Podnikateľ, v tomto prípade spoločnosť s ručením obmedzeným, musí v obchodnom styku čeliť aj situáciám, kedy nie je možné vopred jednoznačne vyhodnotiť úspešnosť napr. určitej investície alebo obchodného projektu. Výsledok takejto činnosti môže byť neistý a v prípade neúspechu hrozia podnikateľovi nepriaznivé následky. Obchodná spoločnosť za svoje záväzky, ktoré z takejto činnosti vzniknú, zodpovedá.

Obchodná spoločnosť ako typ právnickej osoby je síce subjekt práva, ale ide o umelý konštrukt práva a za jej konaním je vždy určitá fyzická osoba, v tomto prípade jej štatutárny orgán, ktorým je konateľ.

Konateľ spoločnosti nielenže koná priamo v mene spoločnosti s ručením obmedzeným, ale do jeho pôsobnosti patrí v zmysle § 134 OBZ taktiež rozhodovanie o jej obchodnom vedení. Obchodné vedenie definuje právna veda ako konanie konateľa dovnútra spoločnosti, ktoré zahŕňa riadenie spoločnosti, vnútornú správu spoločnosti, rozhodovanie o prevádzkových záležitostiach spoločnosti, organizačných, personálnych, technických a obchodných otázkach, ale taktiež rozhodovanie o tom, do akých záväzkových vzťahov spoločnosť vstúpi.[1] 

Konateľ teda nielenže koná v mene spoločnosti navonok, ale medzi jeho oprávnenia patrí aj riadenie každodennej podnikateľskej činnosti spoločnosti či jej obchodné rozhodnutia. Aj podnikateľské rozhodnutia konateľa v mene spoločnosti je možné subsumovať pod obchodné vedenie spoločnosti - ide napr. o rozhodovanie o uzatvorení kúpnych zmlúv alebo iných obchodno-právnych záväzkov v súvislosti s predmetom podnikania spoločnosti, kúpu pohľadávok, investovanie na finančnom trhu, marketing a pod.[2] 

Vzhľadom na rizikovosť povahy takýchto podnikateľských rozhodnutí v obchodnom styku, nie je vylúčené, že konaním konateľa vznikne obchodnej spoločnosti škoda. V právnej praxi je preto často diskutovaná otázka zodpovednosti za rizikové podnikateľské rozhodnutia konateľa.

Predpoklady vzniku zodpovednosti konateľa za škodu

V otázke zodpovednosti za škodu pri práve obchodných (kapitálových) spoločností všeobecne rozlišujeme:

(i) zodpovednosť právnickej osoby voči iným subjektom za protiprávne konanie jej štatutárneho  orgánu ako tzv. externú zodpovednosť; a
(ii) zodpovednosť štatutárneho orgánu za svoje vlastné konanie voči obchodnej spoločnosti ako tzv. internú zodpovednosť.[3]

V prípade zodpovednosti štatutárneho orgánu za škodu, ktorú spôsobil štatutárny orgán obchodnej spoločnosti pri výkone svojej funkcie, hovoríme o internej zodpovednosti. Na vznik internej zodpovednosti konateľa za škodu sa vyžaduje kumulatívne naplnenie troch predpokladov:

1. vznik škody;
2. porušenie povinnosti konateľa;
3. kauzálny nexus medzi vznikom škody a porušením povinnosti konateľa.

Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti konateľa za škodu je porušenie povinnosti konateľa. Zákon nevymedzuje taxatívne, o aké povinnosti konateľa ide. Ustanovenie § 135a ods. 2 OBZ len príkladmo uvádza povinnosti, pri porušení ktorých konateľ zodpovedá spoločnosti za škodu. Ide o poskytnutie plnenia spoločníkom v rozpore s OBZ a o nadobudnutie majetku v rozpore s ustanovením § 59a OBZ.

To znamená, že zodpovednosť konateľa za škodu môže vzniknúť pri porušení akýchkoľvek povinností konateľa, ktoré je povinný pri výkone svojej pôsobnosti ako štatutárny orgán dodržiavať.

Vzhľadom na znenie § 135a ods. 1 OBZ, ide najmä o tieto základné povinnosti:

• povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou;
• povinnosť konať v súlade so záujmami spoločnosti;
• povinnosť konať v súlade so záujmami všetkých spoločníkov;
• povinnosť zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia;
• povinnosť zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov;
• zákaz uprednostňovania vlastných záujmov, záujmov len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.

Navyše, táto zodpovednosť za škodu je koncipovaná na základe objektívnej zodpovednosti konateľa. To znamená, že pri porušení povinnosti konateľa sa nevyžaduje jeho zavinenie. Ide teda o zodpovednosť konateľa za výsledok činnosti, nie za činnosť samotnú. Interná zodpovednosť konateľa za škodu, ktorú spôsobil spoločnosti pri výkone svojej pôsobnosti je teda pomerne striktná.

Liberačné dôvody

Na druhej strane, zákon umožňuje konateľovi zbaviť sa jeho zodpovednosti za škodu preukázaním tzv. liberačných dôvodov, ktorými sú primárne:

A. skutočnosť, že konateľ postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou; a
B. skutočnosť, že konateľ postupoval pri výkone svojej pôsobnosti v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.

Tieto liberačné dôvody musia byť pri konaní konateľa splnené kumulatívne.

Zároveň, vzhľadom na existenciu objektívnej zodpovednosti konateľa za škodu, platí vyvrátiteľná právna domnienka, že konateľ pri vzniku škody porušil povinnosť konať s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.[4] Konateľ bude musieť pre zbavenie sa tejto zodpovednosti preukázať, že konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. V prípadnom súdnom spore zaťažuje dôkazné bremeno vyvrátenia tejto prezumpcie práve konateľa.

To znamená, že konateľ musí pri podnikateľskom rozhodnutí konať s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti, inak zodpovedá za škodu, ktorá obchodnej spoločnosti z takéhoto rozhodnutia vzišla, a to bez možnosti liberácie. Ustanovenie § 135a OBZ totižto upravuje liberačné dôvody pri vzniku internej zodpovednosti konateľa za škodu osobitne od všeobecných liberačných dôvodov zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 374 OBZ.

A. Konanie s odbornou starostlivosťou

Konanie s odbornou starostlivosťou je vyjadrením prvku profesionality pri výkone funkcie konateľa.

Pojem odbornej starostlivosti vychádza z právnej úpravy mandátnej zmluvy, podľa ktorej je mandatár povinný postupovať pri zariaďovaní záležitosti mandanta s odbornou starostlivosťou. Mandátna zmluva, ako obstarávateľský typ zmluvy, implicitne predpokladá, že mandatár je v dotknutej oblasti odborníkom.[5]

Teleologickým výkladom ustanovenia § 135a OBZ však dospejeme k záveru, že zákon nepožaduje od konateľov odbornosť v zmysle kvalifikačných predpokladov, napríklad v oblasti práva, ekonómie alebo výroby, ale vyžaduje od nich profesionalitu pri výkone funkcie člena štatutárneho orgánu z objektívneho hľadiska.[6] Zákon tak mandatárovi, podobne ako konateľovi, v hrubých rysoch stanovuje rozmedzie miery kvality, ktorú je povinný dodržiavať.

Z povahy veci je jasné, že nepôjde o bežnú či priemernú starostlivosť konateľa. Naopak, konateľ je povinný pri plnení svojej funkcie využívať svoje odborné znalosti, prípadne, ak takýmito znalosťami sám nedisponuje, poveriť na výkon činnosti inú osobu. V takomto prípade je konateľ povinný zachovať predpoklad odbornej starostlivosti pri výbere kvalifikovanej osoby. Ak by sa ukázalo, že konateľ zanedbal pri výbere tejto osoby odbornú starostlivosť, zodpovedal by taktiež za škodu, ktorú by táto tretia osoba spôsobila obchodnej spoločnosti.[7]

Odborná starostlivosť je kritérium objektívnej povahy, bez ohľadu na osobnostné predpoklady či zručnosti konateľa. Kritérium odbornej starostlivosti totiž vyjadruje určitú abstraktnú mieru pre očakávané konanie povinnej osoby. Tento štandard konania sa nemení v závislosti od vlastností osoby, ktorá zastáva funkciu konateľa. Osobitné kvalifikačné predpoklady, dosiahnutý stupeň vzdelania, zručnosti či skúsenosti konateľa, by v prípade dokazovania v súdnom spore, či konateľ konal s odbornou starostlivosťou alebo nie, boli irelevantné. Navyše, povinnosť odbornej starostlivosti sa viaže výlučne na konateľa, nie napríklad na obchodného riaditeľa v postavení zamestnanca.[8]

Vzhľadom na vyššie uvedené, je možné definovať odbornú starostlivosť ako najvyšší stupeň starostlivosti štatutárneho orgánu, v ktorom konateľ koná na informovanom základe a po dôkladnom zvážení predpokladateľných eventualít postupu a následkov zvoleného postupu.[9]

B. Dobrá viera konateľa, že koná v záujme spoločnosti

Druhý predpoklad, ktorý je konateľ povinný preukázať na zbavenie sa zodpovednosti za škodu, je skutočnosť dobrej viery konateľa, že koná v záujme spoločnosti.

Konanie v záujme spoločnosti je vyjadrením prvku lojality konateľa voči spoločnosti. Podmienka lojálnosti konania vyžaduje, aby konateľ neuprednostňoval pred záujmami spoločnosti svoje vlastné záujmy, záujmy jednotlivých spoločníkov či dokonca záujmy tretích osôb.

Zákonná úprava zmierňuje striktnosť zodpovednosti konateľa za škodu pri zásade lojality tým, že postačuje aspoň konateľova dobrá viera, že koná v záujme spoločnosti. Dobrá viera je definovaná ako „nezavinená nevedomosť o právnych nedostatkoch určitého právneho stavu“[10] a ide v zásade o objektivizovaný stav nevedomosti konajúcej osoby. Zo zákonného znenia § 135a ods. 3 OBZ vyplýva, že nestačí len konateľova nevedomosť, ale vyžaduje sa pozitívne presvedčenie konateľa, že koná v záujme obchodnej spoločnosti.

Hoci je dobrá viera psychickou kategóriou, aj napriek tomu je nutné dobrú vieru konateľa hodnotiť vždy objektívne, a nielen zo subjektívneho hľadiska či osobného presvedčenia konateľa. Dobrú vieru je nutné rozlišovať od zavinenia, ktoré je subjektívnou kategóriou, a ktoré vyjadruje subjektívny vzťah konajúceho subjektu k výsledku jeho správania. Zodpovedanie na otázku, či konateľ konal v dobrej viere alebo nie, nie je skutkovou, ale právnou otázkou.[11]

V zásade je možné konštatovať, že v dobrej viere nekonal konateľ, ktorý rozpoznal, s ohľadom na všetky relevantné skutočnosti mal vedieť rozpoznať alebo mohol vedieť rozpoznať, že dochádza k porušeniu záujmov spoločnosti. Dobrá viera zaniká vtedy, keď sa konateľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že koná v záujme obchodnej spoločnosti. 

Právo na omyl v podnikaní

Kumulatívnym naplnením vyššie uvedených požiadaviek – odbornej starostlivosti a dobrej viery v konanie, ktoré je v záujme spoločnosti – nebude konateľ zodpovedať za škodu, ktorú spôsobí spoločnosti, a to aj vtedy, ak išlo o veľmi riskantné podnikateľské rozhodnutie.

Ide v zásade o tzv. právo na omyl v podnikaní, ktoré spočíva v podnikateľskom riziku, ako atribúte podnikania, bez ktorého (rizika) nie je možný hospodársky rast. Právo na omyl vyplýva zo samotnej povahy podnikania kapitálových obchodných spoločností, ktoré umožňujú prostredníctvom obmedzeného ručenia spoločníkov, kumuláciu kapitálu za účelom realizácie kapitálovo náročnejších projektov. Táto skutočnosť následne umožňuje spoločníkom vyhnúť sa negatívnym dopadom rizikovosti podnikania a eventuálneho neúspechu v podnikaní na majetok spoločníkov.

Nie je však prípustné, aby sa podnikateľské riziko prenášalo z obchodnej spoločnosti ako podnikateľa na jeho štatutárny orgán. Podnikateľské riziko podľa formulácie zákonného ustanovenia § 2 ods. 1 OBZ zaťažuje vždy podnikateľa, v tomto prípade obchodnú spoločnosť.

Pravidlo „business judgement rule“

Nesprávne podnikateľské rozhodnutie teda nemusí nevyhnutne znamenať porušenie povinností konateľa a vznik zodpovednosti konateľa za škodu. Určenie hranice medzi dodržaním odbornej starostlivosti konateľa v spojitosti s dobrou vierou konateľa pri rizikovom rozhodnutí konateľa a zanedbaním konateľových povinností, však bude v praxi veľmi problematické.

Dôkazné bremeno v súdnom spore je na konateľovi. V tejto časti sa slovenská právna úprava líši od amerického práva, kde v prípade zodpovednosti štatutárneho orgánu spoločnosti za podnikateľské rozhodnutie platí pravidlo „business judgement rule“ (pravidlo podnikateľského úsudku), vytvorené precedenčným právom.

Pravidlo podnikateľského úsudku kreuje vyvrátiteľnú domnienku, že pri prijímaní podnikateľských rozhodnutí vychádzajú členovia štatutárneho orgánu z informovaného základu, že ich prijímajú v dobrej a najpoctivejšej viere, že dané rozhodnutie je v najlepšom záujme spoločnosti.[12] Toto pravidlo nemá základ v hmotnom práve, neurčuje štandard správania sa štatutárneho orgánu, ale vymedzuje rozsah súdneho prieskumu, ktorého zmyslom je ochrana štatutárnych orgánov pred spätným (ex post) posudzovaním ich rizikových podnikateľských rozhodnutí.  

Dôkazné bremeno vyvrátenia tejto prezumpcie je na žalobcovi, spravidla spoločníkoch, ktorí sú povinní preukazovať určité okolnosti, ktoré odôvodňujú prelomenie tejto ochrany štatutárnych orgánov pri podnikateľskom rozhodovaní. Ide skôr o výnimočné okolnosti, ako podvod, konflikt záujmov, nezákonnosť konania štatutárneho orgánu alebo také konanie, ktoré dosahuje stupeň hrubej nedbanlivosti.

Veľkým pozitívom pravidla podnikateľského úsudku je podľa nášho názoru to, že vytvára štatutárnym orgánom pri obchodnom vedení podniku široký priestor na rozhodovanie, čím eliminuje alibizmus či obavu z rozhodovania štatutárneho orgánu. Na základe tejto skutočnosti, uvedené pravidlo motivuje štatutárne orgány k primeranej a rozumnej chuti riskovať, s čím je síce spojené väčšie riziko, avšak i možný zisk, čo je koniec koncov zmyslom právneho zakotvenia kapitálových obchodných spoločností.

Záver

Aj napriek tomu, že právna úprava zodpovednosti konateľa za škodu voči obchodnej spoločnosti je pomerne striktná, keďže zakotvuje objektívnu zodpovednosť konateľa za škodu, môžeme konštatovať, že konateľ má pri rizikovom podnikateľskom rozhodnutí právo na omyl. Konateľ totiž nemôže niesť riziko podnikania namiesto obchodnej spoločnosti, ku ktorému patrí aj možná strata aktív alebo vznik pasív.

Podnikateľské rozhodnutie konateľa však musí byť rozhodnutím v medziach odbornej starostlivosti a dobrej viery, že ide o záujem spoločnosti. V prípade vzniku škody obchodnej spoločnosti pri takomto rozhodnutí má konateľ povinnosť dokázať, že hoci išlo o rizikové podnikateľské rozhodnutie, povinnosť konať s odbornou starostlivosťou a v záujme spoločnosti nezanedbal.

Vzhľadom na vyššie uvedené, môže byť v otázke podnikateľských rozhodnutí v kapitálových obchodných spoločnostiach pre právnu prax inšpiratívnym prameňom americká doktrína „business judgement rule“, a to aj v súvislosti s možnými úvahami de lege ferenda.

Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.

Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava

Tel.: +421 2 323 54 602
Fax: +421 2 594 18 115
e-mail: office@relevans.sk

______________________________
[1] SUCHOŽA, J. Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár. Bratislava: Eurounion, 2016, s. 417
[2] HAVEL, B. Zohlednění rizika při správě obchodních korporací. In Kolektív autorov: Vybrané otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym profesijným postupom. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010, s. 91
[3] CSACH, K. a kol. Profesijná zodpovednosť. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone vybraných činností s akcentom na europeizáciu deliktného práva. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2011, s. 163
[4] PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2016, s. 594
[5] MANCELOVÁ, S. Lojalita a péče řádného hospodáře v akciové společnosti. Praha: C.H. Beck, 2015, s. 33
[6] DURAČINSKÁ, J. Povinnosť starostlivosti riadneho hospodára alebo povinnosť odbornej starostlivosti z hľadiska právnej komparatistiky. In: Dny práva 2012. Brno: Masarykova univerzita, 2013, s. 1792
[7] Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obo 106/2006, zo dňa 1.7.2007
[8] Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 39 Cdo 3376/2009, zo dňa 30.11.2010
[9] OVEČKOVÁ, O. Obchodný zákonník. Veľký komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2017, s. 969
[10] HURDÍK, J., IN HURDÍK, J. – FIALA, J. – HRUŠÁKOVÁ, M. Úvod do soukromého práva. Brno : Masarykova univerzita, 2002, s. 94.
[11] JANČO, M. Význam dobrej viery v súkromnom práve, In: Bulletin slovenskej advokácie,15, 2009, č. 7 - 8, s. 13
[12] „It is a presumption that in making a business decision the directors of a corporation acted on an informed basis, in good faith and in the honest belief that the action taken was in the best interests of the company.“ Prípad Aronson versus Lewis č. 473 A 2d 805 (Del 1984)

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk