Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR predložilo minulý týždeň na rokovanie Legislatívnej rady Vlády SR návrh zákona, ktorým by malo byť učinené zadosť jednému zo zámerov vlády vytýčených už v rámci Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2020 – 2024. Dotknutým cieľom je umožniť zamestnancom, aby si mohli sami vybrať, akým spôsobom si bude ich zamestnávateľ plniť voči svojím zamestnancom jeho zákonnú povinnosť zabezpečovať zamestnancom stravovanie.

Predložená novela Zákonníka práce počíta s tým, že v prípadoch, keď zamestnávateľ nezabezpečuje svojím zamestnancom stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, budú môcť zástupcovia zamestnancov uzatvoriť so zamestnávateľom dohodu, v ktorej najviac na dobu 24 mesiacov určia náhradný spôsob, ktorým si bude zamestnávateľ plniť voči zamestnancom jeho zákonnú povinnosť zabezpečovať svojím zamestnancom stravovanie. Budú sa môcť teda dohodnúť na tom, či im ich zamestnávateľ má zabezpečovať stravovanie formou stravovacej poukážky alebo im má namiesto stravovacej poukážky poskytnúť finančný príspevok na stravovanie.

V prípadoch, keď medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom nedôjde k dohode, alebo ak u zamestnávateľa nepôsobia žiadni zástupcovia zamestnancov, budú mať priamo zamestnanci možnosť výberu medzi poskytovaním stravovacích poukážok alebo finančného príspevku na stravovanie.

Aktuálne platná právna úprava

V zmysle ustanovenia § 152 ods. 2 Zákonníka práce v súčasnosti platí, že zamestnávateľ si môže splniť svoju zákonnú povinnosť zabezpečovať stravovanie zamestnancom, ktorí v rámci pracovnej zmeny vykonávali prácu viac ako štyri hodiny, v troch (3) rôznych formách:

• prvou formou je poskytovanie jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení,
• druhým spôsobom je zabezpečovanie stravovania zamestnancov v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa nachádzajúceho sa v blízkosti pracoviska týchto zamestnancov (takýto spôsob je realizovaný na základe zmluvy uzatvorenej medzi dvoma zamestnávateľmi) a
• treťou možnosťou, prostredníctvom ktorej si môže zamestnávateľ splniť svoju zákonnú povinnosť zabezpečovať stravovanie zamestnancov, je nákup stravovacích poukážok od právnickej alebo fyzickej osoby oprávnenej na sprostredkovanie stravovacích služieb a ich následné poskytnutie zamestnancom.

Vyššie uvedenými spôsobmi nemusí zamestnávateľ v zmysle ustanovenia § 152 ods. 6 a 7 Zákonníka práce zabezpečovať stravovanie svojich zamestnancov len v prípade, ak:

• podmienky výkonu práce na pracovisku vylučujú zabezpečovanie stravovania zamestnancov,
• zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie svojich zamestnancov niektorou z už uvedených (troch) foriem z iných dôvodov,
• zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia vydaného špecializovaným lekárom nemôže zo zdravotných dôvodov využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom,
• ide o zamestnanca vykonávajúceho domácku prácu alebo teleprácu a poskytovanie stravy niektorým z vyššie uvedených spôsobov by bolo v rozpore s povahou vykonávanej domáckej práce alebo telepráce alebo ak stravovanie niektorým zo spôsobov uvedených v ustanovení § 152 ods. 2 Zákonníka práce nemožno takémuto zamestnancovi zabezpečiť z iných dôvodov.

V takýchto prípadoch (t.j. keď nie je možné zabezpečovať stravovanie zamestnancov napriek tomu, že zamestnancovi patrí nárok na poskytnutie stravy) je už aj za v súčasnosti platnej právnej úpravy zamestnávateľ v zmysle ustanovenia § 152 ods. 3 Zákonníka práce povinný poskytnúť zamestnancovi finančný príspevok, a to v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu[1] (momentálne predstavuje výška tohto finančného príspevku sumu 3,805 EUR za jeden pracovný deň).[2]

Aj keď aktuálne platná právna úprava umožňuje zabezpečiť stravovanie aj formou poskytovania finančného príspevku, poskytnutie príspevku je podľa ustanovenia § 152 ods. 6 a 7 Zákonníka práce viazané na zákonom stanovené predpoklady, kedy sa takýto finančný príspevok zamestnancovi poskytnúť môže. Poskytovanie finančného príspevku tak nie je v súčasnosti ponechané na rozhodnutí zamestnanca, zamestnávateľa, alebo ich vzájomnej dohode.

Navrhovaná právna úprava

Ministerstvom navrhovaná zmena Zákonníka práce má zmeniť doterajšiu právnu úpravu zabezpečovania stravovania zamestnancov a poskytnúť najmä zamestnancom možnosť rozhodnúť, či im ich zamestnávateľ bude zabezpečovať stravu formou stravovacej poukážky alebo formou finančného príspevku.[3]

Takúto možnosť však novela Zákonníka práce garantuje zamestnancom len v tom prípade, ak zamestnávateľ nebude zabezpečovať stravovanie jeho zamestnancov vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa. Platí teda, že aj nový (navrhovaný) koncept zabezpečovania stravovania zamestnancov vychádza zo zásady rešpektovanej už prvým znením Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., podľa ktorej je najvhodnejším spôsobom zabezpečovania stravy zamestnancom práve stravovanie v jedálňach zamestnávateľa.

Rovnako aj v zmysle dôvodovej správy k predmetnej novele Zákonníka práce sa totiž predpokladá, že povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť stravovanie svojich zamestnancov je najlepšie splnená „prostredníctvom prevádzkovania vlastnej jedálne zamestnávateľom alebo zabezpečením inej jedálne, kde sa zamestnanec môže najesť v priebehu pracovnej zmeny, kde zloženie stravy je optimalizované na podmienky zamestnávateľa. Z tohto hľadiska sa ponecháva prednosť systému podnikového stravovania a právo výberu sa vzťahuje len na zamestnancov zamestnávateľov, ktorí nezabezpečujú stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v inom (zmluvnom) stravovacom zariadení, pretože buď tak nemôžu spraviť alebo podmienky v podniku umožňujú väčšiu flexibilitu (napr. pre porovnanie - v priestoroch veľkého zamestnávateľa by bolo problematické alebo nemožné, aby zamestnanec opustil priestory, najedol sa a vrátil sa na pracovnú zmenu do 30 minút a z tohto dôvodu zamestnávateľ prevádzkuje niekoľko stravovacích zariadení priamo v podniku alebo naopak budova s kanceláriami open space v pešej dostupnosti niekoľkých stravovacích zariadení a s flexibilnou prestávkou v práci z hľadiska jej času počas obeda a z hľadiska jej dĺžky). Zároveň sa navrhuje ponechať výnimky z možnosti voľby tam, kde už doteraz bol uplatňovaný finančný príspevok na stravovanie“.

Skutočnosť, že ani po prípadnom schválení návrhu rozoberanej novely Zákonníka práce nebude možnosť rozhodnúť sa medzi stravovacími poukážkami a finančným príspevkom na stravovanie v rukách každého jednotlivého zamestnanca (ale najmä v rukách jeho zástupcov ak u zamestnávateľa pôsobia) je výsledkom kompromisu a snahy vyhovieť požiadavkám zamestnávateľov na odstraňovanie ďalšej administratívnej záťaže. Z rovnakého dôvodu novela Zákonníka práce počíta aj s možnosťou dojednať dobu platnosti dohody o spôsobe zabezpečovania stravovania uzatváranej medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov, a to však maximálne na dobu 24 mesiacov. V nastavených podmienkach sa tam zobrala do úvahy obava najmä väčších zamestnávateľov z veľkej administratívnej záťaže, ak by zamestnanci mohli svoje rozhodnutia o spôsobe zabezpečovanie stravovania meniť jednotlivo každý mesiac.

Samotnému zamestnancovi bude preto aj po novelizácii Zákonníka práce umožnené zvoliť si spôsob zabezpečovania stravovania len v prípade ak:

• sa zástupcom zamestnancov nepodarí so zamestnávateľom dohodnúť na spôsobe zabezpečovania stravovania; alebo
• ak u zamestnávateľa nepôsobia žiadni zástupcovia zamestnancov.

Vo vyššie uvedenom prípade bude musieť zamestnávateľ určiť zamestnancovi primeranú lehotu na voľbu spôsobu zabezpečovania stravovania a tiež minimálnu dobu, počas ktorej bude svojím rozhodnutím tento zamestnanec viazaný.

Počíta sa s tým, že podrobnosti výberu a realizácie povinnosti zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie alebo poskytovať finančný príspevok na stravovanie na základe výberu ustanoví zamestnávateľ aj vo svojom vnútornom predpise.

Až do uskutočnenia výberu zo strany zamestnanca bude mať možnosť zamestnávateľ sám rozhodnúť o tom, či stravovanie svojich zamestnancov bude zabezpečované formou stravovacej poukážky alebo formou finančného príspevku.

Výška (respektíve výpočet) finančného príspevku na stravovanie sa v zásade nemení. Po novom má sumu finančného príspevku na stravovanie predstavovať „suma, ktorou zamestnávateľ prispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa odseku 3 prvej vety, najmenej však 55 % minimálnej hodnoty stravovacej poukážky podľa odseku 4. Ak zamestnávateľ neprispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa odseku 3, suma finančného príspevku na stravovanie je najmenej 55 % minimálnej hodnoty stravovacej poukážky podľa odseku 4, najviac však 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem sumy podľa prvej vety alebo druhej vety zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi príspevok podľa osobitného predpisu.“[4]

Zhrnutie

Navrhovaná novela Zákonníka práce predstavuje určitý druh kompromisu rámcovaného jednak rozhodnutím ministerstva nenavrhnúť prijatie úplného zrušenia možnosti zamestnávateľov zabezpečovať stravovanie zamestnancov formou stravovacích poukážok a zároveň snahou predísť administratívnemu zaťaženiu zamestnávateľov spojeného s oprávnením jednotlivých zamestnancov voliť medzi spôsobmi zabezpečovania stravovania. To, či tento (navrhovaný) kompromis predstavuje naozaj dobré a praktické riešenie overí nielen hlasovanie v Národnej rade SR (resp. ešte pred tým hlasovanie na rokovaní Vlády SR), ale najmä aplikačná prax.

JUDr. Juraj Martaus, PhD.
 

 

Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o.

 

Twin City Tower
Mlynskè nivy 10
821 09 Bratislava

 

Tel.:       +421 2 321 130 31

Fax:       +421 2 321 441 48

email:    office@mph-advocates.com