Podstatnou náležitosťou dohody o zmluvnej pokute je určenie zabezpečovanej povinnosti. Zabezpečovanou povinnosťou treba rozumieť povinnosť, ktorú má jedna zo zmluvných strán voči druhej zmluvnej strane a ktorej splnenie zmluvné strany zabezpečili prostredníctvom dohody o zmluvnej pokute. Skutočnosť, že určenie zabezpečovanej povinnosti je podstatnou náležitosťou dohody o zmluvnej pokute vyplýva z ustanovenia § 544 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ako aj z ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedené potvrdil aj Najvyšší súd ČR v rozsudku zo dňa 27. novembra 2003, sp. zn. 33 Odo 794/2002, v ktorom judikoval nasledovne: „Ak má byť záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty dojednaný platne, z dojednania o zmluvnej pokute musí jednoznačne vyplývať, splnenie akej konkrétnej povinnosti je týmto inštitútom zabezpečené, to znamená, pri porušení ktorej konkrétnej povinnosti vzniká nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, a táto zabezpečená povinnosť musí platne vzniknúť, aby mohla byť zmluvnou pokutou zabezpečená.“ Absencia určenia zabezpečovanej povinnosti bude mať teda za následok neplatnosť dohody o zmluvnej pokute v dôsledku jej neurčitosti, či nezrozumiteľnosti (§ 37 ods. 1 OZ), pričom pôjde o neplatnosť absolútnu. Pri formulácii textu dohody o zmluvnej pokute, preto musia zmluvné strany dôsledne dbať nato, aby presne, určito a zrozumiteľne vymedzili povinnosť, ktorej porušenie má za následok vznik práva na zmluvnú pokutu.

Zabezpečovanou povinnosťou môže byť akákoľvek zmluvná povinnosť, ktorú je možné v zmysle platných právnych predpisov platne zabezpečiť. Z hľadiska charakteru tejto povinnosti môže ísť o ktorúkoľvek povinnosť v zmysle tradičného delenia záväzkov na dare, facere, omittere a pati. Najčastejšie pôjde o hlavnú povinnosť zmluvných strán, napr. povinnosť zaplatiť kúpnu cenu či povinnosť zhotoviť dielo včas. Nie je však vylúčené, aby zabezpečenou povinnosťou bola aj iná vedľajšia povinnosť, napr. povinnosť splniť si informačné povinnosti, povinnosť odstrániť vady, povinnosť dodať tovar v dohodnutom mieste, povinnosť exkluzivity, či mlčanlivosti a pod.

Čo sa týka posúdenia, či zabezpečovanou povinnosťou môže byť tak peňažná povinnosť (napr. povinnosť na zaplatenie kúpnej ceny), ako aj nepeňažná povinnosť (napr. povinnosť zhotoviť dielo včas), na túto otázku treba dať jednoznačnú odpoveď, že zabezpečenou povinnosťou môže byť tak povinnosť peňažná, ako aj povinnosť nepeňažná. Zo žiadneho zákonného ustanovenia upravujúceho zmluvnú pokutu, totiž nevyplýva, že by zákon v tomto smere zmluvné strany akýmkoľvek spôsobom obmedzoval a súčasne k záveru o existencii takéhoto obmedzenia nemožno podľa nášho názoru dôjsť ani výkladom príslušných zákonných ustanovení o zmluvnej pokute.

Zabezpečovanou povinnosťou nemusí byť iba zmluvná povinnosť výslovne uvedená v zmluve, ktorá nie je predvídaná zákonom, ale môže ísť aj o povinnosť, ktorú má dlžník voči veriteľovi priamo zo zákona, pokiaľ je táto zákonná povinnosť v zmluve konkretizovaná (prevzatá do textu zmluvy), alebo zmluva aspoň obsahuje odkaz na príslušné zákonné ustanovenie, z ktorého táto povinnosť vyplýva. Obdobne judikoval aj Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí zo dňa 30. apríla 2002, sp. zn. 33 Odo 96/2011, kde uviedol: „Zmluvnou pokutou možno zabezpečiť akúkoľvek právnu (zmluvnú alebo zákonnú) povinnosť.“  

Otázkou spojenou so zabezpečovanou povinnosťou je, či možno zmluvnou pokutou zabezpečiť aj povinnosť, ktorá je už zabezpečená iným spôsobom (najčastejšie úrokmi z omeškania). V tejto otázke sme toho názoru, že nakoľko z právnej úpravy nevyplýva nemožnosť súbehu zákonného a zmluvného zabezpečenia, neexistuje dôvod, prečo by táto kumulácia zabezpečovacích prostriedkov nebola možná. V takomto prípade, je však možné, že takéto „dvojité“ zabezpečenie sa dostane do rozporu s dobrými mravmi, či zásadami poctivého obchodného styku, preto by zmluvné strany mali venovať takémuto dojednaniu vždy zvýšenú pozornosť.

Zmluvnou pokutou však nemožno zabezpečiť tie povinnosti (resp. pohľadávky), ktorých zabezpečenie je vylúčené priamo zo zákona. Ide napr. o ustanovenie § 845 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nemožno platne zabezpečiť pohľadávky vzniknuté zo stávok a hier, či ustanovenie § 408a ods. 7 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, podľa ktorého nemožno platne zabezpečiť pohľadávky vyplývajúce zo záväzku podriadenosti (§ 408a ods.1 OBZ).

Sporným zostáva, či možno platne zabezpečiť povinnosť, na ktorú neexistuje právny nárok. O. Ovečková k tomu uvádza: „Musí ísť o povinnosť, z ktorej môže vzniknúť nárok, t.j. o takú povinnosť, ktorú možno vymáhať žalobou na súde alebo iným spôsobom. V týchto prípadoch platí, že nemožno zabezpečiť plnenie povinnosti, ktorá je nevynútiteľná, pri ktorej absentuje nárok.“ [1] S uvedeným názorom sa stotožňujeme a poukazujeme tiež na ustanovenie § 845 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého nie je možné platne zabezpečiť pohľadávky zo stávok a hier. V zmysle § 845 Občianskeho zákonníka sú totiž pohľadávky zo stávok a hier, keďže ich nemožno súdne vymáhať, naturálnymi obligáciami. Ustanovenie § 845 OZ je preto podľa nášho názoru potrebné s využitím analógie legis a analógie juris aplikovať aj na ostatné prípady naturálnych obligácii a možno z neho podľa nášho názoru vyvodiť všeobecné pravidlo, vylučujúce platné zabezpečenie naturálnych obligácií.

Spôsob určenia zabezpečovanej povinnosti v dohode o zmluvnej pokute

V praxi najpoužívanejším spôsobom, ako zmluvné strany určujú v dohode o zmluvnej pokute zmluvnú povinnosť, ktorá má byť zmluvnou pokutou zabezpečená, je jej určenie prostredníctvom odkazu na príslušné ustanovenie primárnej zmluvy, kde je táto povinnosť vymedzená, či jej priame vymedzenie v dohode o zmluvnej pokute. Tieto spôsoby určenia zabezpečovanej povinnosti zároveň považujeme za najvýhodnejšie z pohľadu právnej istoty zmluvných strán, nakoľko v týchto prípadoch bude s vysokou pravdepodobnosťou zabezpečovaná povinnosť vymedzená dostatočne určito. Stretnúť sa však môžeme aj s inými spôsobmi určenia zabezpečovanej povinnosti, ktoré so sebou prinášajú viaceré otázniky.

Platná právna úprava nevylučuje, aby zmluvné strany dojednali jednu zmluvnú pokutu aj pre prípad porušenia viacerých povinností. Pôjde o dohodu, v ktorej zmluvné strany vymedzia konkrétne povinnosti, v dôsledku porušenia ktorých vznikne nárok na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty. Táto dohoda môže byť formulovaná tak, že nárok na zmluvnú pokutu vznikne v prípade porušenia každej z vymedzených povinností (teda ak dôjde k porušeniu viacerých povinností vznikne nárok na zmluvnú pokutu za každé takéto porušenie) ale aj tak, že nárok na zmluvnú pokutu vznikne len v prípade kumulatívneho porušenia vymedzených povinností. Možné sú samozrejme aj určité kombinácie. Zmluvné strany by si tu mali dať predovšetkým pozor nato, aby dostatočne presne vymedzili povinnosti, ktoré je potrebné porušiť pre vznik nároku na zmluvnú pokutu.

V tejto súvislosti je diskutabilné, ako sa postaviť k dojednaniu, v zmysle ktorého vzniká nárok na zmluvnú pokutu v prípade porušenia akejkoľvek zmluvnej povinnosti. Predovšetkým treba uviesť, že zmluvnou pokutou možno zabezpečiť len splnenie konkrétnej povinnosti, nie splnenie zmluvy ako celku. Avšak práve v úmysle zabezpečiť zmluvnou pokutou riadne splnenie zmluvy ako celku sa zmluvné strany uchyľujú k dojednaniam, podľa ktorých vzniká nárok na zmluvnú pokutu v konštantnej výške (rovnakej pre všetky prípady), v prípade porušenia ktorejkoľvek zmluvnej povinnosti. S takýmto dojednaním je však podľa nášho názoru spojené značné riziko. Predovšetkým pôjde o otázku primeranosti výšky takto dojednanej zmluvnej pokuty. Treba si uvedomiť, že zmluvná pokuta je tu zjednaná v konštantnej výške pre prípady porušenia akejkoľvek povinnosti vyplývajúcej z danej zmluvy, preto sa môže stať (a zároveň je to aj vysoko pravdepodobné), že pre prípady porušenia určitých „menej významných zmluvných povinností“ (ako napríklad povinnosť oznámiť druhej zmluvnej strane zmenu adresy sídla zmluvnej strany a pod., ktorých nesplnenie samo osebe nemá priamy dosah na splnenie predmetu zmluvy) bude dojednaná zmluvná pokuta neprimeraná, čo môže mať za následok neplatnosť takéhoto dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, prípadne zásadami poctivého obchodného styku, či prinajmenšom moderáciu takto dohodnutej zmluvnej pokuty súdom v konkrétnom prípade porušenia „menej významnej zmluvnej povinnosti“. V takýchto prípadoch je totiž možné len ťažko predpokladať, že dojednaná výška zmluvnej pokuty bude primeraná pre všetky mysliteľné spôsoby porušenia zmluvných povinností. Vzhľadom na uvedené sme toho názoru, že zmluvné strany by sa mali dojednaniu, podľa ktorého vzniká nárok na zmluvnú pokutu v prípade porušenia akejkoľvek zmluvnej povinnosti, vyhnúť a zabezpečovanú povinnosť určiť iným spôsobom.

V praxi sa možno stretnúť aj s dojednaniami, v zmysle ktorých vzniká nárok na zmluvnú pokutu v prípade porušenia „podstatných“ zmluvných povinností. Zmluvné strany vedie k takémuto dojednaniu predovšetkým snaha odstrániť problém prezentovaný v predchádzajúcom výklade tým, že zmluvné strany zmluvnou pokutou sankcionujú len porušenie „podstatných“ zmluvných povinností, čím sa vyhnú neprimeranosti zmluvnej pokuty v určitých prípadoch, keďže zmluvná pokuta sa bude vzťahovať len na povinnosti podstatné, majúce porovnateľný význam, a teda konštantná zmluvná pokuta bude primeraná na všetky tieto prípady. Takáto dohoda o zmluvnej pokute, však so sebou prináša riziko, že bude súdom posúdená ako neplatná z dôvodu jej neurčitosti. Z pojmu podstatné zmluvné povinnosti totiž nie je bez ďalšieho zrejmé, čo je potrebné za takéto povinnosti považovať. Zmluvné strany by preto mali v prípade, ak majú záujem vymedziť zabezpečované povinnosti touto formou, v zmluve určito a zrozumiteľne definovať, ktoré povinnosti považujú pre potreby danej zmluvy za podstatné, čo môžu urobiť, najmä priamym vymenovaním povinností, ktoré považujú za podstatné, ako aj formuláciou dostatočne určitej a zrozumiteľnej všeobecnej definície „podstatnej zmluvnej povinnosti“ pre účely danej zmluvy, na základe ktorej bude možné posúdiť každú zmluvnú povinnosť z toho hľadiska, či ide, alebo nejde o „podstatnú zmluvnú povinnosť“.  

Zabezpečovanú povinnosť môže niesť ktorákoľvek zo zmluvných strán. Zmluvné strany nie sú obmedzené v tom, aby si v zmluve dohodli, ktorá z nich bude mať povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou. Povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou tak môže niesť aj len jedna z nich (dokonca môže niesť aj viac povinností), pričom druhá zmluvná strana nemusí niesť žiadnu povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou. Z uvedeného vyplýva, že nie je možné s ohľadom na platnosť dohody o zmluvnej pokute, nútiť zmluvné strany, aby si v zmluve dojednali zmluvné povinnosti zabezpečené zmluvnou pokutou rovnomerne pre obe strany. V tejto otázke judikoval aj Najvyšší súd SR vo rozsudku sp. zn. 4 Obdo 4/1999, uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe č. 5/2000, s. 110-111 nasledovne: „Sama skutočnosť, že strany dojednali zmluvnú pokutu pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti iba jednou zmluvnou stranou, neznamená, že takáto dohoda odporuje zásadám poctivého obchodného styku.“

Z uvedeného je zrejmé, že spôsoby vymedzenia zabezpečovanej povinnosti v dohode o zmluvnej pokute sú síce široké, avšak majú určité limity, a preto je v záujme zmluvných strán uzatvárajúcich dohodu o zmluvnej pokute, aby s nimi boli oboznámené a využili ten, ktorý je pre ne v danej situácii najvýhodnejší a rovnako tak, aby predchádzali rizikám, ktoré sú spojené s prípadnou neplatnosťou dohody o zmluvnej pokute.

JUDr. Michal Guráň,
asociovaný advokát

CLS Čavojský & Partners, s.r.o.

Zochova 6-8
811 03 Bratislava

Tel.: +421 2 55 64 33 65
Fax: +421 2 55 64 33 61
e-mail: office@clscp.sk

Pobočka Trenčín
Piaristická 273/21
911 01 Trenčín

Tel.: +421 3 26 49 43 92
Fax.: +421 3 26 49 43 93
e-mail: trencin@clscp.sk

--------------------------------------------------------------------------------
[1] Ovečková, O.: Zmluvná pokuta, Bratislava, IURA EDITION, 2011, s. 102.

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk