 ods. 2 Trestného poriadku tak, že odnímajú dosiaľ nevypočutým osobám pred výsluchom mobilné telefóny, môžu tiež tieto osoby predvolať na rovnakú hodinu, odňať im mobilné telefóny, izolovať ich do vymedzenej miestnosti a podrobiť ich dohľadom príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorý dohliadne na to, aby nemali prístup k článkom „minúta po minúte“.

Takto súd zabezpečí autentickosť výpovedí a zároveň nezasiahne do verejnosti pojednávania a práv jednotlivých príslušníkov verejnosti. Je podľa nášho názoru žiadúce, aby súd uprednostnil hľadanie cesty ako články „minúta po minúte“ umožniť, nakoľko sú v modernej dobe príhodným prostriedkom zabezpečenia verejnosti pojednávania, pred ich „pohodlným“ zakázaním (aj keď len na dobu určitú) pod rúškom tvrdenej nutnosti zabezpečenia autentickosti výpovedí.

Navyše, v prípade ak súd ani len nepredvoláva svedkov na jeden a ten istý pojednávací deň, stráca zákaz kreovania článkov „minúta po minúte“ akýkoľvek význam, nakoľko novinári aj tak po pojednávaní vytvoria súhrn priebehu pojednávania. Vychádzame zo skúsenosti nášho klienta, ktorý bol svedkom polemiky jeho kolegu a sudcu, ktorý zakázal kreovanie článkov „minúta po minúte“. Kolega nášho klienta sa sudcu dopytoval, kedy teda končí „bezprostrednosť“ citácii s cieľom zistiť, či je možné po pojednávaní vydať článok, ktorý zhrnie priebeh pojednávania. Sudca uzavrel, že zakázal kreovanie článkov „minúta po minúte“, avšak nemôže zasiahnuť do toho, čo novinári takpovediac „večer“ zverejnia.

Votum separatum sudcu JUDr. Straku

Ako sme už avizovali, záverom prinášame podstatnú časť odlišného stanoviska JUDr. Straku k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou III. ÚS 485/2022, ktorým súd rozhodol o našej prvej sťažnosti, ktoré obsahuje obšírnejšiu argumentáciu aj relevantné úvahy v porovnaní s rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky o obidvoch sťažnostiach.

Podľa Straku: „ (...) Na tomto mieste považujem za potrebné akcentovať doktrinálny záver o tom, že si nemožno myslieť, že otázky, ktorými sa zaoberajú súdy, nemôžu pred tým, než súdne konanie prebehne, resp. počas toho, ako prebieha, vyvolať diskusiu inde, či už v odborných časopisoch, bežnej tlači, alebo u širokej verejnosti. K funkcii médií spočívajúcej v sprostredkovaní takýchto informácií a myšlienok sa totiž nedielne pridáva právo verejnosti na ich prijímanie. Tu je však potrebné dôsledne brať do úvahy právo každého na spravodlivý proces, ako je zaručené v čl. 6 dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Tourancheau a July v. Francúzsko z 25. 11. 2005, sťažnosť č. 53886/00). ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane akcentoval, že novinári by mali mať už uvedené na pamäti pri podávaní správ o prebiehajúcich trestných konaniach. Dôvodom je to, že hranice prípustného komentára by nemali zahŕňať vyjadrenia, ktoré by mohli (či už úmyselne, alebo neúmyselne) znížiť šancu dotknutých osôb na spravodlivý súdny proces, prípadne podkopať dôveru verejnosti v úlohu, ktorú zohrávajú súdy pri výkone trestného súdnictva (pozri napríklad rozsudok ESĽP vo veci Pinto Coelho v. Portugalsko z 28. 6. 2011, sťažnosť č. 28439/08).

Ako som už naznačil, väčšina senátu ústavného súdu dospela k záveru, že podanie ústavnej sťažnosti bolo realizované po lehote a súčasne došlo k akcentovaniu princípu subsidiarity ústavnej sťažnosti. Dôvodom toho záveru bolo to, že sťažovateľ nebol prítomný na pojednávaní Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „ŠTS“), na ktorom zákonný sudca rozhodol o opatrení, ktoré istým spôsobom regulovalo pôsobenie médií na pojednávaniach týkajúcich sa konkrétnej kauzy, ktorú médiá priebežne sledujú. Ďalej mu bolo vytknuté aj to, že postup v zmysle § 253 ods. 10 Trestného poriadku (ďalej aj „TP“) nevyužil.

Je pravdou, že sťažovateľ na pojednávaní prítomný nebol (no v ústavnej sťažnosti deklaroval, že ďalších pojednávacích dní sa plánuje zúčastniť), no na základe zákona o slobode informácií požiadal o zaslanie tohto opatrenia, oboznámil sa s ním a odo dňa jeho sprístupnenia si odvodil svoju lehotu na podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ústavnom súde. Išlo teda o interpretáciu časti § 124 zákona o ústavnom súde, ktoré hovorí „Ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.“

Aj ja uznávam, že výklad sťažovateľa o zachovaní lehoty je výkladom extenzívnym, no určite nie nemožným, a práve okolnosti veci ma primäli sa k nemu prikloniť. Dôvodom je aj argumentácia sťažovateľa založená na tom, že už sa o obdobnom opatrení v inej sledovanej kauze rozhodlo v jeho prítomnosti a dožadoval sa priamo na mieste vysvetlenia, resp. konfrontácie priamo s predsedníčkou senátu, no slovo nedostal (k matérii tohto problému odkazujem na ďalej uvedený text). Z uvedeného dôvodu rozumiem istej taktike sťažovateľa, ktorý si na podanie ústavnej sťažnosti vybral konanie, kde bolo možné čo najčistejšie dospieť k splneniu podmienok na prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (jasný moment oboznámenia sa doručením, opatrenie je formulované do budúcna a opatrenie má aj písomnú formu a nielen ústnu organizačnú povahu). Považoval som za dôvodné, aby bola táto vec prijatá na ďalšie konanie a dostala sa do fázy meritórneho prieskumu. K otázke aplikácie § 253 ods. 10 TP a jeho paralyzačnom nebezpečenstve pri použití extenzívneho výkladu píšem v ďalšom texte.

(...)Dlhodobo sa hlásim k proaktívnemu prístupu ústavného súdu, ktorý by mal veci v prípade, že ide o tvorbu doktrín, dominantne riešiť prostredníctvom meritórneho prieskumu a následne rozhodnutia formou nálezu. Uznávam, že aj odmietnutie z dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť môže prispieť svojím kvázi-meritom k budovaniu doktríny, no určite by ju nemalo primárne tvoriť. V posudzovanej veci som teda z pozície predsedu senátu preferoval realizáciu čo najširšej kontradiktórnej konfrontácie argumentov v podobe replík a duplík k ústavnej sťažnosti a nebránil by som sa ani realizácii ústneho pojednávania a následného verejného vyhlásenia rozhodnutia.

Dôvod, prečo bolo potrebné vec rozhodnúť nálezom, je založený okrem (A) generálneho dôvodu v predošlom odseku aj na dôvode (B) špecifickom, a to na faktickej nemožnosti vedenia diskurzu medzi súdom a novinármi (resp. verejnosťou prítomnou na pojednávaní vo všeobecnosti). Uvedené potvrdzuje aj tvrdenie sťažovateľa v preambule ústavnej sťažnosti, že je jeho „cieľom získať pre súdnu a novinársku prax veľmi potrebné rozhodnutie, ktoré bude obsahovať riešenie aktuálnej otázky ústavnosti zákazu bezprostredných citácií z trestných konaní.“.

(...) Fenoménom dnešnej doby sú však on-line textové prenosy z pojednávaní, kde dochádza k prepisu deja v reálnom čase alebo s miernym časovým oneskorením. Keďže Trestný poriadok je predpis procesný, pripúšťa analógiu a na neregulované konanie by sa mala aplikovať norma najbližšia. V tomto prípade je on-line prenos bezpochyby najbližšie spomínanému zvukovému prenosu. Nie je totiž nečasté, že logická snaha o autenticitu popisu súdneho pojednávania spôsobí, že vyslaný redaktor konkrétneho média uvádza v reálnom čase aj konkrétne citácie výpovedí alebo prednesov procesných strán, ergo súdu. Pokiaľ by došlo k prepisu takmer všetkého, čo sa na verejnom procese povie, rozdiel medzi on-line prenosom a zvukovým prenosom nebude takmer žiadny.

Považujem za v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, že novinárska obec, ale aj ktokoľvek z verejnosti môžu o priebehu pojednávania šíriť informácie, pričom ich šírenie nepodlieha a ani nemôže in genere podliehať schvaľovaniu zo strany súdu. Je nesporné, že súčasťou tzv. justičnej žurnalistiky (kde je možné sledovať zopár skutočne erudovaných novinárov, ktorí sú v problematike naozaj nadštandardne zorientovaní) bývajú akési sumáre pojednávacích dní, resp. býva popisovaný priebeh pojednávania po istých relevantných častiach. Tomu nie je možné brániť a dokonca si myslím, že takéto bránenie by priamo narazilo na ústavný text a judikatúru ESĽP, na ktorú som poukázal v úvode. Ak je teda výsledným výstupom masovokomunikačných médií sumár, kde sa popíše v hrubých rysoch priebeh pojednávania a pokojne aj čiastkové výsledky výpovedí svedkov alebo znalcov, nemôže to byť problémom, ktorý by implikoval automaticky ústavnú diskonformitu.

Dôvody na tento môj parciálny záver v kontexte posudzovanej veci, kde bolo predmetom trestné konanie, mám dva: (a) Konaniu pred súdom predchádzalo prípravné konanie, a teda riziko ovplyvnenia svedkov alebo znalcov je vo väčšine prípadov eliminované prechádzajúcou výpoveďou identickej osoby, ktorá v prípade rozporov musí tieto rozpory odstrániť a vysvetliť (je taktiež možné čítanie výpovede z prípravného konania), ako aj to, že (b) pre účely vierohodnosti výpovede sú dôležité aj detaily výpovede. Aj napriek tomu, že najdôležitejšie sú vždy okolnosti konkrétnej veci, je možné vo všeobecnosti konštatovať, že ak sa mediálny výstup nebude venovať konkrétnym maličkostiam alebo nebude koncentrovaný na detailné citácie zo svedeckej výpovede a výsledok popíše len „zhruba“, bude mať námietka niektorej z procesných strán o ovplyvnení výpovede novinármi len status procesnej taktiky, ktorá ale nemôže mať vplyv na konečný verdikt súdu.

Ak by otázka znela v tom zmysle, ako informovať o súdnych procesoch tak, aby bola zachovaná rovnováha medzi právom na informácie a právom na spravodlivý proces, odpovedal by som v kontexte toho, čo už bolo naznačené. Sudca má súdiť a otázka organizácie pojednávania mu nemôže vziať viac času ako samotné rozhodovanie o merite veci. Pri obmedzení sa na trestné procesy sa dá uviesť, že aj samotný Trestný poriadok ponúka možnosti ešte pred začatím hlavného pojednávania (predbežné prejednanie obžaloby) alebo zámerne si na to súd vie vyhradiť čas na úvod prvého hlavného pojednávania a organizačné pokyny vyriešiť a znormovať pro futuro pre všetky ďalšie pojednávania raz a navždy.

Aj napriek tomu, že som naznačil taký postoj k zvukovému prenosu z hlavého pojednávania alebo verejného zasadnutia, že by mal byť zakázaný len výnimočne a zásadou by malo byť jeho povolenie, nesmie ísť v žiadnom prípade o mediálne preteky o exkluzivitu. Považujem za fair, ak médiá, ktoré majú záujem pokrývať konkrétny proces, hneď na úvod konania (ideálne v dostatočnom časovom predstihu pred prvým pojednávaním) požiadajú súd o možnosť realizácie zvukového prenosu, ktorý ak im bude povolený, môžu rozsiahlo citovať aj minútu po minúte (ak je povolený zvukový prenos ad maius, je povolený aj on-line textový prenos). Vzhľadom na technické možnosti dnešnej doby nevidím problém ani v tom, aby tento zvukový prenos bol povolený ľubovoľnému množstvu redakcií.

Na druhej strane by som však považoval za ústavne konformné aj to, ak by súd povolil zvukový prenos len jednému vybranému médiu. Aby nešlo o diskrimináciu, bude žiaduce, aby súd svoj výber redakcie periodicky menil. Dôvodom je práve technická náročnosť samotnej realizácie a fakt, že pojednávacia miestnosť sa nesmie stať televíznym, ergo rozhlasovým štúdiom prešpikovaným káblami a mikrofónmi. Ak súd zvukový prenos povolí len jednému médiu (primárne tlačová agentúra, verejnoprávne médium alebo pokojne aj súkromné médium, ktoré pôsobí aj ako internetová platforma) a súčasne toto médium však zaviaže na poskytnutie signálu aj ostatným žiadateľom, bude rešpektovať zákon. Zároveň týmto prístupom zabezpečí, že bude dominantne daný priestor na to, o čom súdne konanie byť má. V súvislostiach dopĺňam, že nie je úlohou súdu poskytovať realizátorovi plnohodnotnú IT podporu, ale len základnú súčinnosť, pričom všetky náklady a zodpovednosť za realizáciu a kvalitu sú na strane realizátora samotného prenosu. Nemožno teda napríklad akceptovať prerušovanie súdneho konania na účely potreby hlasnejšieho prejavu konkrétnej osoby, prípadne opakovania vyjadrenia so zdôvodnením, že poslucháči nepočujú. Ešte inak povedané, momentom vydania povolenia na zvukový prenos a poskytnutia základnej súčinnosti realizátorovi prenosu správou súdu sa úloha súdu končí a súd nemôže ďalej riešiť čokoľvek s tým súvisiace – súd by teda mal prebiehať tak, ako keby žiadny prenos neprebiehal. V tejto súvislosti nie je vylúčené ani to, aby v prípade nadmerného rušenia pojednávania bola zo strany súdu uložená aj poriadková pokuta v zmysle § 70 TP.

Aj napriek tomu, že som hovoril o zvukovom prenose, z textu bolo zrejmé, že vidím veľké paralely a veľkú podobnosť medzi zvukovým prenosom a podrobným on-line textovým prenosom. Uznávam v tejto súvislosti existenciu istého právneho vákua, ktoré spôsobilo to, že v praxi bývajú uplatňované rôzne prístupy a každá redakcia k realizácii justičnej žurnalistiky pristupuje trocha inak. Samotný on-line prenos má vždy iné atribúty, pričom s potencialitou čitateľského záujmu priamo úmerne stúpa aj detailnosť a čo najväčšia presnosť okamžitého výstupu. Nedá sa teda povedať, že každý jeden článok, ktorý popisuje priebeh súdneho procesu, je skutočne aj popisom minúty po minúte. Ak ale má redakcia realizovať podrobný on-line prenos, bolo by právne najčistejšie, ak by súd bol požiadaný o možnosť realizovať on-line prenos písanou formou tak, ako sa o to žiada pri zvukovom prenose. Získaním takéhoto súhlasu ex ante by to vyvrátilo už vopred pochybnosti o tom, či sa môže alebo nemôže realizovať. Opakujem, že odmietnutie takéhoto súhlasu so zvukovým a o to viac s on-line prenosom by malo byť skutočne len vo veľmi výnimočných prípadoch, pričom zdôvodnenie súdu by neobstálo, pokiaľ by bolo všeobecné a formalistické. Rovnako dopĺňam, že ani nepovolenie on-line prenosu z pojednávania nemôže znamenať absolútny zákaz konkrétnej redakcii písať o vybranej súdom pojednávanej kauze (keďže takéto informovanie nepodlieha povoľovaciemu procesu) a pôjde výlučne len o nepovolenie popisovania udalostí intenzívne minútu po minúte.

Na záver sa mi žiada dodať, že ústavný súd tu nie je na riešenie akademických otázok, pričom práve posudzovaná otázka sa tak môže prima facie javiť. O opaku ma presvedčili argumenty sťažovateľa vrátane jeho explicitného volania po potrebe vyriešenia dôležitých parciálnych otázok súvisiacich s tzv. justičnou žurnalistikou. Sú to témy, kde má ústavný súd (odkazujúc inter alia na východiská formulované ESĽP) svoje miesto. Verím, že v krátkom čase bude mať ústavný súd možnosť problematiku justičnej žurnalistiky meritórne posúdiť, čím by určite dopomohol k vyriešeniu nejednej otázky, ktorú si kladú nielen novinári, ale aj sudcovia všeobecných súdov. Túto ambíciu prispieť k diskurzu malo aj toto odlišné stanovisko, ktoré má však isté limity, a stanoviská k viacerým súvisiacim otázkam som v ňom z dôvodu zdržanlivosti neuvádzal.“

IV. Záver

Z vyššie uvedenej analýzy je zrejmé, že rozhodovacia prax všeobecných súdov na klasifikovanie informovania zo súdneho pojednávania prostredníctvom kreovania článkov „minúta po minúte“ je neustálená, pričom názory sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky sa prikláňajú k ich stotožňovaniu so zvukovým prenosom. Tieto názory sú však prezentované len formou obiter dictum alebo ako votum separatum, je tak na škodu veci, že sa Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodol meritórne vysporiadať s predmetnou problematikou v meritórnom rozhodnutí, v ktorom by sa vysporiadal aj s nami v sťažnosti prezentovanými konkurujúcimi úvahami. Rovnako považujeme za nesprávne, že ústavný súd nevykonal dôsledne test propocionality, hlavne čo sa týka zložky „nevyhnutnosti“ zásahu, keďže sťažovateľ v sťažnosti uviedol rôzne modely ako mohol Špecializovaný trestný súd postupovať, tak aby zachoval z oboch konkurujúcich práv maximum.

Fenomén obmedzovania kreovania článkov „minúta po minúte“ z pojednávaní o kauzách, ktoré hýbu našou spoločnosťou, má potenciál navždy zmeniť takzvanú justičnú žurnalistiku. V praxi k pristúpeniu k zákazu kreovania článkov „minúta po minúte“ dochádza najmä v dôsledku obavy súdu, že nimi môže dôjsť k ovplyvňovaniu dosiaľ nevypočutých svedkov alebo iných osôb.

Týmto obavám samozrejme rozumieme, avšak na druhej strane stav častého využívania zákazu kreovania článkov „minúta po minúte“ bez zváženia vykonania iných vhodných opatrení a obmedzenia zákazu len na určité fázy konania, nie je v právnom štáte žiadúci. Je tomu tak preto, lebo tým dochádza k nedôvodnému zásahu do zásady verejnosti pojednávania a do možnosti verejnosti vykonávať kontrolu nad výkonom súdnictva. Ak súdy pristupujú k takým opatreniam za účelom zabezpečenia autentickosti výpovede svedka, akým je napríklad odloženie mobilného telefónu svedka, nemôže byť problémom predvolanie svedkov na rovnakú hodinu a ich následná primeraná izolácia s kontrolou dodržiavania účelu odloženia mobilného telefónu.

Rovnako sa ako neodôvodnený javí taký postup, v ktorom súd zakáže kreovanie článkov „minúta po minúte“, aby zamedzil ovplyvňovaniu svedkov, no tých ani len nezavolá na rovnakú hodinu, resp. rovnaký deň, čím predmetný zákaz stráca účel, nakoľko novinári po pojednávaní aj tak vydajú článok o priebehu pojednávania. Prípadne môže niekoho poslať, aby sa zúčastnil ako verejnosť pojednávania a vyhotovil si o pojednávaní podrobný písomný záznam, ktorý síce nebude sprístupnený širokej verejnosti, ale svedok sa o výpovediach bez porušenia zákona dozvie.

Ako vyplýva z obsahu článku, zasahovanie do slobody novinárov informovať o priebehu pojednávania je veľmi citlivou témou, pri ktorej dochádza k zrážke dvoch obcí – novinárskej a sudcovskej. Predstavitelia týchto povolaní však majú podľa názoru autora článku povinnosť spolu kooperovať a prispievať tak k dôvere občanov v súdnictvo. Nemali by teda byť nepriateľmi, ktorí spolu vedú boj na dvoch frontoch, to jest v súdnej sieni a v mediálnom priestore, avšak mali by byť spolupracovníkmi, ktorí k sebe navzájom a k svojím úlohám v spoločnosti pristupujú s náležitým rešpektom a úctou.

Z tohto dôvodu by mal každý novinár rešpektovať nevyhnutnosť obmedzenia spravodajstva zo súdnej siene, ak k takému obmedzeniu súd pristúpi a náležite vysvetlí úvahy, ktoré ho primäli pristúpiť k tomuto kroku. No súd tiež musí rešpektovať úlohu novinára, ktorý je ušami a ústami verejnosti a ktorý kontroluje výkon súdnej moci.

Záverom konštatujeme, že pokiaľ sa problematiky nechopí zákonodarca a legislatívne expressis verbis neupraví obmedzovanie kreovania článkov „minúta po minúte“, ostáva na samotných súdoch, aby zvážili, či skutočne neexistuje iná cesta ako dosiahnuť autentickosť výpovedí dosiaľ nevypočutých osôb, než cesta zakázania kreovania predmetných článkov.

JUDr. Bc. Ján Falath,
partner

Mgr. Peter Prezbruch,
advokátsky koncipient

Vladimír Sedliak, PhD.,
advokátsky koncipient