Rozhodné právo

Pokiaľ poručiteľ, t. j. zosnulá osoba, mal v čase smrti obvyklý pobyt v Nemeckej spolkovej republike,  na dedičské konanie sa bude vzťahovať nemecké dedičské právo. A to bez ohľadu na štátnu príslušnosť poručiteľa. Pod obvyklým pobytom sa pritom nemyslí prihlásený trvalý pobyt, ale miesto, kde daná osoba mala svoje osobné, rodinné a sociálne vzťahy. Často ide o miesto, kde žije jej rodina. Výnimočne sa môže stať, že poručiteľ, pri zhodnotení všetkých súvisiacich okolností, predsa len mal užší vzťah s iným štátom, ako je štát jeho obvyklého pobytu. V tomto prípade je potrené aplikovať dedičské právo štátu s užšou väzbou.

To znamená, že pokiaľ váš príbuzný, štátny príslušník SR, v poslednej dobe pred smrťou dlhodobo žil v Nemecku, dedičské konanie sa nebude riadiť slovenským, ale nemeckým dedičským právom. A to vykazuje niekoľko podstatných odlišností od toho slovenského.

Je však potrebné k tomu dodať, že európske nariadenie regulujúce dedičské záležitosti pripúšťa aj možnosť voľby iného dedičského práva, konkrétne dedičského práva podľa štátnej príslušnosti poručiteľa. Takáto voľba však musí byť uskutočnená výslovne, v rámci právneho úkonu, ktorý znamená nakladanie s majetkom pre prípad smrti (napr. v rámci závetu). Voľba iného právneho poriadku prípustná nie je. Vo vyššie uvedenom príklade by to znamenalo, že pokiaľ by bol poručiteľ slovenskej štátnej príslušnosti s obvyklým pobytom v Nemecku, mohol by zvrátiť automatickú aplikovateľnosť nemeckého práva tým, že by si pred smrťou (napr. v rámci závetu) výslovne zvolil slovenské dedičské právo. Voľba iného právneho poriadku (napr. českého, rakúskeho atď.) však neprichádzala do úvahy.

Dedičstvo neprejednávajú notári, ale súd

Na rozdiel od Slovenskej republiky dedičské veci v Nemecku prejednávajú súdy a nie notári.  Konkrétne ide o okresné súdy (Amtsgerichte), ktoré majú na to vytvorené špeciálne oddelenia pre dedičské záležitosti (Abteilung für Nachlasssachen). Príslušný je súd podľa posledného bydliska poručiteľa.

Možnosti dedenia

Nemecké právo, podobne ako slovenské, pozná dva základné spôsoby dedenia: (i) dedenie na základe právneho úkonu pre prípad smrti a (ii) dedenie na základe zákona.  

Na rozdiel od slovenského dedičského práva nemecké dedičské právo pripúšťa viacero foriem právnych úkonov pre prípad smrti. Popri závete pozná aj tzv. dedičskú zmluvu (Erbvertrag). Okrem toho pripúšťa aj špecifické druhy závetov, napr. spoločný závet manželov alebo jeho podtyp – berlínsky závet, ktoré podľa slovenského práva nie sú prípustné. Podrobnejšie sú tieto možnosti opísané nižšie.

Druhý spôsob dedenia, dedenie na základe zákona, prichádza do úvahy len v tom prípade, že poručiteľ nezanechal závet, resp. dedičskú zmluvu, alebo sú tieto z nejakého dôvodu neplatné.

Dedenie zo zákona

Nemecké právo rozlišuje 4 dedičské skupiny. Slovenské právo rovnako rozoznáva 4 dedičské skupiny. Ich zloženie, t. j. osoby, ktoré do jednotlivých skupín spadajú, je však odlišné. Podrobná analýza jednotlivých skupín by presahovala rámec tohto článku. Za zmienku však stojí skutočnosť, že tzv. spolužijúca osoba, ktorá podľa slovenského Občianskeho zákonníka dedí v druhej, resp. tretej skupine, v nemeckom dedičskom práve nefiguruje vôbec.

Úplne osobitné postavenie má podľa nemeckého práva manžel/manželka zosnulej osoby. Nevyskytujú sa síce v žiadnej dedičskej skupine, ale zákon im priznáva osobitný nárok, a to v závislosti od toho, akým majetkovým režimom sa riadilo ich manželstvo (Zugewinngemeinschaft alebo Gütertrennung), ako aj od toho, akí ďalší dedičia a najmä v ktorých dedičských skupinách prichádzajú do úvahy.

Rozdielne je upravená aj otázka neopomenuteľných dedičov. Na Slovensku do tejto skupiny spadajú výlučne deti poručiteľa, pričom neopomenuteľný dedič musí dostať z dedičstva aspoň svoj zákonný podiel (maloletý dedič) alebo jeho polovicu (plnoletý dedič). K ich vydedeniu môže dôjsť len za výnimočných okolností presne stanovených Občianskym zákonníkom. Neopomenuteľný dedič sa počas života poručiteľa nemôže vzdať svojho podielu. Môže tak urobiť až následne, po smrti poručiteľa, v rámci inštitútu odmietnutia dedičstva. V minulosti Občiansky zákonník možnosť vzdania sa vopred pripúšťal ako tzv. zrieknutie sa dedičstva (zmluvou medzi budúcim poručiteľom a budúcim dedičom).

Nemecké právo zahŕňa do skupiny neopomenuteľných dedičov nielen potomkov poručiteľa, ale za určitých okolností aj manžela/manželku poručiteľa resp. poručiteľových rodičov. Výška ich nároku z tohto titulu predstavuje polovicu ich zákonného podielu. K úplnému vydedeniu môže podľa nemeckého dedičského práva tiež dôjsť len za veľmi výnimočných okolností. Dedič sa však ešte počas života poručiteľa môže platne vzdať svojho podielu, a to formou zmluvy s poručiteľom, ktorá musí mať formu notárskej zápisnice. Častými sú napr. situácie, kedy sa jedno z detí vzdá svojho dedičského podielu na rodinnom podniku, o ktorý sa zaujíma, resp. v ktorom už aktívne pôsobí jeho súrodenec, vo väčšine prípadov za adekvátne „odstupné“.

Závet

Nemecká právna úprava závetu je podobná slovenskej. Aj tu je však potrebné vziať do úvahy určité drobné rozdiely. Podľa nemeckej právnej úpravy sa spôsobilosť na zriadenie závetu nadobúda dovŕšením 16. roku života. V podmienkach SR je to už 15. rok života. Tak podľa nemeckého, ako aj podľa slovenského dedičského práva však prichádza do úvahy až do dovŕšenia 18. roku života len zriadenie závetu vo forme notárskej zápisnice (pozri nižšie).  

Nemecké dedičské právo rozoznáva dva druhy závetov: (i) holografný závet a tzv. (ii) verejný závet. Holografný (vlastnoručný) závet, podobne ako v SR, musí poručiteľ celý spísať vlastnou rukou, musí v ňom byť uvedený presný dátum a miesto jeho spísania a musí byť poručiteľom vlastnoručne podpísaný. Pod verejným závetom sa má na mysli závet spísaný notárom v notárskej zápisnici. Poručiteľ musí konať osobne, akákoľvek forma zastúpenia je v tomto prípade vylúčená.

Tzv. alografný závet, ktorý je prípustný podľa slovenského práva, nemecký právny poriadok nepripúšťa. Ide o formu závetu, ktorý nie je napísaný vlastnou rukou poručiteľa – napr. závet napísaný na počítači a následne vytlačený. Takýto závet musí byť v zmysle slovenského právneho poriadku poručiteľom vlastnoručne podpísaný, pričom poručiteľ v ňom musí vyhlásiť, že táto listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Toto vyhlásenie musí poručiteľ uskutočniť pred dvoma súčasne prítomnými svedkami, ktorí musia závet tiež podpísať. Osobitné pravidlá platia pre poručiteľov s určitými hendikepmi. Ako už bolo uvedené vyššie, takúto formu závetu nemecké právo nepripúšťa.

Spoločný závet manželov – nemecké špecifikum

Na rozdiel od väčšiny iných štátov nemecké dedičské právo pripúšťa tzv. spoločný závet manželov (gemeinschaftliches Testament). Ako už vyplýva z názvu, ide o závet, ktorý môžu spísať len manželia (resp. registrovaní partneri) spoločne. Zmeniť takýto závet je v praxi oveľa komplikovanejšie, ako je to v prípade „klasického“ závetu. Po smrti jedného z manželov nie je možné zmeniť ho vôbec. Výnimku predstavujú prípady, keď priamo spoločný závet obsahuje pre určité definované situácie tzv. Öffnungsklausel (doložku ohľadom možnosti jeho otvorenia). V takomto prípade môže druhý z manželov po smrti svojho partnera závet ešte zmeniť. Ak vyššie uvedená doložka chýba, zostáva spoločný závet manželov po smrti jedného z nich nezmeniteľný.  

Veľmi často sa manželia v rámci spoločného závetu ustanovia vzájomne za dedičov (tzv. Vorerbe). Zároveň sa dohodnú, že po smrti druhého z manželov sa stanú dedičmi tretie osoby (tzv. Nacherbe), najčastejšie ich spoloční potomkovia (tzv. berlínsky závet). V prípade smrti prvého z manželov sa teda výlučným dedičom celej pozostalosti stáva druhý z manželov (a teda nie spoločne s deťmi). Deti (resp. ustanovená tretia osoba) dedia až následne, po smrti oboch rodičov.

Uvedený spôsob má však značné daňové nevýhody, pretože pri prvom dedení (smrť prvého z manželov) nemôže byť využité daňové oslobodenie potomkov, t. j. suma, z ktorej potomkovia neplatia daň z dedičstva. Tá sa momentálne pohybuje až do výšky 400 000 EUR/dieťa, čo by predstavovalo značnú daňovú úľavu, pokiaľ by mohlo byť v plnej miere využité. Okrem toho platia pre dediča v prvom kole (Vorerbe) určité obmedzenia v nakladaní so zdedeným majetkom.

Spoločný závet manželov musí byť spísaný buď vlastnoručne, alebo vo forme notárskej zápisnice. V prípade vlastnoručného závetu môže byť závet spísaný aj výlučne jedným z manželov, druhý z manželov ho však musí podpísať a musí dopísať aspoň dátum a miesto.

Len na porovnanie uvádzame, že slovenský Občiansky zákonník výslovne stanovuje, že spoločný závet viacerých poručiteľov je neplatný. Ak by bol teda zriadený spoločný závet manželov, ale dedenie po poručiteľovi by sa z nejakého dôvodu riadilo slovenským právom, takýto závet by bol neplatný a dedičské poradie by sa riadilo slovenským Občianskym zákonníkom (za predpokladu neexistencie iného závetu).

Dedičská zmluva

Nemecké dedičské právo okrem toho, na rozdiel od toho slovenského, pozná aj inštitút tzv. dedičskej zmluvy (Erbvertrag). Zatiaľ čo závet predstavuje jednostranné nakladanie s majetkom pre prípad smrti zo strany poručiteľa, dedičská zmluva predstavuje niečo ako záväzkovoprávnu dohodu medzi poručiteľom a dedičom. Na jednej strane ide zo strany poručiteľa tiež o disponovanie so svojím majetkom pre prípad smrti, na druhej strane dedičská zmluva môže obsahovať napr. aj stanovenie určitých povinností pre dediča alebo zakotvovať odkazy (Vermächtnis) pre tretie osoby (podrobnejšie k tomuto inštitútu – pozri nižšie).

Vzhľadom na jej záväzkovoprávnu povahu nemôže byť dedičská zmluva kedykoľvek zo strany poručiteľa zmenená ani jednostranne odvolaná, tak ako je to v prípade závetu. Do úvahy prichádza odstúpenie od zmluvy, no len v tom prípade, ak dedičská zmluva obsahuje príslušné zmluvné ustanovenia, ktoré to umožňujú.

Nemecký Občiansky zákonník však pripúšťa za určitých okolností možnosť jednostranného napadnutia platnosti dedičskej zmluvy, či už priamo zo strany jej zmluvných strán, alebo tretími osobami. Táto možnosť je však veľmi striktne regulovaná a musí napĺňať presne stanovené formálne náležitosti, a to čo sa týka formy, oprávnenej osoby, adresáta atď.

Dedičská zmluva je často uzatváraná spolu s manželskou zmluvou, pričom v dedičskej zmluve manželia jeden druhého určia za svojich výlučných dedičov. Obdobne môže byť tento inštitút použitý napr. medzi nezosobášenými pármi.

Dedičská zmluva môže byť uzatvorená len vo forme notárskej zápisnice, za súčasnej prítomnosti oboch (všetkých) zmluvných strán dedičskej zmluvy. Zastúpenie je v tomto prípade vylúčené. Do úvahy neprichádza ani možnosť vlastnoručného spísania dedičskej zmluvy, tak ako je to v prípade závetu.

Odkaz (Vermächtnis)

Nemecké dedičské právo pozná aj inštitút „odkazu“ alebo „legátu“ (Vermächtnis), ktoré slovenské právo aktuálne už neupravuje. V minulosti (v Občianskom zákonníku z roku 1950) bol však tento inštitút zakotvený aj v slovenskom práve, a to približne rovnakým spôsobom, ako je to dnes v Nemecku. V návrhoch nového Občianskeho zákonníka sa však počíta s jeho opätovným zavedením.  

Ide pritom o špeciálny odkaz, ktorý je potrebné predstaviť si ako dar v rámci dedičstva pre konkrétnu osobu. Bežné sú napr. situácie, keď poručiteľ zanechá celý svoj majetok svojim blízkym príbuzným, ale rozhodne sa, že jednu alebo viacero konkrétne určených vecí (auto, zariadenie domácnosti, šperk) zanechá prostredníctvom inštitútu odkazu inej konkrétne určenej osobe (napr. najlepšej kamarátke). Odkazom môže byť rovnako zanechaná aj určitá suma peňazí alebo dokonca nejaké právo. Napríklad by sa mohlo stať, že byt po poručiteľovi zdedí ustanovený dedič, ale právo bývať v ňom prostredníctvom inštitútu odkazu pripadne inej osobe.

Vyššie opísaný odkaz pre konkrétnu osobu môže byť zahrnutý buď v závete, alebo v dedičskej zmluve. „Obdarovaná osoba“ pritom z právneho hľadiska odkaz nenadobudne dňom smrti poručiteľa, ako je to v prípade dedičov. K tomuto dňu nadobudne len nárok voči dedičovi zaťaženému odkazom na vydanie veci alebo práva predstavujúcej odkaz.  

Osobitnou formou odkazu je tzv. odkaz, ktorý musí byť zaobstaraný, vo väčšine prípadov zo strany dediča (Verschaffungsvermächtnis). Ide o situácie, keď poručiteľ odkáže osobe, ktorú chce obdarovať prostredníctvom inštitútu odkazu, nejakú vec, ktorá nie je súčasťou dedičstva. Dedič zaťažený odkazom je potom povinný takúto vec obdarovanému zadovážiť, a to z prostriedkov, ktoré nadobudol dedičstvom.

Zatiaľ čo dedič po poručiteľovi preberá nielen práva, ale aj záväzky, v prípade odkazu obdarovaná osoba nadobudne len konkrétne určenú vec, nepreberá však žiadne záväzky poručiteľa. Samozrejme, ani takto obdarovanú osobu (rovnako je to aj v prípade dediča) nie je možné prinútiť, aby odkaz akceptovala. Zákon však, na rozdiel od dedičov, obdarovaným osobám nestanovuje žiadnu lehotu, dokedy je možné odkaz odmietnuť.

Poručiteľ zároveň môže s takouto možnosťou, t. j. odmietnutím odkazu, počítať a určiť viacero osôb vrátane ich poradia, ktorým má odkaz pripadnúť. Pokiaľ osoba, ktorá má prednostné poradie, odkaz odmietne, prípadne zomrie skôr ako poručiteľ, odkaz pripadne ďalšej osobe v poradí.

Pokiaľ žiadna z obdarovaných osôb odkaz prijať nechce, resp. všetky takto určené osoby už zomreli, takáto vec sa stane súčasťou dedičstva a pripadne súdom potvrdenému dedičovi. Keďže pre odmietnutie odkazu zákon nestanovuje žiadnu lehotu, dedičom je možné len odporučiť, aby si odmietnutie odkazu nechali obdarovaným potvrdiť v písomnej forme a predišli tak prípadným sporom v budúcnosti.

Súpis pozostalosti

Ak ste zdedili niečo napr. po príbuznom v Nemecku, azda najviac vás prekvapí, že sa síce dozviete o tom, že ste dedičom, ale nedozviete sa, čo ste vlastne zdedili. Súd pre pozostalostné veci totiž dediča/dedičov len oboznámi, že sa stali dedičmi poručiteľa. Prípadne ich upozorní na existenciu odkazov. Na základe osobitnej žiadosti dediča/dedičov vydáva aj špeciálne osvedčenie o dedičstve (Erbschein), ktorým následne dedič môže doložiť svoje právne postavenie. Keďže ide o spoplatnený úkon, ktorý najmä v prípade dedenia na základe závetu ani nebýva potrebný, mnohí dedičia sa rozhodnú nepožiadať oň.

Súd však neposkytuje dedičovi žiaden súpis majetku či záväzkov po poručiteľovi. Tieto si dedič musí zistiť sám. Na tieto účely má však zo zákona rozsiahle právo na poskytnutie informácie zo strany úradov (napr. katastra nehnuteľností), bánk, poisťovní atď., ako aj voči iným osobám, napr. osobám, ktoré majú predmet dedičstva v držbe, či spolužijúcim osobám poručiteľa. Pokiaľ poručiteľ pred svojou smrťou udelil nejakej osobe plnomocenstvo, má dedič nárok na to, aby mu takto splnomocnená osoba poskytla prehľad o všetkých právnych úkonoch, ktoré na základe udeleného plnomocenstva uskutočnila.

Výnimku predstavujú prípady, keď je výkonom závetu poverená určitá osoba (pozri nižšie). V takomto prípade vykonávateľ závetu musí bezodkladne po ustanovení do svojej funkcie poskytnúť dedičom súpis majetku tvoriaceho pozostalosť  ako aj súpis známych záväzkov.

Vykonávatelia závetu (Testamentvollstrecker)

Ďalším inštitútom, ktorý slovenské právo nepozná, je poverenie na výkon závetu (Testamentvollstreckung). Ide o veľmi užitočný inštitút najmä v prípadoch rozsiahlejších pozostalostí. Vykonávateľa závetu poručiteľ (zvyčajne v závete) poverí, aby vykonal všetko potrebné v súvislosti s výkonom závetu. Ide o akúsi jeho predĺženú ruku po jeho smrti. Poručiteľ sa môže rozhodnúť, že nevymenuje konkrétnu osobu, ale v rámci závetu požiada o jeho vymenovanie súd.

Bez ohľadu na spôsob menovania súd vystaví vykonávateľovi závetu osvedčenie potvrdzujúce túto skutočnosť (Testamentvollstreckerzeugnis). Za vykonávateľa závetu môže byť určený aj jeden z dedičov.

Vykonávateľ závetu je oprávnený túto funkciu prijať alebo odmietnuť (po smrti poručiteľa). Poručiteľ ňou zvyčajne poverí osobu, o ktorej sa domnieva, že túto funkciu prijme, resp. s ktorou sa na tom vopred dohodol. V zmysle nemeckého dedičského práva má poručiteľ možnosť ustanoviť aj jedného alebo viac náhradníkov, pre prípad, že ustanovený vykonávateľ závetu by túto úlohu z nejakého dôvodu nemohol prevziať. Výšku odmeny za výkon tejto funkcie zvyčajne uvedie poručiteľ priamo v závete. Ak odmena nie je v závete stanovená, patrí mu „primeraná odmena“. Aká odmena je primeraná, býva častým bodom sporu medzi vykonávateľom závetu a dedičmi. Pokiaľ sa nedohodnú, musí rozhodnúť súd. Základnú orientáciu môže poskytnúť odporúčanie, ktoré vydala Nemecká komora notárov, ktorá výšku odmeny odvodzuje od hodnoty pozostalosti. Nemá síce záväzný charakter, ale do veľkej miery býva zo strany súdov akceptovaná.

Úlohy vykonávateľa pozostalosti sa síce budú líšiť z prípadu na prípad, ale zvyčajne pôjde najmä o obhliadku pozostalosti, urovnanie prípadných dlhov, realizáciu odkazov, kontrolu poručiteľom stanovených povinností a rozdelenie pozostalosti medzi dedičov. Okrem toho môže byť poverený aj správou jednotlivých súčastí pozostalosti, a to vrátane ich držby a disponovania s nimi. Určité obmedzenia platia pre prípady ich bezodplatného scudzenia.

Vykonávateľ závetu má možnosť aj po akceptovaní funkcie túto vypovedať. Výpoveď však nesmie byť daná v nevhodnom čase – z pohľadu výkonu závetu. Dedičia, naopak, túto možnosť nemajú, t. j. nie sú oprávnení dať ustanovenému vykonávateľovi závetu výpoveď. Za určitých okolností môže ustanoveného vykonávateľa závetu odvolať aj samotný súd (napr. pri hrubom porušovaní svojich povinností).

Daň z dedičstva

Na rozdiel Slovenska, kde bola daň z dedičstva od roku 2004 zrušená (do určitej miery je však stále prítomná v rámci dane z príjmov), v Nemecku táto daň stále existuje. Daň z dedičstva je upravená v zákone, ktorý okrem tejto dane upravuje aj daň z darovania. Pre obe dane vo väčšine prípadov platia rovnaké pravidlá.

K vzniku daňovej povinnosti podľa nemeckého práva dôjde najmä v prípadoch, ak poručiteľ alebo dedič majú svoj obvyklý pobyt v Nemecku, prípadne, ak predmetom dedenia bola nehnuteľnosť v Nemecku.

Každému z dedičov, a to predovšetkým v závislosti od stupňa príbuzenského vzťahu k poručiteľovi, zo zákona prináleží tzv. Freibetrag, t. j. určitá hodnota majetku nadobudnutého dedením, ktorá nepodlieha zdaneniu – nezdaniteľná časť. Napr. pre manžela/manželku poručiteľa predstavuje táto suma aktuálne 500 000 EUR. V prípade detí je to 400 000 EUR, vnúčat 100 000 EUR. Minimálna nezdaniteľná suma je aktuálne vo výške 20 000 EUR. Toto oslobodenie je však možné využiť iba raz za desať rokov.

Zdaneniu následne podlieha len suma prevyšujúca oslobodenie. Sadzba dane závisí od  zaradenia dediča do konkrétnej zdaňovacej skupiny (Steuerklasse), ako aj od výšky sumy majetku (prevyšujúcej nezdaniteľnú časť). Pohybuje sa až do výšky 50 %.

Nemecký zákon upravujúci daň z dedičstva ďalej vyníma zo zdanenia niektoré hnuteľné veci (napr. automobil či zariadenie bytu neprevyšujúce zákonom stanovenú hodnotu). Dedič si okrem toho môže od hodnoty dedičstva odpočítať poručiteľove dlhy či uplatniť paušál na pozostalostné záväzky (Pauschale für Nachlassverbindlichkeiten) až do výšky 10 300 EUR. Tento paušál má zahŕňať všetky náklady spojené s realizáciou prechodu majetku na dedičov (napr. náklady na vypratanie bytu a pod.). Keďže ide o paušál, výšku skutočných nákladov nie je potrebné dokladovať.

Pre úplnosť dodávame, že zdaneniu podliehajú aj veci nadobudnuté v rámci odkazu (Vermächtnis – pozri vyššie), ako aj dary, ktoré boli od poručiteľa prijaté v období posledných 10 rokov pred smrťou poručiteľa. Na druhej strane sa podstatným daňovým úľavám teší podnikateľský majetok (Betriebsvermögen). Keď sa v majetku výrobného podniku odrazu zjaví zbierka umeleckých predmetov, môže byť za tým práve snaha o daňovú optimalizáciu.

Daňový systém Nemecka patrí k jedným z najkomplexnejších (a najkomplikovanejších) na celom svete. Z uvedeného dôvodu nie je možné na tomto mieste uvádzať všetky ďalšie výnimky a možnosti dosiahnuť ďalšie daňové zvýhodnenia. Tieto sa týkajú predovšetkým manžela/manželky poručiteľa a do veľkej miery závisia aj od usporiadania majetkových vzťahov počas trvania manželstva (Gütertrennung – Gütergemeinschaft).

Slovo na záver

Aj keď základná logika nemeckého dedičského práva je podobná ako v prípade toho slovenského, nemecké dedičské právo je omnoho komplexnejšie, komplikovanejšie a zakotvuje inštitúty, ktoré slovenskému právu nie sú známe vôbec. V tomto článku boli zhrnuté len niektoré základné  rozdiely. Článok si nekladie za cieľ poskytnúť čitateľovi komplexný prehľad so všetkými detailmi ani nemôže nahradiť individuálne právne poradenstvo v konkrétnom prípade.

JUDr. Ing. Zuzana Hnátová, LL.M,
advokátka

Slowakisches Recht

Tel: +421 903 447 897
Tel: +49 151 678 56 367
e-mail: zuzana.hnatova@slowakischesrecht.com