Pán Haqbin je afganský štátny príslušník, ktorý prišiel do Belgicka ako maloletý bez sprievodu. Po tom, čo podal žiadosť o medzinárodnú ochranu, bol prijatý do prijímacieho centra. V tomto centre sa podieľal na násilnostiach medzi jeho obyvateľmi rôzneho etnického pôvodu. Po týchto udalostiach riaditeľ prijímacieho centra rozhodol, že ho vylúči z poberania materiálnej pomoci v prijímacom zariadení na dobu pätnástich dní. Počas tohto obdobia vylúčenia trávil pán Haqbin podľa svojich vyjadrení noci v parku v Bruseli a u priateľov.

Za týchto okolností sa vnútroštátny súd, ktorý prejednáva odvolanie pána Haqbina proti prvostupňovému rozsudku, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba proti rozhodnutiu o vylúčení, pýta Súdneho dvora, či majú belgické orgány možnosť odňať alebo obmedziť materiálne podmienky prijímania žiadateľa o medzinárodnú ochranu v situácii pána Haqbina. Okrem toho vzhľadom na osobitnú situáciu tejto osoby vznikla otázka, za akých podmienok takúto sankciu možno uložiť maloletému bez sprievodu.

Súdny dvor najprv spresnil, že sankcie uvedené v článku 20 ods. 4 smernice 2013/33 sa v zásade môžu týkať materiálnych podmienok prijímania. Takéto sankcie však musia byť v súlade s článkom 20 ods. 5 tej istej smernice objektívne, nestranné, odôvodnené a primerané k osobitnej situácii žiadateľa a za každých okolností musia chrániť jeho dôstojnú životnú úroveň.

Odňatie, i keď len dočasné, všetkých materiálnych podmienok prijímania alebo materiálnych podmienok prijímania týkajúcich sa ubytovania, stravy alebo oblečenia je nezlučiteľné s povinnosťou zabezpečiť žiadateľovi dôstojnú životnú úroveň. Takáto sankcia ho totiž zbavuje možnosti uspokojiť svoje najzákladnejšie potreby. Okrem toho porušuje požiadavku proporcionality.

Súdny dvor dodal, že členské štáty majú povinnosť zabezpečiť trvale a bez prerušenia dôstojnú životnú úroveň a orgány zodpovedné za prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu musia

zabezpečiť na základe právnej úpravy a na svoju vlastnú zodpovednosť prístup k podmienkam prijímania, ktoré môžu zabezpečiť takúto životnú úroveň. Nemôžu sa teda obmedziť, ako to mali v úmysle príslušné belgické príslušné orgány, na to, že odovzdajú vylúčenému žiadateľovi zoznam súkromných zariadení pre bezdomovcov, ktoré by ho mohli prijať.

Pokiaľ ide o sankciu spočívajúcu v obmedzení materiálnych podmienok prijímania, akou je odňatie alebo obmedzenie denných dávok, Súdny dvor spresnil, že príslušným orgánom prislúcha, aby za každých okolností zabezpečili, aby takáto sankcia bola vzhľadom na osobitnú situáciu žiadateľa, ako aj na všetky okolnosti danej veci v súlade so zásadou proporcionality a nebola zasiahnutá dôstojnosť tohto žiadateľa. V tejto súvislosti pripomenul, že členské štáty môžu v prípadoch uvedených v článku 20 ods. 4 smernice 2013/33 stanoviť iné opatrenia, odlišné od tých, ktoré sa týkajú materiálnych podmienok prijímania, ako ponechanie žiadateľa v samostatnej časti pobytového tábora alebo jeho presun do iného pobytového tábora. Okrem toho môžu príslušné orgány rozhodnúť o zaistení žiadateľa, pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v tejto smernici.

Keď je žiadateľ maloletý bez sprievodu, a teda zraniteľná osoba v zmysle smernice 2013/33, vnútroštátne orgány musia pri prijímaní sankcií podľa článku 20 ods. 4 tejto smernice vo zvýšenej miere zohľadniť konkrétnu situáciu maloletej osoby, ako aj zásadu proporcionality. Tieto sankcie musia byť najmä vzhľadom na článok 24 Charty základných práv prijaté tak, že sa osobitne zohľadní najlepší záujem dieťaťa. Smernica 2013/33 okrem toho nebráni tomu, aby tieto orgány rozhodli o zverení maloletého službám alebo súdnym orgánom povereným ochranou mládeže.