Zodpovednosť de facto štatutárov

Novela č. 264/2017 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorá nadobudla účinnosť dňa 1.1.2018 (ďalej ako Novela a Obchodný zákonník) predstavuje, okrem iného, ďalšie z legislatívnych opatrení boja proti tzv. bielym koňom. Hlavným účelom novely je snaha o zabránenie anonymizovania osoby reálne riadiacej spoločnosť a rozšírenie zodpovednosti štatutárov aj na túto osobu.

V zmysle ustanovení Novely nesú rovnakú zodpovednosť ako štatutárne orgány aj osoby (právnické aj fyzické), ktoré síce nie sú formálne ustanovené alebo vymenované do pozície štatutárneho orgánu, ale aj napriek tomu fakticky rozhodujú o činnosti a riadení danej spoločnosti a de facto vykonávajú funkciu štatutárneho orgánu.

Novela vychádza z premisy, že skutočnosť, že osoba, ktorá pôsobnosť štatutárneho orgánu fakticky realizuje, ale nie je formálne ustanovená alebo vymenovaná do funkcie štatutárneho orgánu, nemôže byť len z tohto dôvodu zbavená zodpovednosti za vzniknutú škodu.

PREDPOKLADY ZODPOVEDNOSTI

a) výkon pôsobnosti štatutárneho orgánu

Prvým predpokladom aplikácie príslušných ustanovení Novely je výkon funkcie a činností, ktoré sú inak zverené štatutárnemu orgánu, t.j. primárne obchodné vedenie spoločnosti a riadenie činnosti spoločnosti.

De facto štatutári sú teda tie osoby, ktoré sú oprávnené vykonávať obchodné vedenie, určovať jeho obsah a smerovanie, vedenie spoločnosti delegovať a jeho plnenie kontrolovať, a to všetko bez potreby oprávnenia alebo predchádzajúceho súhlasu alebo dodatočného schválenia formálne ustanoveným alebo menovaným štatutárnym orgánom[1]. De facto štatutári teda fakticky vykonávajú činnosti, ktoré spadajú do pôsobnosti štatutárneho orgánu a sú neformálne oprávnení konať vo všetkých veciach obchodnej spoločnosti.

V zmysle dôvodovej správy k Novele sa jej pravidlá budú vzťahovať iba na dlhodobý a sústavný výkon činností. Určovanie obchodnej stratégie pri jednom konkrétnom kontrakte alebo transakcii inou osobou ako štatutárom nebude predstavovať výkon funkcie štatutárneho orgánu, na ktoré by sa Novela vzťahovala.

Na určenie, že daná osoba spĺňa definičné kritéria de facto štatutára, nie je potrebné, aby táto osoba vystupovala za danú spoločnosť navonok, je postačujúce, aby jej činnosť riadila z pozadia. Pravidelná účasť takejto osoby na rokovaniach, negociáciách o najzákladnejších kontúrach zmluvných dojednaní, alebo samostatné zabezpečenie rokovaní touto osobou sú podporným faktorom, že táto osoba môže byť de facto štatutárom.

V mnohých prípadoch sa môže stať, že tretie osoby alebo dokonca samotná spoločnosť nemajú vedomosť o existencii de facto štatutára. To mnohokrát pramení zo samotného charakteru de facto štatutára, ktorého identita má ostať z rôznych dôvodov utajená. Vedomosť tretích strán alebo samotnej spoločnosti o de facto štatutárovi však nie je podmienkou aplikácie príslušných ustanovení Novely.

Na druhej strane vedúci zamestnanec alebo riaditeľ konkrétneho úseku, ktorému je zverená zodpovednosť a riadenie danej časti prevádzky, nespadá pod aplikáciu pravidiel Novely a nenesie teda zodpovednosť ako štatutárny orgán, nakoľko nie je oprávnený, a to formálne ani de facto určovať obchodné smerovanie spoločnosti a riadiť jej činnosť.

Podstatnou skutočnosťou je, že Novela sa vzťahuje nielen na fyzické osoby, ale vzťahuje sa aj na právnické osoby. Uvedené vyplýva zo znenia § 66 ods. 7 Obchodného zákonníka, podľa ktorého „povinnosti mandatára má aj osoba, ktorá fakticky vykonáva pôsobnosť štatutárneho orgánu...“ Novela teda neokliešťuje rozšírenie takejto zodpovednosti len na fyzické osoby, ale úmyselne používa pojem osoba, pod ktorý spadajú tak fyzické ako aj právnické osoby.

Vyššie uvedenému nebráni ani ustanovenie § 133 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého môže byť konateľom iba fyzická osoba a nebráni mu ani ustanovenie § 194 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého môže byť členom predstavenstva iba fyzická osoba. De facto štatutári sú osoby, ktoré vykonávajú faktickú činnosť, nie sú do štatutárnych orgánov spoločnosti riadne zvolení alebo menovaní a preto nemusia spĺňať podmienky, ktoré na takéto osoby inak kladú právne predpisy. De facto štatutári nemusia splniť ani iné kvalifikačné predpoklady a podmienky štatutárneho orgánu určené právnymi predpismi. V súlade s ustanovením § 6 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. Zákon o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov musia splniť štatutári obchodných spoločností podmienky veku, bezúhonnosti či spôsobilosti na právne úkony. Bez splnenia týchto podmienok nemôže obchodná spoločnosť nadobudnúť živnostenské oprávnenie a byť registrovaná do príslušných registrov. De facto štatutári vzhľadom na povahu ich funkcie (faktický ale neformálny výkon činnosti) tieto podmienky spĺňať nemusia. Uvedené teda znamená, že aj fyzická osoba, ktorá nie je bezúhonná, môže byť de facto štatutárom.

Dôsledkom aplikácie Novely aj na právnické osoby je skutočnosť, že Novela sa vzťahuje aj na tzv. materské spoločnosti danej spoločnosti, ktoré by v prípade prekročenia svojich práv vyplývajúcich zo statusu spoločníka/akcionára a výkonu funkcie de facto štatutára niesli za takýto výkon rovnakú zodpovednosť ako riadene vymenovaný alebo ustanovený štatutár.

b) osoba nie je formálne ustanovená alebo vymenovaná do pozície štatutárneho orgánu

Novela sa vzťahuje iba na fyzické a právnické osoby, ktoré neboli požadovaným spôsobom vymenované alebo ustanovené do pozície štatutárneho orgánu danej spoločnosti.

V prípade, že je obchodné vedenie spoločnosti vykonávané formálne určeným štatutárnym orgánom, osoby tvoriace tento štatutárny orgán nesú zodpovednosť v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákona o zodpovednosti štatutárov a nie je na ne potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Novely.

Je potrebné takisto poznamenať, že Novela sa vzťahuje aj na osoby, ktoré boli riadnymi štatutármi spoločnosti, ale štatutárom už z akéhokoľvek dôvodu nie sú, ale naďalej vykonávajú riadenie spoločnosti a rozhodujú o jej činnosti. Na tieto osoby sa nemôžu vzťahovať všeobecné ustanovenia zodpovednosti štatutárov, ale budú sa na ne aplikovať príslušné ustanovenia Novely.

ROZSAH ZODPOVEDNOSTI

V zmysle § 66 ods. 7 Obchodného zákonníka sú de facto štatutári povinní konať s odbornou starostlivosťou v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov.

Okruh povinností de facto štatutára je určený podľa povinností mandatára v zmysle mandátnej zmluvy podľa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle týchto ustanovení má mandatár povinnosť postupovať pri zariaďovaní záležitosti pre mandanta s odbornou starostlivosťou a túto činnosť uskutočňovať v súlade s jeho záujmami.

Najpodstatnejším prínosom Novely je rozšírenie zodpovednosti formálne vymenovaných štatutárov aj na de facto štatutárov, ktorých zodpovednosť je rovnaká. Porušenie povinnosti de facto štatutármi nebude postihované prísnejšie.

Povinnosť de facto štatutárov vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou sa vzťahuje na všetky povinnosti uložené zákonom, spoločenskou alebo zakladateľskou zmluvou, stanovami alebo rozhodnutím valného zhromaždenia.[2]

De facto štatutári sú pri výkone svojej činnosti povinní postupovať v súlade so záujmami spoločnosti a ich spoločníkov, sú povinní zachovávať princípy profesionality a lojality a pri svojej činnosti sú povinní zaobstarať si všetky dostupné informácie a podklady, ktoré môžu ovplyvniť ich rozhodnutie.

De facto štatutári sú povinní zachovávať mlčanlivosť o všetkých informáciách, ktorých vyzradenie tretím osobám by mohlo spôsobiť škodu alebo ohroziť záujmy spoločníkov alebo spoločnosti.

Pri určovaní zodpovednosti de facto štatutárov za škodu je kľúčové ustanovenie § 266 ods. 6 Obchodného zákonníka, ktoré možno analogicky použiť a podľa ktorého je vzťah medzi štatutármi a spoločnosťou absolútnym obchodným vzťahom a vzťahujú sa na neho ustanovenia Obchodného zákonníka.

Na vznik zodpovednosti de facto štatutára za škodu sa v zmysle § 373 Obchodného zákonníka vyžaduje kumulatívne splnenie nasledovných troch podmienok:

a) Porušenie povinnosti

b) Vznik škody

c) Príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody.

Tak ako bolo spomenuté vyššie, štatutárne orgány sú zodpovedné za porušenie akejkoľvek povinnosti, ktorá im vyplýva zo zákona, korporátnych dokumentov spoločnosti či z rozhodnutia valného zhromaždenia. V prípade de facto štatutárov však môže dôjsť k aplikačným problémom, nakoľko ide čisto o neformálny vzťah, ktorý nie je reflektovaný v korporátnych dokumentoch spoločnosti (samotná spoločnosť nemusí vôbec vedieť o existencii de facto štatutára) a je skôr dôvodné predpokladať, že ani valné zhromaždenie nebude vo forme uznesenia ukladať de facto štatutárovi akéhokoľvek úlohy. Na de facto štatutára sa bude preto v praxi vzťahovať skôr povinnosť postupovať v súlade so všeobecnými požiadavkami na odbornú starostlivosť, v súlade so zásadou lojality a v záujme spoločnosti a spoločníkov.

V zmysle Novely nesú de facto štatutári zodpovednosť tak ako štatutárne orgány jednotlivých spoločností. V prípade spoločnosti s ručením obmedzeným bude zodpovednosť de facto štatutárov rovnaká ako konateľov, v prípade akciovej spoločnosti rovnaká ako predstavenstva a jeho členov, v prípade verejnej obchodnej spoločnosti ako jej spoločníkov a v prípade komanditnej spoločnosti ako jej komplementárov.

ZÁVER

Novela prináša nový prístup k definícii osôb, ktoré nesú zodpovednosť za svoj vplyv nad spoločnosťou. Vzhľadom na možnosť identifikovať tieto osoby len na základe ich faktického vplyvu nad spoločnosťou, ktorý nemusí byť vždy viditeľný, bude zaujímavé sledovať budúcu aplikačnú prax a interpretáciu Novely súdmi.