Zodpovednosť autora výroku zverejneného v periodickej tlači za zásah do osobnostných práv tretej osoby
V právnej praxi sa vyskytujú prípady, že v novinovom článku uverejnenom v periodickej tlači odznie difamačný výrok o určitej osobe. [1] Táto osoba sa preto následne na súde domáha ochrany svojich osobnostných práv, a to často priamo voči autorovi difamačného výroku.
Autori výrokov sa však zvyknú brániť tým, že podľa § 5 ods. 1 tlačového zákona [2] za obsah periodickej tlače (teda aj za obsah novinových článkov) zodpovedá jej vydavateľ. Z toho vyvodzujú, že oni sami za zásah do osobnostných práv spôsobený ich výrokmi nezodpovedajú.
V tomto článku rozoberieme, či je uvedený argument opodstatnený.
Sporné ustanovenie tlačového zákona je v podstate iba zákonným vyjadrením zásady o zodpovednosti za šírenie výrokov tretích osôb
Činnosť vydavateľa okrem iného spočíva aj v tom, že prostredníctvom tlače rozširuje výroky tretích osôb (odlišných od vydavateľa samotného). Jedná sa buď o výroky novinárov ako zamestnancov vydavateľa (prípadne jeho spolupracovníkov pôsobiacich mimo pracovného pomeru), alebo osôb, ktoré s vydavateľom nemajú žiaden právny či iný vzťah.
K otázke zodpovednosti za šírenie výrokov tretích osôb sa pritom vyjadrila relevantná judikatúra. Český najvyšší súd k tejto téme zaujal nasledovné stanovisko:
„Zásadně se nelze úspěšně bránit proti žalobě na ochranu osobnosti tím, že žalovaný šířil jen ty údaje, které sám slyšel (srov. Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha 1980, str. 198).“ [3]
My pritom zastávame názor, že ustanovenie tlačového zákona o zodpovednosti vydavateľa za obsah periodickej tlače je iba zákonným vyjadrením citovanej zásady sformulovanej judikatúrou. Vydavateľ sa teda v spore o ochranu osobnosti v zásade nemôže brániť tým, že iba šíril difamačné výroky, ktorých autorom je niekto iný. [4]
To však ešte neznamená, že za zásah do osobnostných práv spôsobený difamačnými výrokmi nemôže popri vydavateľovi zodpovedať aj ich autor. Naopak, podľa relevantnej judikatúry autor výroku za určitých okolností za takýto zásah zodpovedať bude.
Základy pre riešenie spornej otázky položil ešte najvyšší súd ČSSR
K tejto téme sa ešte v 60. rokoch minulého storočia vyjadril najvyšší súd ČSSR, a to v rámci tzv. Zborníka č. III. [5] Uviedol pritom nasledovné:
„U zásahů provedených tiskem (rozhlasem, televizí) je nutno lišit případy, kdy autorem zprávy (článku) je třetí osoba, nebo jde—li o pracovníka vydavatelství (rozhlasu, televize).
Je—li pisatelem článku uveřejněného tiskem osoba rozdílná od pracovníků této vydavatelské organizace, je mimo pochybnost, že se lze domáhat ochrany proti této osobě jako přímo odpovědné za provedený zásah.
S ohledem na dispoziční právo postiženého občana nelze vyloučit, že se navrhovatel ve sporu u soudu spokojí buď s návrhem proti samotné organizaci (…), nebo naopak proti pisateli (…), popřípadě se rozhodne podat návrh proti oběma. V žádném z těchto případů nepůjde o pochybení.
Jestliže však pisatelem článku (režisérem, redaktorem provedené relace pořadu apod.) je pracovník organizace, který provedením neoprávněného zásahu jednal v rámci plnění úkolů své organizace, pak se soudní praxe přiklání k názoru, že vzhledem k ustanovení § 421 odst. 2 obč. zák. [pozn. v súčasnosti ide o § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka] ve vztahu k ustanovení § 20 odst. 2 obč. zák. je zásah způsoben organizací, jestliže je ovšem doloženo, že pracovník jednal v rámci plnění úkolů organizace.“ [6]
Slovenský najvyšší súd pritom v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018 uviedol nasledovné:
„(...) do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [pozn. treba] zahrnúť (...) aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 — 1967), 1980 (č. II, 1964 — 1969) a 1986 (č. IV, 1970 — 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou.“ [7]
Je pravda, že najvyšší súd v citovanom judikáte hovorí o Zborníkoch č. I, II a IV — a teda nie o Zborníku č. III, ktorý obsahuje stanovisko najvyššieho súdu ČSSR o osobe zodpovednej za difamačný výrok uverejnený v tlači. Podľa judikátu R 71/2018 však zároveň platí, že Zborník č. II mal byť vydaný nákladom SEVT (Statistického a evidenčního vydavatelství tiskopisů) v roku 1980 a mal sa týkať rozhodnutí z rokov 1964—1969 (v tomto smere odkazujeme na podčiarknutú časť citácie vyššie).
Zborník s takouto špecifikáciou však najvyšší súd v inom svojom rozhodnutí [8] označuje ako Zborník č. III. Takýmto spôsobom ho pritom označuje aj český najvyšší súd, [9] slovenská [10] a česká [11] komentárová literatúra a tiež zbierka judikatúry venovaná sporom o ochranu osobnosti. [12] Aj zo samotného zborníka navyše vyplýva, že ide o tretí zborník v poradí. [13]
Sme preto presvedčení, že najvyšší súd sa v judikáte R 71/2018 dopustil iba chyby v písaní. Uvedený judikát venovaný otázke ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu sa tak podľa nás vzťahuje aj na Zborník č. III, a teda aj na citované stanovisko najvyššieho súdu ČSSR o osobe zodpovednej za difamačný výrok uverejnený v tlači.
Závery stanoviska najvyššieho súdu ČSSR sú použiteľné aj v súčasnosti, hoci v mierne modifikovanej podobe
Podľa judikátu R 71/2018 treba citované stanovisko najvyššieho súdu ČSSR považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ak sú jeho závery stále použiteľné z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu a ak neboli prekonané legislatívnymi zmenami alebo neskoršou judikatúrou.
Čo sa týka súladu stanoviska s demokratickými hodnotami, jeho podstata spočíva v tom, že ak autor difamačného výroku zverejneného v tlači nie je pracovníkom (dnešnou terminológiou zamestnancom) vydavateľa, zodpovedá za svoj výrok súčasne s vydavateľom. Ak však autor výroku pôsobí ako pracovník vydavateľa pri plnení jeho úloh, zodpovednosť za výrok sa „pričíta“ výlučne vydavateľovi ako osobe, ktorá autora výroku použila pri svojej činnosti (analogicky s úpravou zodpovednosti za škodu). Z hľadiska demokratických hodnôt nie je podľa nás na tomto závere nič problematické.
Závery stanoviska najvyššieho súdu ČSSR taktiež neboli prekonané legislatívnymi zmenami. Právna úprava (i) ochrany osobnosti a (ii) zodpovednosti za škodu, ktorá bola spôsobená tzv. pomocníkom (osobou, ktorú iná osoba použila pri svojej činnosti) sa totiž od vydania dotknutého stanoviska [14] v rozhodujúcej časti vo svojej podstate nezmenila. [15]
Zároveň platí, že podstata (hlavná myšlienka) predmetného stanoviska nebola prekonaná ani neskoršou judikatúrou. Naopak, neskoršie rozhodnutia potvrdzujú, že jeho závery sú vo svojej podstate správne (hoci sa k tejto téme nevyjadrujú tak komplexne, ako najvyšší súd ČSSR vo svojom stanovisku).
Najvyšší súd napríklad v jednom zo svojich rozhodnutí [16] uviedol nasledovné:
„U zásahov [pozn. do osobnostných práv] vykonaných tlačou (rozhlasom, televíziou) je potrebné odlíšiť prípady, kedy autorom správy (článku) je tretia osoba alebo ide o pracovníka vydavateľstva, prípadne o osobu, ktorú právnická osoba (prípadne aj fyzická osoba) na realizáciu svojej činnosti použila.“
Z kontextu citovaného rozhodnutia pritom vyplýva, že ak je autorom difamačného výroku, resp. článku zverejneného v tlači tretia osoba bez zmluvného či iného vzťahu s vydavateľom, podľa najvyššieho súdu bude za obsah svojho článku osobne zodpovedná, a to popri vydavateľovi. V danom prípade bol však autor článku podľa najvyššieho súdu „použitý“ na realizáciu činnosti vydavateľa, a preto za obsah článku nezodpovedá on, ale výlučne vydavateľ.
K tejto téme sa postavili rovnako aj slovenské odvolacie súdy, [17] a to práve s odvolaním sa na stanovisko najvyššieho súdu ČSSR zverejnené v Zborníku č. III. Na predmetné stanovisko zároveň poukazuje aj slovenská [18] a česká [19] komentárová literatúra v rámci odkazov na judikatúru vzťahujúcu sa na § 13 Občianskeho zákonníka (ktorý upravuje prostriedky ochrany pred zásahmi do osobnostných práv) a tiež zbierka judikatúry venovaná sporom o ochranu osobnosti. [20]
Napriek uvedenému však existujú rozhodnutia, ktoré stanovisko najvyššieho súdu ČSSR mierne modifikujú.
Podľa predmetného stanoviska totiž platí, že autor difamačného článku nebude zodpovedať za zásah do osobnostných práv vtedy, ak ide o vydavateľovho „pracovníka“ plniaceho jeho úlohy. Pojem „pracovník“ bol však v čase vydania stanoviska (rok 1967) a zároveň až do roku 1997 v pracovnoprávnych predpisoch synonymom dnešného pojmu „zamestnanec.“ [21] Použitie pojmu „pracovník“ v stanovisku z roku 1967 bolo zrejme spôsobené tým, že v tom čase právny poriadok nepredpokladal, že by novinári mohli pre vydavateľa vykonávať činnosť v inom, než pracovnom pomere.
Najvyšší súd však v prípade citovanom vyššie rozhodol, že autor difamačného výroku (článku) nebol zodpovedný za zásah do osobnostných práv spôsobený jeho výrokom, a to aj napriek tomu, že s vydavateľom nebol v pracovnoprávnom vzťahu. [22] Podľa najvyššieho súdu bolo rozhodujúce to, že činnosť autora výroku (článku) mala miestny, časový a vecný vzťah k činnosti vydavateľa. [23] Autor výroku bol preto iba „použitý“ pri výkone činnosti vydavateľa.
Rovnaký záver napokon vyplýva aj z iného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý bol publikovaný ako judikát R 128/2014. [24] Právna veta uvedeného judikátu znie nasledovne:
„Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti.“
Nedá sa však povedať, že stanovisko najvyššieho súdu ČSSR zverejnené v Zborníku č. III bolo uvedenými rozhodnutiami prekonané. Jeho základná myšlienka totiž spochybnená nebola. Závery predmetného stanoviska boli neskoršími rozhodnutiami iba mierne modifikované a v podstate prispôsobené tomu, že novinári v súčasnosti vykonávajú pre vydavateľov činnosť aj v inom, než pracovnoprávnom vzťahu.
V zmysle judikátu R 71/2018 je preto potrebné závery stanoviska najvyššieho súdu ČSSR po ich miernej modifikácii zahrnúť do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.
Teraz uvedené závery zhrnieme, čím zároveň odpovieme na otázku sformulovanú v úvode tohto článku.
Zhrnutie — zodpovednosť autora difamačného výroku uverejneného v tlači závisí od jeho vzťahu s vydavateľom
Podľa ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu teda platí, že za zásah do osobnostných práv spôsobený difamačným výrokom zverejneným v tlači zodpovedá popri vydavateľovi aj autor výroku, ak medzi činnosťou autora a činnosťou vydavateľa neexistuje žiaden miestny, časový a vecný vzťah (inými slovami, ak sa autor výroku nijako nepodieľa na činnosti vydavateľa).
Ak však takýto vzťah existuje, potom platí, že vydavateľ použil autora výroku na vykonávanie svojej (vydavateľskej) činnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, či je autor výroku s vydavateľom v pracovnoprávnom vzťahu. V takom prípade za zásah do osobnostných práv nezodpovedá autor výroku, ale výlučne vydavateľ.
Mgr. Michal Leňo
Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.
Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava
Tel.: +421 2 323 54 602
e-mail: office@relevans.sk
[1] Pre účely tohto článku nie je podstatné, či sa jedná o nepravdivé skutkové tvrdenie alebo neprimeraný hodnotiaci úsudok.
[2] Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „tlačový zákon“) platí nasledovné: „Ak tento zákon neustanovuje inak, za obsah periodickej tlače zodpovedá vydavateľ periodickej tlače (...).“
[3] Rozsudok Najvyššieho súdu ČR (ďalej len „český najvyšší súd“), sp. zn.: 28 Cdo 1410/2002. Totožný záver vyslovil český najvyšší súd aj v rozsudkoch vydaných pod sp. zn.: 28 Cdo 1234/2002 a 28 Cdo 2060/2002.
[4] Hoci aj z tohto pravidla existujú výnimky. Ústavný súd ČR napríklad v náleze vydanom pod sp. zn.: II.ÚS 2296/14 rozhodol, že vydavateľ za určitých okolností nezodpovedá za šírenie odborného vyjadrenia špecialistu (znalca), ktoré odznie v článku venovanom najširšej verejnosti (keďže novinár ako laik nie je schopný overiť jeho pravdivosť). Najvyšší súd SR (ďalej len „najvyšší súd“) tiež v uznesení vydanom pod sp. zn.: 3 Cdo 84/2011 rozhodol, že vydavateľ nebude zodpovedať za šírenie výrokov oficiálnych predstaviteľov štátu, keďže má právo spoľahnúť sa na ich pravdivosť. Uvedené výnimky však presahujú tému tohto článku, a preto sa im nebudeme bližšie venovať.
[5] Nejvyšší soud o občanském soudním řízení v některých věcech pracovněprávních, občanskoprávních a rodinněprávních (Sborník stanovisek, závěrů, rozborů a zhodnocení soudní praxe, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí Nejvyššího soudu 1964—1969); vydal Nejvyšší soud ČSSR nákladem Statistického a evidenčního vydavatelství tiskopisů, Praha, 1980 (ďalej len „Zborník č. III“).
[6] Stanovisko najvyššieho súdu ČSSR, sp. zn.: Prz 33/67 uverejnené v Zborníku č. III na stranách 181—182 (ďalej len „stanovisko“). Citované podľa DOLEŽÍLEK, J. Přehled judikatury ve věcech ochrany osobnosti. 3. vydání. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2016, s. 102 a 103.
[7] Uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn.: 6 Cdo 29/2017, ktoré bolo publikované ako judikát 71/2018 (ďalej len „judikát R 71/2018“).
[8] Podľa rozsudku najvyššieho súdu, sp. zn.: 1 Cdo 66/2009 platí nasledovné: „Judikatúra sa už v minulosti jednoznačne vyjadrila, že domáhať sa upustenia od neoprávneného zásahu, ktorý sa týka osobnosti fyzickej osoby, je možné len tam, kde zásah doteraz trvá [porovnaj napr. Nejvyšší soud o občanském soudním řízení v některých věcech pracovněprávních, občanskoprávních a rodinněprávních, Sborník stanovisek, závěrů, rozborů a zhodnocení soudní praxe, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí Nejvyššího soudu 1964—1969, SEVT, Praha 1980 (ďalej len „Zborník III“), str. 204].“
[9] Podľa rozsudku českého najvyššieho súdu, sp. zn.: 28 Cdo 1410/2002 platí nasledovné: „Zásadně se nelze úspěšně bránit proti žalobě na ochranu osobnosti tím, že žalovaný šířil jen ty údaje, které sám slyšel (srov. Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha 1980, str. 198).“ Zhodou okolností ide o rozhodnutie, na ktoré sa v tomto článku odvolávame vyššie, hoci v inej súvislosti.
[10] ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1—450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. XXXI.
[11] ŠVESTKA, J., SPÁČIL, J., ŠKÁROVÁ, M., HULMÁK, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1—459. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2008, s. XVI.
[12] DOLEŽÍLEK, J. Přehled judikatury ve věcech ochrany osobnosti. 3. vydání. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2016, s. 17.
[13] V poznámke pod čiarou na úvodnej strane Zborníka č. III sa uvádza nasledovné: „Ze sborníků Nejvyššího soudu ČSSR byly již vydány sborník I „Nejvyšší soud o občanském soudním řízení a řízení před státním notářstvím“ a sborník II „Nejvyšší soud o trestním řízení soudním,“ a to v roce 1974 a v roce 1975 nákladem Statistického a evidenčního vydavatelství tiskopisů, n. p., Praha.“
[14] Zopakujeme, že išlo o stanovisko najvyššieho súdu ČSSR, sp. zn.: Prz 33/67 zo dňa 31.10.1967.
[15] V podrobnostiach odkazujeme na porovnanie § 11 a nasl. a § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v roku 1967 a v znení účinnom v súčasnosti.
[16] Rozsudok najvyššieho súdu, sp. zn.: 4 Cdo 68/2014.
[17] Podľa rozsudku Krajského súdu Košice, sp. zn.: 1 Co 64/2011 platí nasledovné: „(...) u neoprávnených zásahov vykonaných tlačou (rozhlasom alebo televíziou) treba rozlišovať prípady, keď autorom článku je tretia osoba od prípadu, keď ide o pracovníka vydavateľstva (rozhlasu, televízie). Ak je pisateľom článku uverejneného v tlači osoba rozdielna od pracovníkov vydavateľskej organizácie, možno sa domáhať ochrany proti tejto osobe priamo zodpovednej za urobený zásah. Ak je však pisateľom článku (režisérom, redaktorom uskutočnenej relácie programu a pod.), pracovník organizácie, je zásah spôsobený organizáciou, pokiaľ je doložené, že pracovník konal v rámci plnenia úloh organizácie (Zborník stanovisiek, správ a rozhodnutí Najvyššieho súdu III str. 181 až 182).“
Citované podľa uznesenia Ústavného súdu SR (ďalej len „ústavný súd“), sp. zn.: I. ÚS 406/2012. Ústavný súd pritom rozhodol, že predmetné rozhodnutie Krajského súdu Košice (v rámci ktorého odznel aj citovaný názor) je odôvodnené ústavne akceptovateľným spôsobom.
Podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 5Co/461/2016 taktiež platí nasledovné: „Možno sa však stotožniť s odvolateľom, že posúdenie vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2/ nebolo súdom prvej inštancie vykonané v súlade s ustálenou praxou, v zmysle ktorej autor článku zodpovedá za jeho obsah, pokiaľ nie je zamestnancom vydavateľa (porovnaj napr. Z III, s. 203 ods. 6).“
[18] ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1—450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 92.
[19] ŠVESTKA, J., SPÁČIL, J., ŠKÁROVÁ, M., HULMÁK, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1—459. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2008, s. 188.
[20] DOLEŽÍLEK, J. Přehled judikatury ve věcech ochrany osobnosti. 3. vydání. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2016, s. 102 a 103.
[21] Porovnaj nadpis § 11 zákona č. 65/1965 Zb. zákonník práce v znení účinnom do 31.12.1996.
[22] Najvyšší súd v rozsudku vydanom pod sp. zn.: 4 Cdo 68/2014 uviedol nasledovné: „Odvolací súd po doplnení dokazovania a jeho náležitého vyhodnotenia správne, pri kladnom posúdení miestneho, časového a vecného vzťahu autora (v danej veci žalovaného) k plneniu činnosti vydavateľa, nepovažoval za pasívne vecne legitimovaného v konaní označeného žalovaného. Žalovaný aj keď v čase uverejnenia sporného článku nebol v pracovnoprávnom vzťahu s vydavateľom (inak zodpovedného za zverejnenie sporného článku(...)) podieľal sa na plnení činnosti vydavateľa (bol použitý k realizácii jej činnosti).“
[23] Autor výroku v danom prípade pravidelne na základe ústnej dohody (zmluvy) s vydavateľom prispieval do dotknutého tlačeného média.
[24] Rozsudok najvyššieho súdu, sp. zn.: 3 Cdo 228/2012, ktorý bol publikovaný ako judikát R 128/2014 (ďalej len „judikát R 128/2014“).
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk