23.10.2018
ID: 4260upozornenie pre užívateľov
Záväznosť právneho názoru súdu vyššej inštancie
Čo je to právny názor súdu vyššej inštancie? Kedy ho súd nižšej inštancie musí rešpektovať a kedy sa ním nie je povinný riadiť? Tieto a niektoré ďalšie otázky sú predmetom rozboru nášho článku.
 |
K pojmu právny názor
Podľa CSP[1] platí, že ak súd vyššej inštancie (odvolací alebo dovolací súd) zruší rozhodnutie súdu nižšej inštancie, tak právny názor, ktorý uvedie vo svojom zrušovacom rozhodnutí, je pre súd(y) nižšej inštancie záväzný.
Za právny názor súdu je vo všeobecnosti možné považovať názor súdu, ako sa má prejednávaná vec právne posúdiť. To znamená, ktorú právnu normu je potrebné zvoliť na zistený skutkový stav a ako interpretovať jej obsah.
Môže ísť napríklad o právne posúdenie, či predložená zmluva je platným alebo neplatným právnym úkonom.
Právna teória však dodáva, že nemusí ísť výhradne o právne posúdenie v rovine hmotného práva. Naopak, právny názor súdu sa môže týkať aj právnych noriem procesného práva.[2]
Právny názor by mal súd vyjadriť určite a presne. V prípade zrušovacieho rozhodnutia by malo byť z neho zrejmé aj to, prečo bolo právne posúdenie súdu nižšej inštancie nesprávne.
Od právneho názoru súdu je napokon nutné odlišovať procesné pokyny súdu, ktorými súd vyššej inštancie usmerňuje súd nižšej inštancie ohľadom ďalšieho postupu v konaní, ako sú napríklad pokyny súdu k doplneniu dokazovania.[3]
Povinnosť súdu nižšej inštancie rešpektovať záväzný právny názor súdu vyššej inštancie
Záväznosť právneho názoru súdu vyššej inštancie uvedený v zrušovacom rozhodnutí spôsobuje, že súd nižšej inštancie je pri ďalšom rozhodovaní v danej veci týmto názorom viazaný.
To znamená, že súd nižšej inštancie už nemá naďalej voľnú úvahu pri právnom posúdení skutkového stavu v danom spore a je povinný riadiť sa právnym posúdením súdu vyššej inštancie a na jeho základe spor rozhodnúť.
V tomto prípade hovoríme o kasačnej záväznosti zrušovacieho rozhodnutia, v zmysle ktorej je súd nižšej inštancie povinný bezvýhradne sa podriadiť právnemu názoru súdu vyššej inštancie vyslovenému v zrušovacom rozhodnutí. [4]
Najvyšší súd SR v tejto súvislosti už niekoľkokrát judikoval, že pri kasačnom rozhodnutí neexistuje pre súd nižšej inštancie priestor na právny dialóg alebo úvahy o tom, či je záväzný právny názor správny, fundovaný alebo úplný. [5]
Podľa Najvyššieho súdu SR: „Táto povinnosť (bezvýhradne sa podriadiť právnemu názoru súdu vyššej inštancie –pozn.) súdu nižšej inštancie vyplýva z nutnosti definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť nekonečnému súdnemu presúvaniu spisu medzi súdmi, čo by neúmerne predlžovalo konanie, a tým porušovalo ústavné práva účastníkov na skončenie veci v primeranej dobe a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“ [6]
Z tohto dôvodu Najvyšší súd SR považuje nerešpektovanie záväzného právneho názoru za závažné pochybenie súdu nižšej inštancie, ktoré zakladá porušenie práva strany na spravodlivý proces. [7]
Napokon je nutné uviesť, že za záväzný právny názor nie je možné považovať každé právne posúdenie zo strany súdu vyššej inštancie vyjadrené v odôvodnení zrušovacieho rozhodnutia. Pre súd nižšej inštancie je totiž záväzné iba to právne posúdenie, ktoré sa týka riešenia takej právnej otázky, ktorá bola skutočným základom pre zrušenie pôvodného rozhodnutia. [8]
Prípady, kedy súd nižšej inštancie nie je povinný rešpektovať záväzný právny názor súdu vyššej inštancie
Aj napriek vyššie uvedenému právna teória a judikatúra akceptujú niekoľko výnimočných prípadov, kedy súd nižšej inštancie nie je povinný riadiť sa právnym názorom súdu vyššej inštancie.
Konkrétne ide najmä o tieto prípady:
(i) zmena zisteného skutkového stavu (základu) veci;
(ii) odlišné posúdenie prejudiciálnej otázky;
(iii) zmena právnej úpravy.
Zmena zisteného skutkového stavu veci
Dovolací súd je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistili súdy nižšej inštancie a sám dokazovanie nevykonáva. Odvolací súd je v zmysle § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, ak sám dokazovanie nezopakuje alebo ho nedoplní podľa § 384 CSP. [9]
Z tohto dôvodu aj právny názor obsiahnutý v zrušovacom rozhodnutí súdu vyššej inštancie vychádza zo skutkového stavu veci, ktorý bol zistený súdom nižšej inštancie – v prípade odvolacieho súdu to platí len vtedy, ak odvolací súd sám dokazovanie nezopakuje alebo ho nedoplní.
V konaní na súde nižšej inštancie, ktoré nasleduje po zrušení jeho rozhodnutia, sa však môže zistený skutkový stav veci zmeniť. Nie je napríklad vylúčené, že súd nižšej inštancie vykoná aj ďalšie dôkazy, na základe ktorých zistí také skutkové okolnosti, pri ktorých pôvodne aplikovaná právna norma už neprichádza do úvahy.
Za takýchto okolností je nemysliteľné, aby bol súd nižšej inštancie viazaný takým právnym názorom, ktorý súd vyššej inštancie vyjadril vo vzťahu k pôvodne zistenému skutkovému stavu veci. Naopak, je povinnosťou súdu nižšej inštancie, aby samostatne posúdil novo zistený skutkový stav veci. [10]
Odlišné posúdenie prejudiciálnej otázky
Podľa § 194 ods. 1 CSP platí, že otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci, môže súd posúdiť sám - nemôže však o nej rozhodnúť.
V zmysle predmetného ustanovenia CSP je súd oprávnený posúdiť si takú otázku, o ktorej neexistuje rozhodnutie kompetentného orgánu verejnej moci, aj sám.
Avšak skutočnosť, že súd si posúdi túto otázku inak, ako o nej až následne rozhodne daný orgán verejnej moci, má významné procesnoprávne dôsledky, keďže ide o jeden z dôvodov na obnovu konania. [11]
Navyše, táto okolnosť – keď súd vyššej inštancie posúdi danú otázku inak, ako o nej až následne rozhodne kompetentný orgán verejnej moci - je podstatná aj pre záväznosť právneho názoru súdu vyššej inštancie.
Právna teória totiž pripúšťa, že ak súd vyššej inštancie zruší rozhodnutie, v ktorom uvedie právny názor, ktorý vychádza z posúdenia prejudiciálnej otázky, o ktorej kompetentný orgán verejnej moci rozhodne nakoniec inak, tak súd nižšej inštancie nie je povinný v ďalšom konaní rešpektovať tento právny názor súdu vyššej inštancie. [12]
Súd nižšej inštancie je vtedy oprávnený posúdiť prejednávanú vec samostatne, a to s ohľadom na výsledok konania orgánu verejnej moci o prejudiciálnej otázke.
Zmena právnej úpravy
Ďalším možným dôvodom, pre ktorý súd nižšej inštancie nie je povinný rešpektovať inak záväzný právny názor súdu vyššej inštancie, je zmena právnej úpravy, z ktorej vychádzal súd vyššej inštancie vo svojom zrušovacom rozhodnutí.
V zásade pôjde o takú zmenu právnej úpravy, ktorá nadobudla účinnosť v čase po právoplatnosti zrušovacieho rozhodnutia, ale ešte pred vydaním opätovného rozhodnutia súdu nižšej inštancie. [13]
Viazanosť odvolacieho súdu vlastným právnym názorom
V praxi nie je vylúčená situácia, že odvolací súd v zrušovacom rozhodnutí vysloví určitý právny názor, ktorý súd prvej inštancie následne (povinne) pretaví do svojho rozhodnutia, avšak odvolací súd po podaní odvolania tento svoj vlastný právny názor zmení (bez toho, aby došlo ku skutočnostiam, ako je zmena zisteného skutkového stavu a pod.) a rozhodne inak.
Staršia judikatúra uvádza, že takýto postup súdu je možný, nakoľko z OSP [14] nevyplýva viazanosť vlastným právnym názorom. [15]
K tomuto názoru sa priklonil aj Ústavný súd SR, ktorý uviedol nasledovné: „Pre odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 28 Cdo 3342/2007). Aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom.“
Máme však zato, že tento názor nie je možné prijať bezvýhradne.
V prípade, ak sa odvolací súd odkloní od svojho pôvodného právneho názoru, je totiž možné uvažovať o porušení princípu právnej istoty, nakoľko ak dôjde k zmene pôvodného právneho názoru odvolacieho súdu bez relevantných dôvodov (ako je napríklad zmena zisteného skutkového stavu a pod.), bude nevyhnutne platiť, že rozhodnutie odvolacieho súdu je pre strany nepredvídateľné (keďže v tej istej veci odvolací súd vysloví dva rôzne právne názory).
Z tohto dôvodu by bolo žiaduce, aby k tejto problematike (v prípade, ak na to budú splnené podmienky) vydal svoje vlastné stanovisko veľký senát Najvyššieho súdu SR.
Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava
Tel.: +421 2 323 54 602
Fax: +421 2 594 18 115
e-mail: office@relevans.sk
_____________________
[1] Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
[2] Jirsa, J., Mottl, T., Vojtek, P., Petr, B. a kol.: Občanské soudní řízení. Soudcovský komentář. Kniha IV., § 201–250l o. s. ř. Praha: Havlíček Brain Team, 2015, s. 115.
[3] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 5 Cdo 235/2010.
[4] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 3 Cdo 12/2016 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 8/2016.
[5] Napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 2 Cdo 155/2011.
[6] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 2 Cdo 155/2011.
[7] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 5 Obo 2/2014.
[8] Judikát Najvyššieho súdu SR publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 68/1971.
[9] V zmysle § 384 CSP odvolací súd
(i) zopakuje dokazovanie vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;
(ii) môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla;
(iii) môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP (ak ide o tzv. novoty v odvolacom konaní);
(iv) môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky.
[10] Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.zn.: 26 Cdo 896/2003.
[11] Števček, M., Ficová, S. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 1327.
[12] Toth-Vaňo, P.: O subjektívnej a kasačnej záväznosti súdneho rozhodnutia. In Justičná revue, 68, 2016, č. 4, s. 480 – 506.
[13] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 3 Cdo 12/2016 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 8/2016.
[14] Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), ktorý bol nahradený CSP. Ustanovenia OSP ohľadom kasačnej záväznosti rozhodnutí súdov vyššej inštancie sú obsahovo totožné s ustanoveniami v CSP, a preto je táto judikatúra použiteľná aj pre CSP.
[15] Judikát Najvyššieho súdu SR publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 68/1971.
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk