Avšak v rozhodovacej praxi sa ustálilo, že vysokoškolské štúdium dieťaťa sa považuje za sústavnú prípravu na jeho budúce povolanie, a práve kvôli časovej náročnosti vysokoškolského štúdia sa dieťa nie je schopné samostatne živiť. Čo však v prípade, ak by dieťa zámerne po absolvovaní jedného študijného odboru v bakalárskom študijnom programe nepokračovalo v štúdiu v magisterskom študijnom programe, ale namiesto toho by začalo študovať iný študijný odbor?

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 7CdoR/5/2023 zo dňa 27.04.2023, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod zn. R 66/2023, (ďalej len „Rozhodnutie“) sa touto otázkou zaoberalo. Vzhľadom na zaujímavú tému, ktorú Rozhodnutie rieši, sme odôvodnenie Rozhodnutia podrobili bližšej analýze.

V krátkosti o skutkovom stave

Navrhovateľ sa domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti k plnoletej dcére, resp. oprávnenej, a vrátenia už vyplateného výživného za približne dvojročné obdobie. Odôvodňoval to tým, že jeho dcéra úspešne ukončila študijný program prvého stupňa (bakalársky študijný program) v študijnom odbore ošetrovateľstvo a následne sa rozhodla študovať študijný odbor všeobecné lekárstvo, na ktorý bola prijatá a na štúdium nastúpila.

Približne po dvoch rokoch štúdia medicíny sa navrhovateľ dozvedel, že jeho dcéra nepokračuje v štúdiu ošetrovateľstva v študijnom programe druhého stupňa (magisterskom študijnom programe), ale naopak študuje medicínu na inej vysokej škole. Navrhovateľova dcéra tvrdila, že jej cieľom bolo odjakživa byť lekárkou, ale keďže nebola na medicínu prijatá po absolvovaní strednej školy, tak medzičasom študovala ošetrovateľstvo, ktoré jej pomohlo pripraviť sa na prijímacie skúšky z medicíny.

Navrhovateľ bol toho názoru, že počas štúdia medicíny jeho dcéra neoprávnene poberala výživné, pretože v jej ďalšom štúdiu úplne zmenila študijný odbor (všeobecné lekárstvo) namiesto toho, aby si zvýšila kvalifikáciu v predchádzajúcom študijnom odbore (ošetrovateľstvo) formou študijného programu druhého stupňa.

Navrhovateľov kľúčový argument preto možno zhrnúť tak, že zákonnú povinnosť prispievať na výživu dieťaťa, kým nie je schopné samo sa živiť nemožno aplikovať neobmedzene aj vo vzťahu k tzv. večným študentom, u ktorých opakovane dochádza k zmene študijných odborov.

Právne názory prvostupňového a odvolacieho súdu

Prvostupňový súd navrhovateľovi sčasti vyhovel, pretože zrušil vyživovaciu povinnosť voči jeho dcére, ale konanie v časti o vrátení vyplateného výživného zastavil. Odvolací súd sa však s argumentáciou navrhovateľa a rozhodnutím prvostupňového súdu nestotožnil, a návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti zamietol.

Chronologicky prvý sa s argumentáciou navrhovateľa nestotožnil odvolací súd, ktorý vyslovil názor, že: „[V] konaní nebola preukázaná opakovaná zmena študijných odborov zapríčinená ľahkovážnym prístupom oprávnenej k danému štúdiu, či dokonca jej neschopnosťou vynaložiť určitú mieru úsilia pre dosiahnutie stanoveného študijného cieľa. Zároveň nebolo preukázané ani také správanie oprávnenej vo vzťahu k navrhovateľovi, z ktorého by bolo možné vyhodnotiť ako výslovne úmyselné, či v rozpore so zásadami slušnosti a morálky v spoločnosti.“[1]

Okrem toho bolo dôležitou skutočnosťou to, že, zjednodušene napísané, prioritným cieľom navrhovateľovej dcéry bolo stať sa lekárkou, pričom štúdium ošetrovateľstva jej pomohlo pripraviť sa na štúdium medicíny, pretože tieto študijné odbory spolu navzájom súvisia. Odvolací súd teda sformuloval právny názor, že navrhovateľova dcéra nepristupovala k štúdiu ľahkovážne, ale rozhodla sa absolvovať študijný program prvého stupňa v študijnom odbore ošetrovateľstvo, ktoré jej vytvorilo určitý základ pre štúdium študijného odboru všeobecného lekárstva (medicíny).

Táto glosa sa primárne venuje právnemu názoru dovolacieho súdu a jeho extenzívnemu výkladu § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ale už právny názor odvolacieho súdu považujeme za nedostačujúci, pretože si nemyslíme, že sankcionovaný zrušením vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu by mal byť výlučne ľahkovážny prístup študenta. Ak aj súd dospeje k záveru, že dieťa k štúdiu nepristupovalo ľahkovážne, tak by to podľa nás ešte nemalo znamenať, že nemôže dôjsť k zrušeniu vyživovacej povinnosti, ale súd by mal skúmať ďalšie okolnosti prejednávaného prípadu.

V rámci rozhodovania o zrušení vyživovacej povinnosti rodiča je potrebné riadiť sa v prvom rade zákonom a nie tým, či dcéra nastúpila na príbuzný študijný odbor, alebo že jej prioritným cieľom bolo už od strednej školy stať sa lekárkou.

K zániku vyživovacej povinnosti rodičov k deťom

Podľa už zmieňovaného § 62 ods. 1 Zákona o rodine: „Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.“ To znamená, že rozhodujúcim momentom, v ktorom zaniká vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je schopnosť dieťaťa samostatne sa živiť, a nie faktický stav, či sa dieťa samo živí alebo nie.

Samozrejme, neprerušované vysokoškolské štúdium bezprostredne po absolvovaní strednej školy je potrebné zohľadňovať, pretože rozhodujúci moment zániku vyživovacej povinnosti odďaľuje. Pavelková v súvislosti s tým uvádza, že: „Vyživovacia povinnosť (z uhľa pohľadu prípravy dieťaťa na povolanie) končí dosiahnutím prvého najvyššieho stupňa vzdelania v bežnom vzdelávacom procese (prvá ukončená vysoká škola alebo univerzita – magister.) Rozhodnutie dieťaťa po skončení jednej vysokej školy pokračovať v štúdiu na druhej vysokej škole už nezakladá povinnosť ďalšieho vyživovania. Dieťa dosiahlo vo zvolenom odbore najvyšší možný stupeň vzdelania a je teda pripravené živiť sa ďalej samo.“[2]

Myslíme si, že Pavelková zakladá svoj právny názor na tom základe, že je legitímne vyživovať dieťa počas jeho sústavného štúdia na vysokej škole, keďže v dôsledku časovej náročnosti štúdia sa v máloktorých prípadoch je dieťa schopné živiť samo. Napokon, podľa čl. 4 Zákona o rodine majú všetci členovia rodiny povinnosť vzájomne si pomáhať, a preto je prirodzeným javom, že ak dieťa má schopnosti, vlohy a záujem študovať na vysokej škole, tak by ho v tom rodičia mali podporovať (aj finančne). Aj z toho dôvodu je podľa nás správne, že ani príjem z brigádnickej činnosti, ktorý býva spravidla buď nepravidelný; prípadne pravidelný, ale jeho suma kolíše, nezbavuje rodiča vyživovacej povinnosti k dieťaťu.[3] Ak však dieťa úspešne získa vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, nemožno hovoriť o neschopnosti samostatne sa živiť, nakoľko dieťa už získalo potrebné vzdelanie na výkon povolania, na ktoré ho úspešné získanie vzdelania na druhom stupni vysokoškolského štúdia pripravilo.

V tomto prípade síce dcéra neabsolvovala vysokoškolské štúdium druhého stupňa v odbore ošetrovateľstvo tak, ako to Pavelková predpokladá,  no podľa vyhlášky Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky č. 244/2019 Z. z. o sústave študijných odborov Slovenskej republiky (ďalej len „Vyhláška“) je absolvent študijného programu prvého stupňa v študijnom odbore ošetrovateľstvo kvalifikovaným zdravotníckym pracovníkom so širokým odborným profilom pripravený samostatne vykonávať odborné činnosti. Znamená to, že dcéra by sa aj ako absolventka bakalárskeho štúdia mohla zamestnať ako zdravotná sestra a vykonávať toto povolanie.

Vyživovaciu povinnosť rodiča k dieťaťu by však predĺžilo jej štúdium v prípade, ak by si vo vyštudovanom odbore chcela zvýšiť kvalifikáciu formou bezprostredného štúdia nadväzujúceho študijného programu druhého stupňa v totožnom študijnom odbore presne tak, ako uvádza Pavelková. No Pavelková, ani ostatná právna teória sa podľa našich poznatkov nevyjadruje k situácii, ak dieťa úspešne absolvuje študijný program prvého stupňa a následne sa rozhodne nepokračovať v štúdiu v študijnom programe druhého stupňa, ale naopak sa  rozhodne úplne zmeniť študijný odbor.

Myslíme si, že ak sa na túto situáciu pozrieme z objektívneho hľadiska, tak dcéra v tomto prípade nadobudla schopnosť samostatne sa živiť, pretože sa mohla zamestnať vo vyštudovanom odbore. Opäť pripomíname, že Zákon o rodine nehovorí o tom, či sa dieťa je s prihliadnutím na jeho časové a iné možnosti schopné v aktuálnej fáze života samostatne živiť. Naopak, hovorí o tom či dieťa objektívne má schopnosť samostatne živiť. Ak je dieťa schopné zamestnať sa a samostatne sa živiť, ale rozhodne sa (dobrovoľne) nepokračovať v štúdiu a zvyšovaní jeho kvalifikácie a rovnako sa rozhodne nezamestnať, ale študovať iný odbor, tak podľa nášho názoru nastáva zánik vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu ku dňu skončenia štúdia na vysokej škole v prvom vyštudovanom odbore. Takýto záver je v súlade s teologickým výkladom § 62 ods. 1 Zákona o rodine.

Právny názor Najvyššieho súdu SR

Napokon sa vec dostala až pred Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sa ako súd dovolací stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu. Spomínaná, podľa nášho názoru nie celkom správna, extenzívna interpretácia § 62 ods. 1 Zákona o rodine dovolacím súdom bola nasledovná: „Dovolací súd v danej súvislosti pripomína, že rodičia sú zodpovední za všestranný rozvoj svojich detí a z toho tiež vyplýva, že sú povinní dbať o to, aby dieťa našlo zdroj svojej obživy práve v takom odbore, pre ktorý má schopnosti a nadanie a v ktorom sa môže náležite uplatniť. [...] Toto štúdium by totiž malo slúžiť na prehlbovanie predchádzajúceho vzdelania, na ktoré spravidla nadväzuje, resp. malo byť viesť k lepším budúcim vyhliadkam na získavanie prostriedkov pre svoje životné potreby prácou.“[4]

V tejto časti dovolací súd hovoril o štúdiu, ktoré na seba nadväzuje, teda štúdium študijného programu na druhom stupni vysokoškolského štúdia nadväzujúcom na študijný program absolvovaný na prvom stupni vysokoškolského štúdia, s čím úplne súhlasíme. Zároveň dovolací súd uviedol, že „rodičia sú povinní dbať o to, aby dieťa našlo zdroj svojej obživy práve v takom odbore, pre ktorý má schopnosti a nadanie“, s čím súhlasíme, ale to by podľa nášho názoru malo znamenať, že rodičia by mali so svojim dieťaťom komunikovať o jeho vysokoškolskom štúdiu po absolvovaní strednej školy a mali by ho správne nasmerovať na študijný program, pre ktorý má schopnosti a nadanie. Zároveň bude dieťa po vyštudovaní tohto odboru uplatniteľné na trhu práce. Nemalo by to podľa nás, v kontexte Rozhodnutia, znamenať, že vyživovacia povinnosť rodiča k dieťaťu je zachovaná, ak sa dieťa po úspešnom absolvovaní jedného študijného odboru v študijnom programe prvého stupňa rozhodne (svojvoľne) zmeniť študijný odbor a zvoliť si taký, pre ktorý má podľa svojho názoru nadanie a predpoklady.

Ďalej však dovolací súd uviedol: „Môže samozrejme nastať aj prípad, keď toto ďalšie štúdium na predchádzajúce štúdium priamo nadväzovať nebude, avšak z konkrétnych okolností bude zrejmé, že aj tak je potrebné preferovať záujem na zvýšení kvalifikácie dieťaťa, čo je práve daný prípad. [...] Štúdium medicíny nadväzujúce na trojročné štúdium ošetrovateľstva preto nemožno považovať za samoúčelné, ktoré štúdium nesie znaky sústavnosti a cieľavedomosti a vedie k lepším budúcim vyhliadkam oprávnenej osoby na získanie prostriedkov pre životné potreby, preto vynakladané peňažné prostriedky rodičov dieťaťa na toto štúdium bezpochyby prispievajú k jeho osobnému rozvoju.“[5]

Čo sú v tomto prípade spomínané konkrétne okolnosti, z ktorých je zrejmé, že aj tak je potrebné preferovať záujem na zvýšení kvalifikácie dieťaťa? Naráža dovolací súd na tvrdenie dcéry, že jej prioritným cieľom bolo už od ukončenia strednej školy stať sa lekárkou? Okrem iného dodávame, že princíp prvoradého záujmu dieťaťa je ustanovený v čl. 5 Zákona o rodine, ale vzťahuje sa výlučne na maloleté deti, a preto je naň potrebné v prípade vysokoškolákov takpovediac zabudnúť. Súdy tak pri rozhodovaní o veciach, ktoré sa týkajú plnoletých detí nie sú viazané princípom prvoradého záujmu dieťaťa. Preto by v kontexte vyživovacej povinnosti rodiča k plnoletému dieťaťu nemal cieľ dcéry stať sa lekárkou zohrávať dôležitú úlohu. Súdy by podľa nášho názoru mali hľadieť výlučne na fakt, či dcéra je po úspešnom ukončení vysokoškolského štúdia prvého stupňa schopná sama sa živiť alebo nie, tak ako to predpokladá § 62 ods. 1 Zákona o rodine.

Myslíme si, že Rozhodnutie je problematické najmä z dôvodu, že ignoruje spomínaný teleologický význam § 62 ods. 1 Zákona o rodine. Pavelková v kontexte doteraz citovaného tvrdí, že vyživovacia povinnosť rodiča k dieťaťu trvá v prípade vysokoškolského štúdia dieťaťa do momentu, kým dieťa úspešne ukončí druhý stupeň vysokoškolského štúdia v bežnom vzdelávacom procese.  Lenže ak dieťa úspešne ukončí prvý stupeň vysokoškolského štúdia v študijnom programe ošetrovateľstvo a rozhodne sa študovať študijný program všeobecné lekárstvo, tak ide o vybočenie z rámca bežného vzdelávacieho procesu, pretože o bežný vzdelávací proces by išlo v prípade, ak by dieťa pokračovalo v štúdiu na druhom stupni vysokoškolského štúdia v odbore ošetrovateľstvo. Toto vybočenie je podľa nás potrebné považovať za zánik vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu, keďže zmena študijného programu podľa nás vykazuje znak svojvoľnosti a nie sústavnosti.

Tento prípad teda vnímame odlišne v porovnaní s dovolacím súdom, pretože štúdium medicíny bolo podľa nás samoúčelné a neobsahujúce znaky sústavnosti a cieľavedomosti. Znaky sústavnosti a cieľavedomosti by mohlo podľa nás spĺňať výlučne štúdium ošetrovateľstva, v ktorom by dcéra pokračovala na magisterskom štúdiu. Znak cieľavedomosti by štúdium medicíny spĺňalo v takom prípade, ak by si dcéra po neúspešnom prijímacom konaní na medicínu podala prihlášku opäť o rok a v prípade prijatia, by ukončila štúdium ošetrovateľstva a nastúpila na medicínu. O to viac by jej konanie malo atribút cieľavedomosti, ak by na ošetrovateľstvo ani len nenastúpila, ale celý rok by sa venovala intenzívnej príprave na prijímacie skúšky na medicínu.

Záver

Rozhodnutie odvolacieho a dovolacieho súdu rešpektujeme, i keď sa skôr stotožňujeme s rozhodnutím a odôvodnením prvostupňového súdu. Koniec koncov, vedeli by sme sa stotožniť aj s aktuálnym záverom tohto konania, a teda čo do výsledku by sa nič nezmenilo, ale odôvodnenie odvolacieho súdu by v takom prípade muselo byť presvedčivejšie.

Nepochybujeme o tom, že ak dieťa pokračuje vo vysokoškolskom štúdiu na druhom stupni, ktorý nadväzuje na úspešne absolvovaný prvý stupeň, zachovanie vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je spravodlivé a vhodné; pretože takéto štúdium vykazuje znaky sústavnosti a cieľavedomosti, na ktoré sa odvoláva dovolací súd.

Avšak zmena študijného odboru po úspešnom absolvovaní jedného študijného programu prvého stupňa sa na konci dňa môže javiť ako nástroj, ktorým dieťa môže svojvoľne predĺžiť vyživovaciu povinnosť rodiča k dieťaťu v prípade, ak zmenu študijného odboru dokáže presvedčivo zdôvodniť.

Na záver uvádzame, že trvanie vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu po zmene študijného odboru nie je vôbec jednoznačné a vidíme v tejto otázke pevný základ pre odlišnú argumentáciu v porovnaní s tou, ktorú si osvojil odvolací a dovolací súd.