Zákonnosť určitých úkonov a otázok kladených Protimonopolným úradom počas inšpekcie

V predchádzajúcich mesiacoch došlo zo strany Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad“) k zreteľnému nárastu inšpekcií, ktorých cieľom bolo zabezpečenie dôkazov o existencii možných protisúťažných dohôd medzi konkurenčnými firmami v pomerne širokom spektre sektorov. Inšpekcie zasiahli okrem iného tak podnikateľov v oblasti bankovníctva, ako aj stavebné spoločnosti a spoločnosti podnikajúce v sektore informačných technológií.

S narastajúcim počtom inšpekcií dochádza aj k nárastu situácií, v ktorých sa podnikatelia dotknutí inšpekciami bránia proti úkonom Úradu vykonaným v priebehu inšpekcie už pred začatím formálneho správneho konania. S tým súvisí aj nárast príležitostí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako súdu oprávneného rozhodovať o ochrane pred nezákonnými zásahmi do práv orgánmi verejnej správy, vyjadriť sa k podmienkam uskutočňovania inšpekcií a k limitom zákonnosti úkonov Úradu, ku ktorým dochádza v ich priebehu.

Jedným z pomerne aktuálnych rozhodnutí Najvyššieho súdu týkajúcich sa inšpekčnej činnosti Úradu je jeho rozsudok vo veci 4Sžz/1/2013 zo 17. októbra 2013.

Faktická situácia

Predmetný rozsudok bol vydaný v nadväznosti na žalobu, ktorá bola podaná žalobcom – spoločnosťou podnikajúcou v oblasti distribúcie IT technológií v súvislosti s viacerými úkonmi Úradu, ku ktorým došlo počas inšpekcie Úradu v obchodných priestoroch žalobcu. K inšpekcii došlo pre podozrenie z koordinovaného zavedenia manipulačného poplatku, ktorého cieľom alebo následkom mohla byť protiprávna dohoda o stanovení cien tovarov a služieb súvisiacich s distribúciou IT technológií.

Aj keď v kontexte tohto rozhodnutia je zaujímavé poukázať predovšetkým na závery Najvyššieho súdu týkajúce sa rozsahu otázok, ktoré (ne)môžu byť Úradom kladené v priebehu inšpekcie zamestnancom dotknutého podnikateľa, Najvyšší súd sa v tomto rozsudku vyjadril aj k ďalším dôležitým podmienkam výkonu inšpekcií Úradom.

Závery Najvyššieho súdu k jednotlivým namietaným úkonom

Najvyšší súd v reakcii na argumenty žalobcu poukázal na to, že Úrad nemá povinnosť poučiť podnikateľa o tom, že má právo si k inšpekcii prizvať externého advokáta, a že nedostatok takéhoto poučenia nemá vplyv na zákonnosť inšpekcie. Najvyšší súd zároveň nepovažoval za protizákonné, že pri inšpekcii nebol prítomný konateľ spoločnosti, keďže pri inšpekcii boli prítomní iní zamestnanci, ktorý v potrebnom rozsahu mohli konať v mene podnikateľa.

Najvyšší súd tiež pripustil, že v priebehu vykonávania inšpekcie zrejme nie je možné vylúčiť, aby zo strany Úradu došlo k náhodnému nahliadnutiu do komunikácie súkromného charakteru jednotlivých zamestnancov. Ak však zo strany Úradu nedôjde k spracovaniu, odňatiu alebo k inej dispozícii so súkromnou komunikáciou, nebude to mať podľa názoru Najvyššieho súdu bez ďalšieho za následok nezákonný zásah do práv dotknutého podnikateľa resp. zamestnanca.

Na druhej strane Najvyšší súd posúdil ako protizákonný postup, keď Úrad prehliadal počítač jedného zo zamestnancov dotknutého podnikateľa čiastočne aj v čase, keď bol vypočúvaný iným pracovníkom Úradu. Najvyšší súd následne Úradu do budúcnosti zakázal pri prešetrovaní a analyzovaní zápisníc z inšpekcie použiť časť zápisnice týkajúcej sa tohto zamestnanca.

V tejto súvislosti možno podotknúť, že z odôvodnenia rozsudku bohužiaľ nie je zrejmé z akých konkrétnych dôvodov bol tento postup Úradu považovaný za nezákonný a nakoľko bude tento záver možno zovšeobecniť a aplikovať v obdobných prípadoch. Z odôvodnenia najmä nie je zrejmé, či bolo nezákonné už len to, že k prehliadaniu došlo v neprítomnosti konkrétneho zamestnanca, ktorý na danom počítači pracoval, to, že pri prehliadaní daného počítača nebol prítomný akýkoľvek iný zamestnanec podnikateľa alebo či pri rozhodovaní o tejto otázke Najvyšší súd zohľadnil skutočnosť, že daný zamestnanec v čase, keď pri prehliadaní prítomný bol, namietal, že Úrad prehliadal aj dokumenty mimo rámca predmetnej inšpekcie.

Prípustnosť otázok kladených počas inšpekcie

Úrad podľa Najvyššieho súdu postupoval nezákonne aj tým, že zamestnancom dotknutého podnikateľa boli v priebehu inšpekcie kladené otázky, ktoré mali ísť nad rámec toho, čo bolo potrebné na účely zabezpečenia výkonu inšpekcie.
Jednalo sa predovšetkým o nasledovné otázky: „(i) Uveďte, ako ste dospeli k výške manipulačného poplatku 1 euro?; (ii) Z akého dôvodu, resp. podnetu bolo rozhodnuté o zavedení poplatku (vykonaná analýza/pokyn od materskej spoločnosti/iné skutočnosti)?; (iii) Uveďte, prečo bol tento poplatok zavedený práve teraz, keď firma je na trhu už pomerne dlho?; (iv) Ak by ho nezaviedla konkurencia, nezaviedli by ste ho ani Vy?; (v) Uveďte proces rozhodovania a zavedenia poplatku, kto konkrétne o tom rozhodoval?; (vi) Uveďte, či sa poznáte s Vašimi konkurentmi?“.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia, tieto otázky neboli prípustné, keďže v rámci inštitútu vysvetlení počas inšpekcie možno klásť len otázky, ktoré smerujú k tomu, aby Úrad mohol získať potrebné podklady, dokumenty a informácie na uskutočnenie inšpekcie a splnenie jej účelu. Tým je predovšetkým zabezpečenie dôkazov. Podľa Najvyššieho súdu, prostredníctvom inštitútu vysvetlení v rámci inšpekcie nie je možné objasňovať konanie podnikateľa v kontexte podozrenia z porušenia súťažných pravidiel výsluchom zamestnancov. Z tohto dôvodu súd Úradu zakázal použiť pri prešetrovaní a analyzovaní zápisníc z inšpekcie tie časti zápisníc, ktoré obsahujú odpovede zamestnancov podnikateľa na vyššie uvedené otázky, ktoré mali charakter objasňovania jeho obchodného konania.

V kontexte týchto záverov Najvyššieho súdu však tiež možno poukázať na to, že z odôvodnenia rozsudku nie sú celkom zrejmé dôvody, ktoré viedli Najvyšší súd k danému záveru a rozsah otázok, ktoré Úrad pri výkone inšpekcie môže zamestnancov podnikateľa klásť a na ktoré môžu zamestnanci podnikateľa odmietnuť odpovedať bez rizika, že podnikateľa vystavia hrozbe sankcie pre odmietanie spolupráce s Úradom. Na jednej strane totiž Najvyšší súd naznačuje, že zo strany Úradu nie sú prípustné akékoľvek otázky idúce nad rámec dotazov na lokalizáciu jednotlivých dôkazov. Na druhej strane Najvyšší súd vylúčil z prešetrovania relevantné časti zápisníc špecificky s poukazom na to, že tieto mali charakter objasňovania jeho obchodného konania. Zároveň nie je zrejmé, či by Najvyšší súd dospel k rovnakým záverom, ak by Úrad kládol počas inšpekcie len faktické otázky súvisiace s prešetrovaným konaním, ktoré by nemali potenciálny „seba-obviňujúci“ efekt aký minimálne v časti mali napr. otázky Úradu uvedené v bodoch (i) až (iv) vyššie.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že k rozsahu prípustnosti otázok kladených počas inšpekcií Európskej komisie (ďalej len „Komisia“) týkajúcich sa možných porušení súťažných predpisov sa vo svojej rozhodovacej praxi v minulosti pri viacerých príležitostiach vyjadril Súdny dvor a Všeobecný súd EÚ (najmä v prípadoch C-374/87 Orkem v Komisia, T-112/98 Mannesmannröhren-Werke AG v Komisia, C-301/04P SGL Carbon v Komisia).

Z týchto rozhodnutí vo všeobecnosti vyplýva, že počas inšpekcie je zásadne neprípustné klásť akékoľvek otázky, ktoré by na strane vypočúvaného subjektu mohli viesť k priznaniu jeho účasti na protiprávnej dohode (resp. k obvineniu samého seba). Takýmito otázkami sú najmä otázky ohľadom účelu alebo cieľa konkrétneho stretnutia alebo opatrenia a akékoľvek otázky, ktoré môžu vyžadovať hodnotenie úkonu, o ktorom sa Komisia domnieva, že mohol byť protiprávny (napr. vplyv stretnutia na zvýšenie ceny). Na druhej strane, judikatúra európskych súdov Komisii en bloc nezakazuje klásť otázky počas inšpekcie, ak tieto otázky majú vyslovene faktický charakter a súvisia s predmetom inšpekcie ako napr. otázky o tom, ktoré spoločnosti sa zúčastnili na stretnutí konkurentov, kto sa za tieto spoločnosti stretnutí zúčastnil a kedy a kde sa dané stretnutie odohralo.

S poukazom na existenciu vyššie uvedenej judikatúry európskych súdov by bolo vítané, aby sa Najvyšší súd pri najbližšej príležitosti podrobnejšie a presnejšie vyjadril k medziam inštitútu vysvetlení podávaných zamestnancami alebo členmi orgánov podnikateľa v priebehu inšpekcie a charakteru prípustných otázok a ďalším otázkam vystávajúcim z daného rozsudku. Presnejšie vymedzenie zákonných limitov v tomto ohľade je jednoznačne v záujme zvýšenia právnej istoty podnikateľov ohľadom ich práv a povinností v priebehu inšpekcie a v záujme odstránenia situácií, kedy by podnikatelia pri legitímnom namietaní otázok kladených zo strany Úradu mohli byť Úradom sankcionovaní za neposkytnutie spolupráce.

Michal Pališin