V článku sa v kontexte vyššie uvedeného budeme zaoberať novoprijatým ustanovením § 66aa Obchodného zákonníka a predpokladmi jeho využitia pri jeho praktickej aplikácii, najmä čo sa týka splnenia podmienok pre vyvodenie zodpovednosti voči  ovládajúcej osobe a reálnej aplikovateľnosti tohto ustanovenia.

Taktiež sa pokúsime načrtnúť niektoré aspekty českej a nemeckej právnej úpravy, ktoré mali byť podľa znenia dôvodovej správy k novoprijatému ustanoveniu inšpiráciou pre slovenského zákonodarcu a akým spôsobom je táto zodpovednosť „prepichovania korporátneho závoja“ uplatňovaná v rámci týchto dvoch krajín, resp. aký je prístup súdov a odborníkov z praxe k vyvodzovaniu a uplatňovaniu zodpovednosti ovládajúcej osoby za ovládanú osobu.[2] V rámci článku sa z dôvodu vecného rozsahu a zamerania článku nevenujeme prípadnej trestnoprávnej rovine vyplývajúcej z niektorých nami uvádzaných prípadov.

V akých prípadoch má byť podľa novej úpravy materská spoločnosť zodpovedná veriteľom za úpadok svojej dcérskej spoločnosti?

Zákon[3] vo svojej základnej premise ohľadom zodpovednosti za úpadok dcérskej spoločnosti hovorí, že „Ovládajúca osoba zodpovedá veriteľom ovládanej osoby za škodu spôsobenú úpadkom ovládanej osoby, ak svojím konaním podstatne prispela k úpadku ovládanej osoby. Tejto zodpovednosti sa ovládajúca osoba zbaví, ak preukáže, že postupovala informovane a v dobrej viere, že koná v prospech ovládanej osoby.“

Z tejto premisy preto z nášho pohľadu na prvý pohľad vyplýva nasledovné:

• Ustanovenie § 66aa Obchodného zákonníka sa viaže výlučne na tie materské a dcérske spoločnosti, ktoré spĺňajú postavenie spoločností ako ovládajúcej, resp. ovládanej osoby podľa znenia Obchodného zákonníka[4];  a
• Škoda musí byť spôsobená veriteľovi ovládanej osoby a to z dôvodu úpadku tejto ovládanej osoby;  a
• Materská spoločnosť v postavení ovládajúcej osoby musí svojím konaním podstatne prispieť k úpadku svojej dcérskej spoločnosti ako ovládanej osoby; a
• Ak ovládajúca osoba preukáže, že postupovala informovane a v dobrej viere, že koná v prospech ovládanej osoby, nebude na ňu aplikovateľné ustanovenie § 66aa Obchodného zákonníka.

Ustanovenie § 66aa sa aplikuje na ovládanú a ovládajúcu osobu

Ako je uvedené v rámci samotného znenia ustanovenia § 66aa Obchodného zákonníka, zodpovednosť veriteľom za úpadok nesie „ovládajúca osoba“ a to za úpadok „ovládanej osoby“. Znamená to preto, že ak sa spoločník spoločnosti nebude môcť považovať za ovládajúcu osobu podľa litery Obchodného zákonníka (napríklad z dôvodu, že určitá dcérska spoločnosť má iba dvoch spoločníkov s rovnakým podielom vo výške 50% na základnom imaní takejto dcérskej spoločnosti), nebude sa na neho aplikovať ani takáto novokoncipovaná právna úprava ustanovenia § 66aa.

Pre úplnosť uvádzame, že podľa dôvodovej správy k novele Obchodného zákonníka by mala byť nemecká judikatúra a česká právna úprava inšpiráciou (čiastočnou) pre slovenského zákonodarcu. Podľa nemeckej judikatúry zodpovedá ale každý spoločník dotknutej spoločnosti (ak splní podmienky predpokladané judikatúrou, resp. právnou úpravou pre prelomenie korporátneho závoja) a to bez ohľadu na veľkosť jeho majetkovej účasti v dcérskej spoločnosti. Česká právna úprava je dokonca formulovaná ešte prísnejšie, kedy postihuje akúkoľvek vplyvnú osobu (bez ohľadu na to, či je alebo nie je spoločníkom spoločnosti) a to v prípade, ak takáto osoba rozhodujúcim a významným spôsobom ovplyvní správanie obchodnej spoločnosti k jej ujme (okrem tých prípadov, kedy preukáže že pri svojom ovplyvnení mohla v dobrej viere predpokladať, že koná informovane a v obhájiteľnom záujme ovplyvnenej osoby). Ako je možné vidieť, česká aj nemecká právna úprava nerozlišujú a nekvantifikujú jednotlivých spoločníkov spoločnosti podľa veľkosti ich majetkovej účasti v ich dcérskej spoločnosti.

Novoprijatý inštitút § 66aa je nastavený a kreovaný tak, že takáto zodpovednosť postihuje výlučne ovládajúcu osobu za úpadok ovládanej osoby voči veriteľom (a teda nie každého spoločníka danej dcérskej spoločnosti). Na druhej strane, samotná dôvodová správa hovorí, že vzorom pre novú úpravu bola aj česká právna úprava, ktorá je ale podľa slov zákonodarcu formulovaná prísnejšie, keďže predpokladá zodpovednosť akejkoľvek vplyvnej osoby za dlhy ovplyvnenej osoby.

Kto je ovládanou a ovládajúcou osobou podľa slovenského práva?

Ovládaná osoba je spoločnosť, v ktorej má ovládajúca osoba väčšinový podiel na hlasovacích právach preto, že má podiel na spoločnosti alebo akcie spoločnosti, s ktorými je spojená väčšina hlasovacích práv, alebo preto, že na základe dohody s inými oprávnenými osobami môže vykonávať väčšinu hlasovacích práv bez ohľadu na platnosť alebo na neplatnosť takejto dohody.[5]

Predpokladom vzniku vzťahu ovládajúcej a ovládanej osoby je väčšinový podiel na hlasovacích právach počítaný zo všetkých hlasovacích práv všetkých spoločnosti. Ak má ale určitá osoba vplyv, ktorý však nepresahuje polovicu podielu na hlasovacích právach, ten nepostačí na ovládanie, resp. na postavenie ovládajúcej a ovládanej osoby podľa § 66a Obchodného zákonníka.[6] Ovládajúca osoba nemusí byť výlučne väčšinovým spoločníkom ale postačovať bude jej efektívny vplyv na väčšinu hlasovacích práv. Aj osoba, ktorá nie je akcionárom či spoločníkom, môže byť ovládajúcou osobou, keďže postačuje, ak táto osoba má možnosť vykonávať väčšinu hlasovacích práv. Problematické bude posúdenie splnenia existencie dohody s inými osobami a faktické vykonávanie väčšiny hlasovacích práv. Nie je pritom rozhodujúce, či ide o dohodu platnú a nie je dôležité, či je povinnosť dodržiavať pokyny právne vynútiteľná. V súlade so závermi odbornej literatúry platí, že ak je takáto dohoda fakticky dodržiavaná, zakladá taktiež ovládanie a pozíciu ovládajúcej osoby. Taktiež by nemalo byť relevantné ani to, či je možné uzatvorenie dohody medzi ovládajúcou osobou a hlasujúcou osobou preukázať. Na existenciu dohody by malo postačovať preukázanie, že ovládajúca osoba vie ovplyvniť správanie sa a hlasujúca osoba hlasuje podľa vôle ovládajúcej osoby a preto by malo postačovať aj faktické (tieňové) ovládanie výkonu hlasovacích práv.[7]

Predstavme si ale napríklad situáciu, kedy by úpadok dcérskej spoločnosti bol spôsobený podstatným prispením spoločníkov v takej spoločnosti, v ktorej majú viacerí spoločníci majetkový podiel maximálne vo výške 50% základného imania tejto dcérskej spoločnosti, t.j. nespĺňali by definičné znaky ovládajúcej osoby na základe majetkového podielu v ovládanej osobe a zároveň by nespĺňali ani podmienku faktického ovplyvnenia výkonu väčšiny hlasovacích práv, keďže by šlo o nezávislé osoby bez vzájomnej možnosti ovplyvnenia.[8] Napríklad by na základe pokynu valného zhromaždenia dcérskej spoločnosti schváleného hlasmi všetkých spoločníkov došlo k vydaniu takého pokynu smerom k dcérskej spoločnosti, ktorý by podstatne prispel k úpadku tejto dcérskej spoločnosti. Keďže právna norma vyslovene predpokladá zodpovednosť ovládajúcich osôb, z nášho pohľadu by na základe jej gramatického výkladu nemali byť takíto spoločníci postihnuteľní prostredníctvom ustanovenia § 66aa Obchodného zákonníka, keďže nespĺňajú podmienku pre ich posúdenie ako ovládajúce osoby. V tomto ohľade vyslovujeme názor, že do budúcna bude zrejme potrebné zvážiť praktickú uplatniteľnosť inštitútu v § 66aa na takéto situácie viacerých spoločníkov v jednej dcérskej spoločnosti, ktorí nespĺňajú definičné znaky ovládajúcich osôb.

Podľa ustanovenia § 66aa musí byť škoda spôsobená veriteľovi ovládanej osoby a to z dôvodu úpadku ovládanej osoby

Škoda musí byť spôsobená veriteľovi ovládanej osoby a to z dôvodu úpadku tejto ovládanej osoby. Samotná dôvodová správa k predmetnej novele Obchodného zákonníka uvádza, že navrhovaná právna úprava precizuje podmienky zodpovednosti za škodu, ak určité obzvlášť škodlivé správanie sa ovládajúcej osoby (ako kvalifikovaného spoločníka) spôsobí škodu veriteľovi ovládanej obchodnej spoločnosti. Malo by ísť o deliktnú zodpovednosť spoločníka za škodu, teda predpokladá sa protiprávne správanie sa ovládajúcej osoby, samotná skutočnosť ovládania, a ani úpadku, resp. jeho predpokladu nepostačuje na založenie priameho zodpovednostného vzťahu medzi veriteľom  a osobou, ktorá je vo vzťahu k dlžníkovi ovládajúcou osobou a dáva možnosť priameho uplatnenia veriteľmi voči ovládajúcej spoločnosti. Podľa dôvodovej správy bola vzorom pre navrhovanú právnu úpravu nemecká judikatúra k zničujúcim zásahom spoločníka do obchodnej spoločnosti (existenzvernichtender Eingriff), podľa ktorej spoločník zodpovedá osobne za záväzky spoločnosti, ak neberie ohľad na účelové určenie majetku spoločnosti a priamo alebo skryto jej odoberá majetkové hodnoty, ktoré potrebuje na splnenie svojich záväzkov a tým spôsobí jej úpadok a česká právna úprava, ktorá je formulovaná prísnejšie a to ako ručenie akejkoľvek vplyvnej osoby za dlhy ovplyvnenej osoby.[9]

 Z dôvodu tejto legislatívnej zmeny a doplnenia ustanovenia § 66aa Obchodného zákonníka vyplýva prelomenie korporátneho závoja priamo zo znenia Obchodného zákonníka (v prípade ak ovládajúca osoba prispela k úpadku ovládanej osoby) a to bez potreby osobitného preukazovania zodpovednosti ovládajúcej osoby za škodu spôsobenú konaním ovládajúcej osoby v rozpore s dobrými mravmi (tomuto druhu zodpovednosti za škodu v prípade materskej spoločnosti sa budeme venovať nižšie v tomto článku). Zákonodarca takouto novelizáciou preto z nášho pohľadu zjednodušil dôkaznú situáciu veriteľov ovládanej osoby pre uplatnenie zodpovednosti za úpadok ovládanej osoby na súde. Vo vzťahu k momentu vzniku škody samotná dôvodová správa predpokladá, že zodpovednosť ovládajúcej osoby podľa tohto ustanovenia § 66aa bude aktivovaná až po ukončení konkurzného konania (resp. bez toho, aby prebehlo riadne konkurzné konanie)[10], keďže sa predpokladá, že má nahrádzať škodu, ktorá bola spôsobená veriteľom.[11][12] Ustanovenie § 66aa Obchodného zákonníka zároveň predlžuje premlčacie lehoty pre uplatnenie tejto zodpovednosti voči ovládajúcej osobe.[13]

Podstatné prispenie k úpadku ovládanej osoby vs. „business judgment rule“ ovládajúcej osoby

Podľa znenia ustanovenia § 66aa bude ovládajúca osoba zodpovedať veriteľom ak (i) svojím konaním podstatne prispela k úpadku ovládanej osoby, (ii) pričom sa takejto zodpovednosti zbaví, ak ovládajúca osoba preukáže, že postupovala informovane a v dobrej viere, že koná v prospech ovládanej osoby.

Podstatné prispenie k úpadku ovládanej osoby

Prvou rovinou ktorou je potrebné zaoberať sa je „podstatné“ prispenie ovládajúcej osoby k úpadku ovládanej osoby a najmä konkrétne a reálne možnosti a spôsoby, akými môže ovládajúca osoba podstatne prispieť k úpadku svojej dcérskej spoločnosti. Dôvodová správa predpokladá, že by malo ísť o situácie, kedy ovládajúca osoba svojim aktívnym konaním primäla ovládanú osobu, aby prijala rozhodnutie (napríklad poskytnutie úveru, uzatvorenie určitej zmluvy a podobne), pričom ale nemusí ísť o jedinú a ani o hlavný dôvod úpadku ovládanej osoby. Medzi vplyvom ovládajúcej osoby a úpadkom musí byť príčinná súvislosť a konanie ovládajúcej osoby by malo podstatne prispieť k úpadku ovládanej osoby. Ako najčastejší spôsob takéhoto vplyvu na rozhodovanie ovládajúcej osoby je najmä pokyn daný zo strany valného zhromaždenia členom štatutárneho orgánu ovládajúcej osoby. Nezáleží na klasifikácii alebo protiprávnosti takéhoto pokynu, má sa ale jednať o konanie pripísateľné ovládajúcej osobe. [14]

Zahraničná literatúra hovorí, že pri posúdení toho, či došlo k naplneniu znakov ovplyvnenia správania druhej spoločnosti je potrebné zodpovedať otázku, či by správanie obchodnej spoločnosti bolo významne odlišné oproti jej skutočnému správaniu v prípade,  keby vplyv nebol vykonaný a či tento vplyvný zásah rozhodujúcim spôsobom určil správanie obchodnej spoločnosti.[15] Česká odborná literatúra navyše dodáva, že existencia zodpovednosti ovládajúcej osoby za ovládanú osobu motivuje ovládajúce osoby dokumentovať výkon svojho faktického vplyvu a zároveň motivuje dokumentovať svoje rozhodovacie procesy členov štatutárneho orgánu, s čím je možné súhlasiť. [16]

Pod úkonmi ovládajúcej osoby, ktorými táto osoba môže ovplyvniť majetkovú sféru spoločnosti a podstatne tak prispieť k úpadku ovládanej osoby, si z nášho pohľadu v praxi možno najčastejšie predstaviť pokyny valného zhromaždenia (resp. samotných spoločníkov alebo osôb konajúcich na ich účet) adresované svojej dcérskej spoločnosti (jej štatutárnemu orgánu), ktoré tejto spoločnosti odporúčajú, resp. nariaďujú správať sa určitým spôsobom alebo vykonať určitý úkon (napríklad pokyny vyplávajúce zo samotných uznesení valného zhromaždenia spoločnosti). Samotný odsúhlasený (nariadený) úkon ale, tak či tak, musí byť vykonaný zo strany spoločnosti, v mene ktorej bude tieto úkony v drvivej väčšine prípadov vykonávať štatutárny orgán. Pokyny valného zhromaždenia dcérskej spoločnosti smerom k štatutárnemu orgánu tejto spoločnosti nezaväzujú samotnú spoločnosť a malo by ísť o interný vzťah medzi spoločníkom spoločnosti a jej štatutárnym orgánom. Zároveň síce na jednej strane Obchodný zákonník vo vzťahu k týmto uzneseniam/ pokynom valného zhromaždenia stanovuje, že členovia štatutárneho orgánu nezodpovedajú za škodu spôsobenú spoločnosti konaním, ktorým vykonávali uznesenie valného zhromaždenia okrem prípadov, kedy je takéto uznesenie v rozpore s právnymi predpismi, stanovami alebo ide o povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu.[17] Na strane druhej je ale potrebné uvedomiť si, že túto výnimku je potrebné vnímať veľmi úzko a nesmie byť vykladaná tak, že by mohla legitimovať konanie štatutára, ktoré smeruje k ukráteniu uspokojenia veriteľov spoločnosti a to napriek tomu, že by takéto konanie ukladalo štatutárovi uznesenie valného zhromaždenia a nebolo by ani v rozpore s právnymi predpismi alebo stanovami.

Je z nášho pohľadu jednoznačné, že existencia prípadných pokynov valného zhromaždenia nezbavuje tento štatutárny orgán jeho bazálnej povinnosti vykonávať svoju funkciu s náležitou starostlivosťou. Ak je totiž uznesenie valného zhromaždenia v rozpore so záujmami spoločnosti a je zo strany štatutára vykonané, nemožno hovoriť o jeho  konaní s odbornou/náležitou starostlivosťou ani o konaní v dobrej viere, nakoľko poruší povinnosť skúmať vhodnosť pokynov valného zhromaždenia z hľadiska záujmov spoločnosti.[18] Taktiež by táto osoba z titulu zastávania funkcie štatutárneho orgánu mala vykonávať úkony smerujúce k predchádzaniu krízy spoločnosti (ktorou sa rozumie úpadok alebo hroziaci úpadok tejto spoločnosti[19]), takže by prípadné pokyny valného zhromaždenia v rozpore s takouto povinnosťou štatutárny orgán nemal vykonať. Štatutár nebude zodpovedný za škodu spôsobenú spoločnosti iba v prípade, ak by síce nekonal s odbornou starostlivosťou, ale to iba výlučne z dôvodu, že vykonával uznesenie valného zhromaždenia, ktoré nebolo v rozpore s právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou alebo stanovami a nešlo ani o porušenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu.

Na dôvažok uvádzame, že úkony, ktoré by znevýhodňovali ovládanú osobu v prospech svojej ovládajúcej osoby musia spĺňať aj podmienky stanovené pre zákaz vrátenia vkladov v Obchodnom zákonníku, ktorý tieto situácie ukrátenia dcérskej spoločnosti oproti materskej spoločnosti reguluje a vyžaduje, aby úkony medzi dcérskymi a materskými spoločnosťami boli vykonané za primerané protiplnenie.[20] Úprava zákazu vrátenia vkladu postihuje oveľa širší diapazón osôb, keďže postihuje terajších aj bývalých spoločníkov a osoby konajúce v mene takýchto spoločníkov a jej aplikácia presahuje limity nového inštitútu v § 66aa, ktorý sa aplikuje len na ovládané a ovládajúce osoby.

Z vyššie uvedeného preto možno predpokladať, že sa touto legislatívnou iniciatívou pokúšal zákonodarca najmä zlepšiť postavenie veriteľov dcérskych spoločností (ovládaných osôb), tak, že sa snažil vytvoriť jednoduchšiu cestu pre uplatnenie škody veriteľov aj voči jej materskej spoločnosti (ovládajúcej osobe).

Business judgment rule

Podľa znenia predmetného ustanovenia § 66aa platí, že ovládajúca osoba sa zodpovednosti zbaví vtedy, ak preukáže, že postupovala informovane a v dobrej viere, že koná v prospech ovládanej osoby. Ide o vyjadrenie doktríny pravidla podnikateľského úsudku [21], tzv. „business judgment rule“, ktorej aspektom sme sa už podrobnejšie venovali v jednom z našich článkov[22] a z tohto dôvodu sa touto doktrínou a jej ďalšími aspektmi a predpokladmi nebudeme v tomto článku bližšie zaoberať.

K uplatňovaniu pravidla prepichnutia korporátneho závoja

Uplatnenie zodpovednosti ovládajúcej osoby za ovládanú osobu podľa ustanovenia § 66aa Obchodného zákonníka

Dôvodová správa taktiež uvádza, že pri interpretácii navrhovaného ustanovenia sa ale žiada zohľadniť to, že ovládajúca osoba je vždy len spoločníkom, a preto je potrebné posudzovať požiadavky na jej správanie ako požiadavky kladené na spoločníka, nie ako sprísnené požiadavky vyžadované od člena štatutárneho orgánu. Povinnosti a zodpovednosť (resp. ručenie) spoločníkov obchodných spoločností, najmä kapitálových spoločností, sú podstatne užšie a od spoločníkov zákon nevyžaduje takú mieru starostlivosti ako od štatutárnych orgánov.[23]  Z tohto znenia je teda možno dôvodiť, že konanie spoločníka a koncept jeho lojality[24] bude posudzovaný miernejšie ako správanie sa a úkony štatutárneho orgánu.

Takýto názor a prístup k posudzovaniu zodpovednosti spoločníka zastáva aj zahraničná literatúra, z ktorej bral slovenský zákonodarca inšpiráciu pri kreovaní tohto novokoncipovaného inštitútu. Česká odborná literatúra tvrdí, že takéto pravidlo o zodpovednosti ovládajúcej osoby je potrebné vykladať reštriktívne a že po vzore iných právnych úprav použiť až vtedy, pokiaľ sa ovládajúca osoba schováva za ovládanú osobu (alter ego) a svojimi zásahmi objektívne obmedzuje schopnosť ovládanej osoby uspokojiť záväzky voči veriteľom. Zároveň autori prezentujú tú všeobecnú skutočnosť, že sa takáto úprava použije aj na koncerny (kde by podľa autorov tento koncept nemal mať svoje miesto) a je potrebné brať takéto ustanovenie s „rezervou“.[25] Celkovo sú názory na možnosť „odkrývania korporátnych masiek“ rezervovanejšie. Súhlasíme s názorom, že pokiaľ by tu boli snahy o vytvorenie doktríny odkrývania korporátnych masiek, je potrebné si pamätať, že pretrhnutie korporátneho závoja či odkrývanie korporátnych masiek nemá slúžiť k narušeniu obmedzenej zodpovednosti, ale k zamedzeniu vytvárania bezbrehej nezodpovednosti.

V Nemecku sa vyvinula podobná doktrína s názvom „Durchgriffshaftung“, ktorá umožňuje vyvodiť zodpovednosť voči spoločníkovi. V poslednej dobe je ale možné pozorovať pozitívny prístup k uvedenej doktríne a obmedzenie jej aplikácie, t.j. sú tu snahy nemeckých súdov preferujúce zachovanie stavu korporátneho závoja a nie jeho pretrhnutie. [26]

Z nášho pohľadu vítame novú právnu úpravu, keďže z nášho pohľadu môže slúžiť na zabránenie extrémnym prípadom tunelovania spoločností, no z pohľadu bežnej právnej praxe máme miernu pochybnosť o jej skutočnom budúcom využívaní v právnej praxi.

Uplatnenie zodpovednosti ovládajúcej osoby za ovládanú osobu podľa ustanovenia § 424 Občianskeho zákonníka

Aj napriek prijatiu novokoncipovaného ustanovenia § 66aa Obchodného zákonníka ostáva ponechaná možnosť uplatnenia zodpovednosti  za škodu spôsobenej úmyselným konaním proti dobrým mravom. Samotný zákonodarca v rámci dôvodovej správy uviedol, že zodpovednosť iných spoločníkov podľa všeobecných predpisov súkromného práva, ako je napríklad inštitút zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom, nie je vykonanou novelizáciou Obchodného zákonníka dotknutá.

Slovenské korporačné právo obsahuje tzv. zákaz zneužitia práva[27], ktorý predstavuje všeobecnú zásadu súkromného práva[28] a má aj svoj deliktuálny rozmer v podobe ustanovenia § 424 Občianskeho zákonníka, kedy by z titulu zákazu zneužitia práva (prostredníctvom uplatnenia zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom) mohli odvodzovať nároky aj veritelia obchodnej spoločnosti. Aj v zahraničnej právnej úprave, resp. judikatúre[29] prevláda názor, že právny základ zodpovednosti spoločníka za zásah do spoločnosti, ktorý ohrozuje jej samotnú existenciu je potrebné hľadať v deliktuálnom práve prostredníctvom zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom[30] a člen korporácie by mal zodpovedať za záväzky korporácie z dôvodu mimoriadne nemorálneho konania tohto spoločníka. [31]

V rámci prieskumu relevantnej slovenskej judikatúry sme sa nestretli s prípadom (súdnym rozhodnutím), kedy by bola voči materskej spoločnosti vyvodená zodpovednosť za úkony/skutky svojej dcérskej spoločnosti. Toto naše zistenie bolo potvrdené aj autorkami článku v Žurnále medzinárodného a porovnávacieho práva, ktoré taktiež na Slovensku neidentifikovali žiadne takéto prípady okrem prípadov, kedy bola vyvodená zodpovednosť v prípadoch v oblasti porušenia súťažného práva, resp. v prípadoch zneužitia dominantného postavenia. Autorky vyslovujú názor, že tento typ zodpovednosti materskej spoločnosti za skutky dcérskej spoločnosti  (prelomenie korporátneho závoja) je pomerne málo využiteľný a že obmedzená zodpovednosť spoločnosti (materskej) za skutky dcérskej spoločnosti je zrejme príliš silná a nepriestrelná.[32]

Európska únia a koncernová zodpovednosť

Koncernová zodpovednosť, resp. potenciálna zodpovednosť materskej spoločnosti za skutky svojej dcérskej spoločnosti bola predmetom diskusie aj na európskom leveli. Aj keď sa najmä akademickej úrovni premietlo viacero snáh o unifikáciu práva[33], nová právna úprava zo strany Európskej únie v podobe smernice alebo nariadenia je veľmi nepravdepodobná a neistá.

Ešte v roku 2013 Súdny dvor Európskej únie rozhodoval prípad pod číslom C-186/12 s názvom Impacto Azul Lda v. BSFA 9 Promocao e Desenvolvimento de Investimentos Imobiliarios SA vo vzťahu k výkladu článku 49 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a k otázke koncernového práva. Súdny dvor Európskej únie v tomto prípade skonštatoval, že doteraz nebolo koncernové právo na európskej úrovni harmonizované a členské štáty sú zodpovedné za prijatie úpravy práv a povinností medzi materskou a dcérskou spoločnosťou, pokiaľ takáto úprava práv a povinností nebude obmedzovať slobodu usadzovania podľa článku 49 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Bližšej unifikácie a výkladu zo strany samotnej Európskej únie alebo Súdneho dvora Európskej únie sme sa však zatiaľ podľa nášho prieskumu nedočkali. Súhlasíme s autorkami[34], že v tejto otázke koncernovej zodpovednosti sa žiada prijatie a rozvoj právnych predpisov s dostatočne precíznou a konzistentnou implementáciou týchto pravidiel.

Keďže sú zatiaľ tieto otázky ponechané na samotné členské štáty Európskej únie, z nášho pohľadu nemožno čakať iniciatívu práve od týchto členských štátov. Rozširovanie zodpovednosti materských spoločností za úkony ich dcérskych spoločností by mohla byť zo strany samotných podnikateľov považovaná ako jedna z konkurenčných nevýhod podnikateľského prostredia v danej krajine a tým pádom by mohla odradiť potenciálneho investora od investície v konkrétnom členskom štáte EÚ. Na druhej strane, prijatie presných a jasných pravidiel na európskej úrovni by jednak prinieslo do tejto problematiky viac unifikácie a zároveň by členské štáty boli povinné implementovať tieto pravidlá do vnútroštátnych poriadkov. Navyše, pravidlá by platili unifikovane v rámci celej Európskej únie, preto by nebolo možné baviť sa o prípadných konkurenčných nevýhodách v rámci jednotlivých členských štátov.